Správny otec

Všade sa vraví: ,, To príde samé. To budeš vedieť ”, že vraj to má každý z nás niekde vo svojom vnútri, niekde v podvedomí uložené a keď príde ten správny moment, tak sa to z tej akože ,,hlbiny” vynorí  a človek, teda muž (zdôrazňujem, do tých chvíľ len dieťa väčších rozmerov) bude vedieť byť Správnym otcom.

Blbosť, nie je to tak. Ani náhodou som v tej ,, hlbine ” nenašiel žiadne múdro (možno som sa málo ponoril – neviem?), proste tam nič nebolo. Byť otcom je zrejme tá najťažšia pozícia na plný úväzok s akou som sa kedy stretol.

Poďme pekne postupne.

Všetko to začne slovami: ,, Založme si rodinu ”. Jasné, v pohode, poďme do toho. Ale počkať, kde je nejaký manuál?  Samozrejme nič také neexistuje. Už je neskoro, už to prešlo schválením a vycúvať už je nemožné. Začína sa obdobie testov (testovanie prebieha častejšie ako počas skúškového obdobia na vysokej škole). A potom to príde. Prvýkrát sa objavia tie 2 čiarky na tej smiešnej paličke. A je to tam! Čakáme prírastok. Už nebudeme len ja a moja drahá polovička (tou polovičkou samozrejme nemyslím Premier league, ani NHL, ba dokonca ani PS4 ale moju milovanú manželku). Budeme rodina. A tak sa to začína. Chvíle čakania a očakávaní práve štartujú (krásnych 9 mesiacov ,, zložitejšieho ” – no samozrejme veľmi pekného – obdobia s do vtedy nežnejšou a milšou polovičkou).

Celá rodina, priatelia, známi a niekedy azda aj okolo idúce babičky len gratulujú a pýtajú sa: ,, Kedy to už príde? ”. No kedy? Vie to azda niekedy niekto na 100% povedať kedy to už príde? No jasné, že nevie. To by musel byť azda nejaký veštec, alebo niečo podobné.

To malé stvorenie, čo sa tam niekde vo vnútri ukrýva, ešte nevidelo ani len svetlo sveta a už je tu ŠÉFOM. Len a len ono si môže povedať, kedy sa mu zachce ísť na svet a ukázať sa svojím, do tých chvíľ, ešte veľmi neznalým no o to viac šťastným budúcim rodičom (hlavne otcovi).

Tých 9 mesiacov ubehne ako voda. Nejaké to fotenie s bruškom (poznámka Správny otec: pre kľud v budúcej kompletnej rodine je potrebné ho absolvovať s úsmevom na tvári a bez priblblých poznámok), kúpa prvých detských vecičiek, ktoré budú po väčšine asi tak na 50% zlé a nevyužiteľné. Až potom všetkom a bude toho oveľa, oveľa viac to konečne príde.

U niekoho úplne v pohodičke naplánované pekne na skoro deň presne a potom už len čakanie v nemocnici.

No tie extrémnejšie prípady si to strihnú ako z amerického filmu, kde nestíhajú pobaliť ani len tie najzákladnejšie veci a už sedia v aute. Budúci otecko sa musí v momente premeniť na jazdca formuly 1, mixnutého s kriminálnikom z Rýchlo a zbesilo. Možno to neznie tak strašne (predsa len vidina byť pretekárom je fajn), no verte mi nechcete to zažiť. Keď už konečne dorazíte do inštitúcie označenej ako nemocnica – pôrodnica, myslíte, že už to bude v pohode. Ale opak je pravdou. Neviete ako, kde a čo máte robiť. Jasné, Vaša polovička je na tom ešte o čosi horšie – pre úplnosť ona je tá, ktorú čaká pôrod, no predsa len je známe, že my muži takéto niečo zvládame s dosť veľkými komplikáciami a poruchou sústredenosti.

A je to tu! Som otec!

Slovo, ktoré som doteraz poznal len keď som sa obracal s niečím na toho svojho. A povedzme si pravdu, to je teda pán ten môj otec. Veď všetko stále zvládal bez náznaku čo i len zlomku z toho, čo mňa teraz tak desí. A to sa všetko ešte len začína. Ešte som len na začiatku tohto najkrajšieho no zároveň aj najdôležitejšieho a najzodpovednejšieho povolania aké tu kedy bolo – byť dobrým rodičom – byť SPRÁVNY OTEC.

Azda už len zostáva dúfať a veriť, že môj malý synček raz bude mať takého skvelého otca, ako mám ja.

Pokračovanie nabudúce.