Nedostatok sebalásky alebo o tom ako som sa sebapoškodzoval a teraz ma to mrzí ...

Ako vzniká sebapoškodzovanie u mladých ľudí

Vždy som chcel písať. Napísať niečo, čím som si prešiel.

Kde začat? ... Narodil som sa do úplnej rodiny ako prvé dieťa. Obidvaja rodičia pochádzajú z kresťanských rodín a aj oni sami sú veľmi veriaci. Seba by som charakterizoval ako takého napoly veriaceho, keďže sa väčšinou modlím, keď niečo potrebujem alebo aby ma Boh ochránil.

Keď som mal 6 rokov, tak môj otec odišiel pracovať do zahraničia. Ja som zostal doma sám s maminou a sestrou. Neviem, či sa prvé príznaky mojej depresívnej nálady nezačali prejavovať už vtedy. Bol sa na otcovi dosť závislý, mal som ho rád a rád som s ním chodil von a na výlety.

Ako malý som chcel byť úspešný, v niečom vynikať. Avšak už tu nastal prvý blok – neveril som si. Nedôveroval som ľuďom, ktorí sa na mňa škaredo pozreli alebo ma neprijali do skupiny. Mal som stres. Keď som išiel do 1.triedy, už vtedy som mal taký strach, že či to zvládnem – bral som to ako dospelý, keď prechádza zložitým životným obdobím. Kamarátov som však mal vždy. Boli tu ľudia, ktorým na mne záležalo a ktorý sa starali o to, aby som sa cítil dobre. Ja som však vo svojej hlave prežíval niečo iné, necítil som sa byť prijatý – neprijal som samého seba.

Potom, ako môj otec odišiel pracovať do zahraničia, začínal som sa viac kamarátiť so svojím bratrancom – považoval som ho za taký vzor. (Bol o 4 roky starší). Chodili sme spolu na výlety, na plaváreň, ... Avšak, keďže bol starší, vyvíjal sa rýchlejšie – mentálne. Už ako 11 ročného ma naučil pozerať porno, ktoré mi ešte aj dnes znepríjemňuje život, robili sme zle môjmu mladšiemu bratovi, čo ma dnes mrzí a nerád na to spomínam. Párkrát sme babke ukradli nejaké cukríky, ale to je asi skúsenosťou aj mnohých z vás.

Takto sa to so mnou ťahalo asi do 10-tich rokov, kedy som si na narodeniny povedal, že „chcem zmeniť svoj život a robiť veci naplno.“ Už som sa nechcel baviť s mojím bratrancom, lebo som vedel, že má na mňa zlý vplyv – nenapĺňali ma aktivity, ktoré on vymýšľal. Vieš si to predstaviť? 10-ročný chlapec uvažuje nad životom? Chvíľu som vydržal, staral som sa o svoj vzhľad, záležalo mi na sebe. Vydržalo to však len pár týždňov a znovu som dostal strach a úzkosť, že načo tu vlastne som, keď sa nedokážem vschopiť a byť niekým. Navrával som si, že som nula, nikto, nič nedokážem ...

A vtedy to začalo. Jasné, mal som stále kamarátov, rodinu, ktorej na mne záležalo. Ja som však nikomu neveril a nikomu som sa nezdôveril.

Na začiatok však musím povedať, že som sa nikdy nerezal. Moje jazvy pochádzajú z hojacich sa rán, kedy som spadol a vytvorila sa mi chrasta. Ja som v návale zlosti alebo smútku tie chrasty strhával – a to niekoľko krát. To znamená, že keď dané miesto už nemá dostatok kolagénu – nových buniek na tvorbu novej kože, začne si brať z okolitej. Preto sú moje jazvy buď keloidné (vyvýšené), iné preliačené (atrofitné) alebo niektoré hypertrofné (fialové) – bez vyvýšenia

Koľko ich mám? Asi 20

Najviac na tvári – preliačených 10

Potom dve hnusné na vnútornom predlaktí ľavej ruky – keď sa mi hojili, odstránil so maj časť zdravej, nehojacej sa kože a teda rana sa musela spojiť aj s tou časťou, ktorá bola zdravá a teraz to je také vyvýšené

Na ľavom kolene mám dve fialové, čiže také, kde som veľmi rýpal a vytvorilo sa tam nadmerné množstvo hojení

+ ešte na nejakých iných miestach

Ako dlho som to robil?

Začal som v 10, do asi 13 rokov. Čiže si to predstav – strhávať si takmer každú chrastu a mať tam teraz jazvu

Kedy bolo najhoršie obdobie?

Keď už som bol celkom v pohode, nepotreboval som prežívať, tak tesne pred 13. rokom mi úplne preplo a vtedy som si spravil väčšinu jaziev.

Ako si sa z toho dostal?

Začal som sa viac sústredovať nielen na seba ale aj na svoje okolie a problémy iných a zistil som, že nemám zlý život, iba to, že som sa sústreďoval na „prílišné prežívanie života“ – ako to píše v nejakých motivačných citátoch – „Ži svoj život naplno.“ Problémom bolo, že som tak chcel žiť, ale vytvoril som si fikciu, že nič nedokážem, čiže som ho ani naplno nikdy nežil

Ako žijem teraz?

Celkom dobre, už sa teda nesebapoškodzujem, iba niekedy mám stavy neúplnosti a strachu z bytia. Hanbím sa však za svoje jazvy, najviac za tie na rukách a tvári. Študujem na výške a niekedy sa bojím nosiť krátky rukáv.

Myslíš si, že ľudia prijímajú ľudí s jazvami?

Niektorí áno. Väčšina ťa však považuje za škaredého iba pre to, že nie si fyzicky dokonalý a nechce mať s tebou nič do činenia. Mám taký pocit, že niekedy ťa považujú aj za mentálneho kripla iba kvôli tvojmu výzoru. Skôr by prijali LGBT ľudí, ako ľudí, ktorí skutočne niečo prežili.

AK máš nejaké otázky, kľudne píš pod článok. Som rád, že som sa s vami mohol podeliť o kúsok zo svojho života a tak ťa poučiť, že už akokoľvek nahovno sa tvoj život môže zdať – pamätaj, vždy sú tu ľudia, ktorí to majú 1000X ťažšie.

Tomáš

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Tenčoprežil pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.