Somewhere over the ... fog (aneb hmla v mojom živote)

Od čias, kedy panovala vo svete populárna myšlienka, že deťom ničí zrak televízia sa mnohé zmenilo. Ľudia si začali uvedomovať, že existuje oveľa viac dôvodov, prečo čoraz viac ľudí bojuje s problémami so zrakom. Neustále rastúci počet ľudí s problémami s vysokým krvným tlakom, poruchami štítnej žľazy, či dokonca diabetesom. Všetko toto môžu byť príčiny vzniku týchto problémov. Niektorí, napríklad ako aj ja, však problémy so zrakom zdedia. Nemajú dokonca ani možnosť alebo šancu ovplyvniť túto skutočnosť.

Zrak patrí medzi 5 zmyslov, ktoré má človek, zrak mu pomáha orientovať sa v priestore, vnímať okolie, zmeny, krásu, poznávať doteraz nepoznané... Človek vníma zrak ako niečo prirodzené, ako niečo, vďaka čomu môže žiť plnohodnotný . Vďaka zraku môžeme cestovať po svete, spoznávať nové krajiny, ľudí, kultúry, nájsť nových priateľov, či dokonca lásku. Viete si však predstaviť, že v jeden deň o tento zmysel prídete? Ak mám pravdu povedať, ja absolútne nie. Ako každej žene mi záleží na tom, ako vyzerám, do zrkadla sa pozriem niekedy aj stokrát za deň, veď čo by povedali ľudia, keby som neupravená. No to by bola ,,hotová katastrofa“! Ako by však vnímal človek, ktorý nevidí, túto situáciu? Myslím, že nevidiaci ľudia majú úplne iné priority. Musia sa zamerať na to, aby naplno využili ostatné zmysly a my vidiaci, si to nevieme ani predstaviť. Veď si len predstavte, ako častokrát sa nám stane, že zhasne svetlo v cudzom priestore a hneď sme stratení, narážame do nábytku, sme dezorientovaní. Ako nám len odľahne, keď sa opäť rozsvieti svetlo.

Pamätám si na časy, keď som mala asi 8 rokov a doma sme zistili, že dobre nevidím. Automaticky som dostala okuliare. Mnohí ľudia sa pozastavovali nad tým, ako je možné, že také malé dievčatko má už okuliare, určite pozerá veľa rozprávok a podobne. Veď uznajte, chcelo by sa vám ako dieťaťu vysvetľovať všetkým naokolo, že to tak nie je, že naozaj máte problémy so zrakom a tie teda určite nie sú z televízora? Horšie na môj nový „doplnok“ reagovali deti v škole. Posmešky ako oku, slepec, kde mám vodiaceho psa a podobne som počúvala dennodenne, ako sa bežiacom páse. Roky sa míňali a mňa čoraz viac okuliare začali obmedzovať, v škole na telesnej som s nimi nemohla športovať, aby som sa nezranila, čo spôsobovalo problémy takmer pri všetkých športoch. Pri floorballe som neskoro reagovala na to, kde je loptička, všetko bolo o rýchlosti, avšak ešte rýchlejšie bolo moje rozmazané videnie. Nakoniec som skončila ako brankár, no nebolo to o nič lepšie. Keď vidíte, ako na vás letí nejaká biela machuľa a neviete odhadnúť dokonca ani jej vzdialenosť a o rýchlosti ani nehovorím, je to fakt na nezaplatenie, resp. na zaplakanie, a to doslova. Alebo keď som v zime vošla kdekoľvek, či už do autobusu, obchodu, domov, všade sa mi zarosili okuliare, pustilo z nosa a vtedy som naozaj nevedela, čo robiť skôr. Tragikomédia v priamom prenose. Dokonca ani na hokej som chodiť bez okuliarov nemohla, hanba – nehanba, okuliare na nose museli byť, inak som sa na ľadovú plochu ani dívať nemusela – žiadny puk som tam totiž nevidela. Ďalší zážitok s okuliarmi bol, keď sme prišli autom na nejakú oslavu alebo návštevu, vždy som vedela kedy je správne povedať, že som si zabudla okuliare. No dobre, priznávam, niekedy som to aj trošku zneužila.

Postupne som rástla, až som dospela a okuliare mi vadili stále viac a viac. Častokrát som ich radšej zabudla (nechala) doma a šla medzi ľudí. Postupne si však ľudia zvykli na to, že okuliare nenosím, čiže podľa nich som automaticky mala vidieť všetko a všetkých. Problém však nastal vtedy, keď mi mnoho ľudí povedalo, aká som namyslená, ani ich neodzdravím keď ich vidím alebo dokonca otočím tvár a podobne. Všetci to chápali po svojom, iba ja som vedela, čo je vo veci – ja som ich naozaj nevidela, respektíve videla som ich ako farebnú hmlu a nevedela som rozoznať známeho človeka od cudzieho. Veď ako máte pozdraviť človeka, ktorého vlastne ani nevidíte? Vrchol nastal, keď vlastný priateľ šiel oproti mne a ja som len pozerala pred seba, nevedela som, že práve on je osoba, ktorá sa blíži ku mne. Vtedy som si povedala dosť! Takto to nebude, a tak som si vybavila, že kontaktné šošovky. Ako človek, ktorý v živote nevidel kontaktné šošovky a nieto, aby si ich ešte sám aplikoval, som vo svojich 22 rokoch vymenila okuliare za šošovky. Hlavným dôvodom bola moja blížiaca sa svadba. Od začiatku som veľmi chcela, aby som si spomienky na jeden z najkrajších dní v živote uchovala v pamäti ostré a nie, ako nejaký rozmazaný film, na ktorý sa človek díva len cez zarosené okno. Aplikovala som teda šošovky, no pri všetkom tom zhone v daný deň ma začali strašne rezať oči, nič nepomáhalo a šošovky museli ísť von. Po svadbe som sa rozhodla, že pôjdem na operáciu a už nikdy nebudem obmedzovaná mojím zrakovým, dá sa povedať hendikepom. V lete 2018 som absolvovala operáciu v očnom centre Excimer a okuliare odvtedy ležia v krabičke, aj ako pamiatka na to, čo všetko som kvôli nim obetovala a nemohla realizovať. Napríklad kvôli zraku sa rozplynul môj sen dostať sa na Akadémiu policajného zboru. Teraz, s odstupom pár mesiacov musím zhodnotiť, že ľutujem, že som sa na operáciu neodvážila skôr a toľké roky som bola v hmle.

Týmto mojím príspevkom by som chcela podporiť každého jedného mladého človeka, ktorý uvažuje nad ukončením trápenia sa s okuliarmi. Určite nebudete ľutovať.