Starec a smrť

Už predsa iba na to jedno jediné. Na to najzásadnejšie, čo má ešte v jeho živote prísť. Na smrť! Starec to určite veľmi dobre vie, avšak veľkou otázkou zostáva, ako sa dokáže na túto chvíľu pripraviť. Nakoľko správne dokáže využiť ešte zostávajúci čas?

Staroba býva spojená s úbytok telesných síl, ktorý človeka chtiac nechtiac donúti vzdať sa mnohých svojich doterajších aktivít, alebo ich aspoň veľmi výrazne obmedziť. Človek už toľko nezvláda a postupne začína mať čoraz viacej času. Času na čo?

Času na rekapituláciu vlastného bytia! Času na pochopenie toho, aký mal vlastne jeho život zmysel, čo v ňom bolo podstatné a čo nepodstatné, čo dôležité a čo nedôležité. Času na dôkladnú prípravu na najzásadnejší prelomový moment ľudského života, ktorým je smrť.

Staroba, a s ňou spojený úbytok síl človeka cielene stavajú mimo hlavného prúdu doterajšieho, plne aktívneho života, čo mu umožňuje získanie určitého nadhľadu nad vecami. Starobou akoby vyšiel na vrchol hory, odkiaľ vidí z nadhľadu všetko to plahočenie. Cudzie, a pri spätnom pohľade i svoje vlastné. To všetko je však už za ním. Je to mimo neho a on, v čoraz silnejšom pociťovaní vlastnej smrteľnosti, to všetko začína vnímať a chápať z úplne iného uhľa pohľadu. Z pohľadu úplne inej roviny bytia, do ktorej sa mu už pomaly začína otvárať brána.

Staroba je nesmierne dôležitým obdobím života človeka, v ktorom by mal dohnať zameškané. V ktorom by mal dohnať, dôsledkom prehnane aktívneho života zameškané poznanie skutočného zmyslu a významu ľudského bytia. V ktorom by mal nakoniec predsa len dokázať rozpoznať hodnotné od nehodnotného. A keď už aj celý svoj doterajší život premrhal honbou za vecami podradného charakteru, mal by aspoň na jeho sklonku, na základe správneho zhodnotenia všetkých svojich skúseností dokázať k životu zaujať konečne správne stanovisko.

Obdobie staroby je naozaj najvyšším časom na to, aby sme hľadali a našli odpovede na tie najzásadnejšie otázky ľudského bytia. Aby sme pochopili, aký zmysel má život, čo v ňom je skutočne prioritné a čo má iba podružný charakter. Čo sú pravé hodnoty, ktoré treba prednostne usilovať a nakoniec, čo možno očakávať za hranicou smrti. Či je naozaj definitívnym koncom, alebo len novým začiatkom inej roviny bytia.

Kolobehom života je to múdro zariadené tak, aby človek pred bránou smrti mal čas hľadať a aj nájsť odpovede na vyššie spomínané otázky. Aby sa aspoň na sklonku života stal múdrym, znalým a vedome stojacim. Aby nie nevedome, ale plne vedome vstúpil nakoniec tam, kam raz odídeme všetci.

Niet však nič hroznejšie a tragickejšie, ak človek i starobu premárni bezmyšlienkovitosťou a povrchnosťou tak, ako celý svoj doterajší život. Ak sa zo zotrvačnosti nedokáže vytrhnúť z navyknutej myšlienkovej plytkosti. Smrť za takéhoto stavu je fatálnou prehrou. Je smrťou v nevedomosti, podobajúcou sa smrti zvieraťa.

Avšak úplne iné je to, ak človek dosiahol poznania. I keď hoci aj na sklonku života a na základe neho vedome učiní krok na druhý breh.

Rozdiel medzi jedným a druhým je obrovský. Možno ho pripodobniť rozdielu medzi človekom, ktorý sa dostatočne pripravil na cestu do Antarktídy, to znamená, že si vzal vhodné oblečenie a dostatok zásob, kým druhý sa tam ocitol zrazu, bez prípravy, v krátkom tričku a krátkych nohaviciach. Všetkým nám je jasné, že ten prvý prežije, kým ten druhý bude hrozne trpieť zimou a nakoniec zahynie.

Staroba má byť teda časom príprav na cestu do krajiny, na ktorej podmienky a pomery by sme sa mali čo najdôkladnejšie pripraviť. Je to cesta do krajiny ducha, v ktorej vládnu dôsledné a prísne duchovné zákonitosti. Čím vedomejší si je človek týchto zákonitostí, tým je to pre neho lepšie. Čím im je však vzdialenejší, tým je to pre neho horšie.

Vraví sa, že starým ľuďom treba pomáhať. Niet však pre nich väčšej a hodnotnejšej pomoci, ako približovať ich a smerovať ich k pravde o živote. O živote a o smrti!

Nie je to však možné nasilu, bez ich vlastného chcenia. No a žiaľ, práve toto chcenie, alebo lepšie povedané, nedostatok chcenia býva vo väčšine prípadov prekážkou, na ktorej všetko stroskotá. Potom už starý človek iba bezobsažne dožíva svoj život a nakoniec z neho odíde v nevedomosti, podobnej nevedomosti zvieraťa. A tento stav nevedomosti je v skutočnosti omnoho väčšou tragédiou, ako smrť samotná.

Vyvarujme sa preto takéhoto osudu a popri všetkých svojich aktivitách, ktoré dnes považujeme za tak veľmi dôležité, by sme mali trochu predsa len myslieť aj na zadné kolieska. Ak totiž budeme usilovať o poznanie, určite sa nám ho dostane. Všetko však vyžaduje istú námahu, bez ktorej sa nič nezaobíde. Nič, čo chceme v živote dosiahnuť. Teda ani to najdôležitejšie, čiže dosiahnutie poznania o všetkých zásadných súvislostiach ľudského bytia. Je to hodnota, cennejšia nad zlato! A jedine ak dosiahneme tohto cieľa, môžeme správnym spôsobom pomáhať starým ľuďom v našom okolí a postupne ich pripravovať na ich veľkú cestu za hranicu smrti.

Keď vidím po meste prechádzať sa starca, keď ho vidím, ako sedí na lavičke, pozoruje ľudí a na niečo vytrvalo čaká, stále sa vo mne vynára otázka: Dokáže správne využiť čas, ktorý mu zostáva, na získanie tak prepotrebného poznania, kým k nemu zavíta smrť? Dokáže jej čeliť plne vedome, alebo ho pohltí nevedomého?

Ale svet je plný paradoxov, pretože pokým si pre tohto starca napokon smrť naozaj príde, dovtedy, hoci len na našom malom Slovensku, náhle zomrie pri rôznych nehodách, pri rýchlo postupujúcich chorobách, či z mnohých iných dôvodov veľa ľudí, ktorí so svojou vlastnou smrťou ešte vôbec nepočítali. Smrť teda nie je len doménou staroby, ale treba byť na ňu pripravený v každom veku.

Si človeče na ňu naozaj správne pripravený? Už teraz, v tejto chvíli? Lebo nikdy nemôžeš vedieť, kedy zavíta práve k tebe.