Think about it #1

V podstate od 13/14 rokov som prijímal názory (nie automaticky za svoje), teda lepšie povedané počúval myšlienky starších ľudí, väčšinou šlo o päťdesiatnikov, ktorí mi stále neúnavne tvrdili, ako je dôležité, to čo príde v mojom v živote (ženy). A v súvislosti s nimi, ako sa k nim správať, resp. že netreba ostať nikdy pri jednej. Že sú to úžasné stvorenia, ktoré na mňa čakajú, aby som ich obšťastnil a podobné veci.

V tom veku som sa na tom smial a predstavoval si ako budem ,,dávať" jednu za druhou a aká to je frajerina (niečo ako prejsť dobšinský kopec). Postupom času, skrz vzťah, ktorý som mal, som si nevedel predstaviť, že by som podviedol priateľku, keď najväčšiu radosť mi spôsobovalo, keď sa usmievala a bola šťastná. To mi ostalo doteraz, akurát že pri inej osobe.

Avšak do súčasnosti mi tí istí ľudia, ktorí prirodzene zostarli, tak ako ja, tvrdia to isté. Že som mladý, že kedy ich budem fúkať, ak nie teraz, že to budem veľmi ľutovať atď.

Je toto to šťastie, ktoré keď nevyužijem práve teraz budem to ľutovať po zvyšok života? Je toto to naplnenie pre muža, ktoré ho môže spraviť celistvým a spokojným? Dá sa vôbec zovšeobecniť šťastie aspoň teda pre jedno pohlavie? Naplnenie života? Krátkodobé, ale predsa aspoň nejaký záblesk?

Ktovie.