Afrika z nás neurobila len majsterky sveta, ale aj otvorila oči

Dostať sa do Afriky bol aj je sen mnohích ľudí, ja som však mala inú prestavu o miestach, ktoré by som chcela navštíviť. Naskytla sa však príležitosť a my sme sa jej, ako tanečný súbor, chopili. Dostali sme nomináciu na majstrovstvá sveta v mažoretkovom športe, ktoré sa konali v Kapskom meste. Pozerám sa na to už s odstupom času, keďže sa súťaž konala v septembri, ale myslím si, že teraz dokážem triezvejšie vyjadriť pocity z tohto sveta dvoch tvárí.

Príprava bola náročná, no samotný let nám dal zabrať ešte viac. 13 hodín a jeden prestup v Etiópii (kde sme nemohli ani vyjsť na čerstvý vzduch, lebo sme neboli očkované). Prileteli sme do cieľovej destinácie a ja som už bola pripravená na poriadny časový posun. Opak bol však pravdou, čas sa neposunul ani o sekundu. To isté som si hovorila aj o teplote. "Veď v Afrike je stále teplo!" Kravina. Zatiaľ čo tu na Slovensku sa ľudia v septembri ešte smažili na slniečku, my sme mali krásne jesenné počasie asi 12-16 stupňov.

Prvé dni v Kapskom peste sa niesli v znamení súťaže, keďže kvôli nej sme tam merali cestu. Tancovali sme snáď v najkrajšej hale/štadióne (čokoľvek to bolo) na svete a odniesli sme si tie najkrajšie umiestnenia. Stali sme sa viacnásobnými majsterkami sveta. Ale to nebolo to najdôležitejšie čo sme si odtiaľ odnášali. Kapské mesto nám ukázalo nespočetne mnoho krás a zážitkov, no ukázalo nám aj svoju sruhú, tú smutnú tvár.

Začnem s našim vodičom. Volal sa Peter- miestny šofér autobusu so zmyslom pre humor a veľmi zrozumiteľnou angličtinou. Povedal nám mnoho zaujímavostí o ich meste, no rozrozprával sa aj o svojej práci. Ak sa skutočne snaží jeho zárobok dokáže prevýšiť našich 300€. No nezabudol podotknúť, že ho prepúšťajú každé tri mesiace, lebo v zákone majú uvedené, že po odpracovaní troch mesiacov má nárok na zvýšenie platu. Pre majiteľa je však prijateľnejšie ho prepustiť a hneď na to znovu zamestnať.

Peter nás zaviedol na miesto, kde žijú tučniaci voľne v prírode. A tam nás čakalo ďalšie nemilé prekvapenie. Boli tam malé vychudnuté deti odeté v krojoch a spievali ich piesne. Nič by na tom nebolo zlé, až do chvíľe kým sme im nedali jedlo, ktoré si v podstate ani nemohli nechať, lebo ho museli doniesť ich objemným strážcom, (no skôr pôsobili ako ich pasáci) tí im to jedlo vzali a nedali im nič.

Po celom meste Jar (jedno z hlavných miest Kapského mesta) boli rozvešané plagáty o šetrení s vodou. Je jasné, že tieto krajiny nemôžu plytvať vodou, ale toto ma zasiahlo snáď najviac. Každý miestny človek má na ďen dovolené minúť 50 litrov vody na všetky potreby. Robia to tak preto aby turisti mohli míňať toľko vody, koľko len chcú. V tú chvíľu som sa cítila naozaj previnilo, keď som ohŕňala nosom nad tou ich balenou vodou, ktorá bola skutočne nechutná, no pre nich to bol luxus, ktorý si mnohí nemôžu dovoliť.

V Afrike neexistuje stredná vstrva. Jednoducho si buď bohatý, alebo chudobný nič medzi tým. Ten rozdiel je badateľný hneď na prvý pohľad. Zatiaľ, čo tí bohatí majú domy s bazénom a zeleným trávnikom, tí chudboní žijú v dome so štyroch plechov. Vyzerá to ako zápalková krabička o veľkosti 5x5 metrov.

Vďaka tomuto všetkému, čo som tam zažila si odnášam nielen zlato na krku, ale aj ponaučenie do života. Mali by sme si vážiť všetko, čo máme a nie plakať nad tým, čo nemáme.