Po 10 hodinovej ceste vlakom o dĺžke ani nie 300 km z Tbilisi sme vystúpili v Yerevane. Z požičovne sme si prenajali fajnovú mašinu Lada Niva a popozerali narýchlo hlavné mesto.
Stihli sme aj malý výlet k hvezdárni Aragac, kúsok od kopca Aragac. Hvezdáreň sa nachádzala vo výške niečo cez 3 100 metrov. Myslel som, že zažijeme krásne výhľady, no bohužiaľ krajina okolo je pustá a suchá. Napriek tomu bola stále v diaľke vidno mohutná hora Ararat, ktorá sa týči v pozadí nad mestom Yerevan. Ararat sa nachádza už v Turecku a jeho výška je 5 137 m.n.m.
Vyskúšali sme vývar z hovädzej kosti, ktorý bol podávaný v miske na žeravom uhlí. Zaujímavé bolo podávanie jedla a dochucovanie priamo za stolom – pridanie cca 3och lyžičiek cesnaku, pol lyžičky soli a do toho rozdrvenie obrovskej tvrdej kebabovej placky.
V podvečerných hodinách sme sa popri jazere Sevan presunuli do dedinky Garni, kde sme prenocovali a prebrázdili okolie.
V Garni a okolí je naozaj čo vidieť. Nachádza sa tu antický chrám z prvého storočia, nádherný kaňon, a veľmi zaujímavý kamenný vodopád z čadičových skál.
Neďaleko odtiaľ sme navštívili aj kláštor Geghard.
Keďže Lada Niva z požičovne je fajnový stroj, bolo hotreba aj patrične využiť. Dali sme "ji co proto". Dostali sme sa s ňou až do výšky 2 950 m.n.m. Nekonečná pustina, staré sopečné kopce, obrovské plochy posiate iba kameňmi, občas nejaká tá suchá tráva a bodliaky. Za celý deň sme nestretli nikoho. Ani človeka, ani auto, ani žiadnu zver (až na lienky). Keby niekoho zaujímalo, kde presne sme sa flákali (ak by ste náhodou dostali chuť vypadnúť mimo ľudí), boli to kopce a údolia v okolí hory Azhadahak.
Posunuli sme sa ešte kúsok smerom na juh Arménska. Po ceste sme navštívili dva kláštory.
Khor Virap Monastery, z ktorého je najlepší výhľad na horu Ararat a...
Noravank – jeden z najkrajších arménskych kláštorov.
Náš cieľ bol dedinka Tatev, v ktorej sa nachádza turisticky známy kláštor, prírodný travertínový most a najdlhšia lanovka na svete (svojho druhu), ktorá je každý pondelok zatvorená. Hádajte aký bol deň. 😊 Skúšal som písať vedeniu, či nemajú aspoň nejakú technickú jazdu, lebo točíme dokument a radi by sme z nej mali zábery.
Na záver dňa sme ochutnali miestny domáci koňak, ktorý sa vyrába z vodky, do ktorej sa dajú vylúhovať vlašské orechy na cca 3-4 mesiace (okolo 70%). Zaujímavosťou bolo, že ako brzdu k tomuto aperitívu používajú červené kapustu v kyslo slanom náleve.
Ráno sme navštívili naozaj veľmi pekný chrám, ktorý aj napriek prebiehajúcej prerábke stál za pozretie.
Dokonca sa nám podarilo natočiť zábery aspoň technickej jazdy lanovky – moje prosby boli vyslyšané.
Po niekoľkých kilometroch dlhej serpentínovej prašnej ceste sme dorazili k miestu s názvom Devil bridge. Celkom pekný prírodný útvar, no bohužiaľ z môjho pohľadu by bolo fajn sprístupniť aj viac úsekov tohto miesta, aby si to človek lepšie užil.
Pre mňa ale najkrajší okamih tohto dňa prišiel práve po Devil bridge. Po ceste dolu serpentínami som v zákrute zbadal niekde v diaľke starý kamenný komplex, netušil som o čo išlo. Zrovna od Devil bridge viedol akýsi neznámy turistický chodník cez údolie – kaňon k tomuto miestu. Cesta trvala približne 20 minút príjemnej chôdze popri rieke Bazarcay.
Po príchode do spomínaného komplexu (kláštora) sme zostali v šoku. Krásne ruiny, no i zachovalý chrám, plno malých ako keby izieb. V strede tejto schovanej krásy, malé obrobené políčko so zeleninou. Behom pár minút z jednej z týchto pseudoizieb zrazu vyšiel človek. Bol to starý sympatický mních, v starom svetri a ošumelých nohaviciach. Chceli sme si ho odfotiť, no nechcel byť na internete. Spomenuli sme mu, že točíme niečo ako dokument o Arménsku a hneď v tej chvíli sa ponúkol, že sa prezlečie do rúcha a zapózuje nám. Ďalej sme ho trochu spovedali. Chrám boli postavený v 17-18. storočí. Kedysi tam žilo cca 70 mníchov a aktuálne tam žije iba on sám. Človeka až zamrazí, keď si to predstaví a hlavne keď to vidí naživo. Natočili sme, nafotili, porozprávali sa a rozlúčili. Naozaj silne emotívny zážitok. O tomto mieste nebolo nikde nič písané, nikde nebolo spomínané a sme veľmi radi, že sme naň natrafili.
Po 21 dňoch sme prvý krát zažili aj dážď. Naštastie po ceste naspať do Yerevanu a i ten trval ani nie hodinku. V Yerevane sa naša cesta Kaukazom končí.
Azerbajdžan – Gruzínsko – Arménsko – 4 800 km
VIAC FOTO Z MOJICH CIESTE NA : https://www.instagram.com/vixandtrips/
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Vix&trips pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.