Ľudia nie sú zvery, tak ich nehladkajte, keď ich opúšťate

Otočila sa a v závetrí tresla dvermi. Plakala tak silno, až sa sama v sebe začala strácať. Nebolo vidieť nič len ten obrovský žiaľ ženy, ktorá lapala po dychu. Každá sekunda sa jej stávala nekonečnom. A ona tam stála v sile jej emócii odkopnutá a nechcená. Kričala bolesťou a nešťastím. Volala po spravodlivosti, prosila, ale už ju nikto nepočúval.

Stalo sa nám prirodzeným hýbať sa po povrchu. Všetkého. Akoby nám tá hladina emócií a citov stačila na skutočné pochopenie podstaty hĺbky jazera. Kráčame po tenkom ľade a tvárime sa, že máme pevnú zem pod nohami. Avšak pozor na ryhy. Len jedna ryha, jedna štrbina stačí na to, aby ten chlad a tma vyšli na povrch.

Striedali sa, striedali sa v nej pocity bezcennosti a žiaľu. Žiaľu takého silného, až nespoznávala vlastné hranice únosnosti. Padali črepy, hrozili pády, preklínala dni a noci. Utrápila si telo a jej duša nechcela prestať plakať. Nikdy predtým nepocítila takú prázdnotu, prázdnotu, ktorá berie dych z pľúc.

Začali sme sa nebrať vážne. Naučili sme sa všetko vymeniť, ak sme to nechceli. Položili sme jeden na druhého vlastné egá. Tie, ktoré majú ustúpiť a cúvať, tak práve tie ostali a sú silnejšie ako kedykoľvek predtým. Zvykli sme sa vždy otočiť a nie čeliť jeden druhému. Zvykli sme radšej nevidieť ako pozerať sa priamo. Avšak vidíme jasne?

Bude tam stáť ešte dlho, dlho na to, aby sa vyrovnala s tým, čo jej osud zdelil do vena. Počíta si každú slzu a každý vzlyk, ktorý vydala. Nedokáže v sebe utlačiť nič, čo by ju stálo ešte väčšiu bolesť. Tak tam len stojí a čaká. Čaká na to, kým bude schopná vykročiť a opýtať sa.

Sme si jeden pre druhého odmenou alebo trestom? Kto sa určí za odmenu a kto za trest? Pre koho je trestom odmena a pre koho je odmena trest?

Nech plače, nech zbiera všetky spomienky a sľuby, ktoré jej dal. Nech cíti skutočnú bolesť opovrhnutia. Len tak pochopí, kde spravila chybu. Kam sa má pozrieť a čo má pochopiť. Ona nieje tvoja škola, ona ťa nemá vychovávať, ani ti radiť. Ona mala stáť po tvojom boku a podoprieť ťa, keď sa potkneš.

Odkladáme problémy tak, ako odkladáme topánky a naučili sme sa odložiť aj ľudí. Neprídeme pre nich, keď príde ten čas, keď sa karta obráti a máme sa skloniť teraz my, keď máme v sebe nájsť stratené a vydržať. Tak si odpovedz, koľko ľudí si nájdeš odložených ty? A kto sú tí ľudia? Stál by si tam, kde stojíš, ak by si ich nestretol? Stál by si tak pevne nohami na zemi ako stojíš teraz? Tak stál?

Dala mu všetko. Zverila mu do rúk svoju dušu a nechala ho, nech ju stráži. A kým ona prekonávala nemožné, on sa začal strácať. Začal cúvať až kým nenarazil na stenu. No odtiaľ ju už nevidel, už bol príliš ďaleko. Už nepotreboval jej náruč, jej bozky a jej pohladenie. Už bol silný, dospelý, vedel, čo chcel. Otočil sa a vybral iným smerom. Nie tým jej.

Ona totiž nikdy nebola tou, pre ktorú on prepláva oceán. To ona sa topila v rieke preňho. Bola spokojná, že idú spolu. Aj napriek tomu, že voda bola príliš studená a plávala proti prúdu.

Naučme sa byť opäť ľuďmi. Naučme sa milovať srdcom a nie mysľou.

Naučme sa, že problémy a ľudia sa odložiť nedajú.

Nauč sa hodnotu citu, neplytvaj emóciami, neplytvaj slovami. Používaj ich vtedy, keď máš, zakroč vtedy, keď máš zakročiť. Či už sa brodíš v blate alebo prechádzaš po piesku. Ona ti to vráti. Vždy ti to vráti. Nežmýkaj ju ako handru pre vlastný úžitok. Buď tým, ktorý otvára dvere, no nikdy nezamyká. Buď tým, ktorý pre ňu dokáže mnoho, ale nehovorí o tom. Buď tým, ktorý zmení jej svet len tým kým je a kým pre ňu dokáže byť. Vtedy dokážeš pochopiť celý význam. Akceptovať zlé chvíle a nevracať sa k ním. Brať život aj s úskaliami.

Ináč ti zamrzne úsmev a opona pomaly padne.

A kým bude padať, ona začne cúvať. Potichu, zmierená, bez kriku a plaču.

A pamätaj, že vo chvíli, keď ona stíchne, začne tvoj najväčší boj.