"Pozrime" sa na to spolu

Zvoní budík a už sa to začína. Otvorím oči a začínam zaostrovať na okolitý svet. Než sa mi trošku konečne rozjasní a rozoznávanie predmetov v mojej izbe je už jednoduchšie, vypnem ten nepríjemný zvuk. "Kde mám zasa okuliare?" - taká tá bežná otázka, ktorá mi napadá denne aspoň 20-krát. Prehmatávam svoj nočný stolík až kým na ne moja ruka konečne narazí. Našla som ich!

Zdroj: https://pixabay.com/sk/poh%C4%BEad-o%C4%8Di-durchblick-%C5%BEena-r%C3%A1m-1782619/

Pri nasadzovaní na nos si uvedomím, ako som ich zapackala pri hľadaní. Tak sa opäť na chvíľku stávam "slepou" , aby som si tento nástroj, vďaka ktorému vidím vyleštila handričkou (ktorú mimochodom tiež stále hľadám). Keď si ich nasadím, konečne sa rozpozerám. Áno, stále je to moja izba. Keby nebola, bez okuliarov by som v nej isto zablúdila.

Prebehnem svoju bežnú rannú rutinu, na ktorej konci je napríklad aj obliekanie. Ako vždy si pri prevliekaní trička cez hlavu okuliare zhodím. "No jasné.." Pred ranným behom si ešte rýchlo vyčešem vlasy do copu a ako inak, postranice (to sú tie ramienka na okuliaroch, tiež som tento názov doteraz nepoznala) sa mi zaháčkli do zúbkov kefy. Nevadí, nenechám si predsa znova pokaziť deň hneď na začiatku. Ešte si hodím na oči trochu maskary (ktorá sa mi otlačí z mihálnic na sklá), som predsa žena, a idem zabehnúť svoju bežnú trasu.

Zdroj: https://www.shutterstock.com/image-photo/woman-her-glasses-lifted-cant-see-619075811?irgwc=1&utm_medium=Affiliate&utm_campaign=Hans%20Braxmeier%20und%20Simon%20Steinberger%20GbR&utm_source=44814&utm_term=

Vonku je dosť chladno. Pri behaní mám pocit, že moje okuliare majú svoju vlastnú trasu na mojom nose. Takto to teda asi nepôjde. Zabehnem teda aspoň časť trasy a vrátim sa domov skúsiť vymeniť moje brílky za kontaktné šošovky. Bohužiaľ mi v oku tak úplne nesedia, preto som to neurobila hneď ráno.

Po príchode domov a otvorení dverí sa mi zo skiel stanú dve nepriehľadné zahmlené okienka v rámikoch. Veď viete čo myslím. Ako keď idete ovoniavať maminu nedeľnú polievku a pri odklopení pokličky ...sa to proste stane :). Určite si viacerí teraz poviete: "Presne viem, čo myslíš." Tak áno, presne to tým myslím.

Okuliare znova očistím, inokedy počkám kým samé vyblednú a idem sa pripraviť na ďalší boj, ktorý je v živote okuliarnikov úplne bežný.

ŠOŠOVKY. Pozriem sa do zrkadla, zložím okuliare, umyjem si ruky a ide sa na to. Skontrolujem, či vyťahujem naozaj ľavú šošovku do správneho oka. Pri prvom pokuse zistím, že je naopak. Druhý pokus - na šošovke je tá najminiatúrnejšia nitka na svete, ktorá mi reže oko ako žiletka. Tretí pokus- ohýbam si mihalnicu až do oka. Štvrtý pokus=ÚSPECH!!! A už len druhé oko a bude to. S hrdosťou by som odišla od zrkadla a preč z kúpelne, ale všimnem si v odraze, že moja špirála je až na lícach a moje oči sa podobajú pande. Dobre, opravíme, je to len maskara. Neviem si ale predstaviť, ako ťažké to majú ženy, ktoré si robia ozajstný make-up. Za to vás naozaj všetky obdivujem! Ešte ak máte k tomu okuliare alebo šošovky.

Zdroj: https://pixabay.com/sk/oko-iris-h%C4%BEada%C5%A5-vi%C4%8F-%C5%BEiak-492262/

Ďalším krokom dňa je úspešne zvládnuť školu. Ak na prednáške chytím miesto vpredu, život nevyzerá až tak zle. Ak ale sedím v zadných radoch, tak sa viac sústredím na zaostrovanie textu a otravovanie spolusediacich otázkami ako: "Ty to tam vieš prečítať?", alebo "Prosím ťa, vidíš čo tam je? Lebo ja nedovidím." Väčšinou odídem naprázdno. Bolesť hlavy ma totiž radšej presvedčí to vzdať skôr, ako to skončí. Tu sme teda neuspeli.

Baby si chcú ísť po škole ešte zaplávať. Súhlasím, aj keď z toho cítim ďalší prúser. Vonku už je pekne a ja si kľudne nasadím slnečné okuliare a v hlave sa mi na okamih pripomenie, ako som rada, že momentálne nemám dioptrické okuliare, lebo by som musela žmúriť celý čas vonku.

Na plavárni sa prezlečiem, zoberiem veci a ide sa na to. Voda fajn, plávanie fajn, spoločnosť fajn, oči...niečo nie je fajn. Chvíľku váham, či sa mi šošovka vyplavila von(lebo aj to sa stáva). Nie je to však tak, len sa mi kvôli vode akosi zahmlili. Očí mierne štípu a kto by myslel na plavecké okuliare v takejto chvíli.

Prídem naspať domov, pozriem niečo v telke, odlíčim si oči, umyjem zuby. Keď ležím konečne v posteli ešte chvíľku čítam a pustím si nejaký seriál na večer, aby som mohla ísť spať. A teraz čo? Konečne môžem ísť spať. Vlastne...ešte nie, mám predsa šošovky. Znova vyleziem z postele, vymením šošovky za okuliare, ktoré potom odložím na nočný stolík a zhasnem. Hádajte, čo bude zasa ráno?

Takto si myslím, že vyzerá bežný deň každého človeka, ktorý má problém so zrakom. Napísala som aspoň zopár situácii, no je ich omnoho viac. Komplikácie pri cestovaní,finančná záťaž, obmedzovanie pri športe, zlomené okuliare na spodku bezodnej kabelky, vyschnuté oči zo šošoviek,..mnoho. Občas sú vtipné, pre nás už bežné, no aj tak vedia život pekne skomplikovať. Ak okuliare nemáš, snáď som ti to aspoň mierne priblížila a najbližšie sa už kamaráta s poškodeným zrakom nebudeš pýtať koľko prstov vidí. On nie je opitý, vidí ich toľko koľko ukazuješ. Ak ale tú ruku odfotíš a pridáš nejaký rozmazávací efekt-tak vidí tú ruku :)

Ďakujem, že si si prečítal/a môj príbeh :))