Ako to celé začalo alebo cesta jedného animátora

Tento blog je príbehom jedného chlapca, ktorý ako malý plakával v tábore za mamou a dnes sa živý ako manažér a animátor v detskej cestovnej kancelári Slniečko. Možno si poviete prečo by vás mal tento príbeh zaujímať. Je samozrejme na každom z vás, či si tento blog prečíta až do konca. Myslím si, že môže byť inšpiráciou pre deti v letných táboroch aj pre budúcich animátorov. Čo všetko stálo za týmto mojim prerodom a aká bola moja cesta až sem?

Písal sa rok 2000 a ako desať ročný som sa po prvý krát zúčastnil letného tábora. Išlo o tábor pre deti zamestnancov firmy, v ktorej pracovala moja mamina. Pred tým do táborov chodila aj moja staršia sestra, ktorá o nich často doma rozprávala a ja som bol z jej zážitkov unesený. Do letného tábora išlo viacero detí, ktoré som poznal z iných akcií organizovaných z mamininej práce. Všetko teda nasvedčovalo tomu, že to bude skvelých 10 dní v kúpeľnom mestečku Sliač.

Pamätám si z tábora úplne všetko, dokonca aj číslo našej izby, či mená spolubývajúcich a animátorov. Prvý deň sa mi veľmi páčil. Spoznal som veľa nových kamarátov a aktivity ma veľmi bavili. Bohužiaľ, už druhý deň nastal zlom a mne zostalo smutno za mamou. Dovtedy som nikdy nebol sám tak ďaleko od domova. Mobil bol samozrejme v tej dobe ešte sci-fi, ale keďže som bol stále smutný a uplakaný animátori ma zobrali k telefónnej búdke, nech môžem zavolať rodičom. Chcel som ísť domov a tak som im rozprával ako tam nechcem byť a ako je mi smutno. Rodičia ešte v ten deň prišli, ale nie preto, aby ma odviezli, ale pravdepodobne sa chceli ubezpečiť, že je v tábore všetko v poriadku. Za to, že ma tam nechali som im dnes veľmi vďačný. Napriek tomu, že som bol uplakaný aj zvyšnú časť tábora, tak v posledný deň nastal zlom číslo dva. Pri rozlúčke s táborom som si uvedomil, čo všetko pekné som tam zažil a plakal som opäť. Tento krát však už nie za rodičmi, ale za týmto síce uplakaným, ale krásnym turnusom.

Prešiel rok a ja som si opäť balil kufor do letného tábora. Už som vedel do čoho idem a tak som bol o niečo smelší. Všetko dopadlo výborne a tak sa mohla začať moja každoročná púť letnými tábormi. Nespočetné množstvo zážitkov, kamaráti a skvelí animátori. Jednoducho niečo, čo sa nedá zažiť nikde inde. Tento táborový svet som si zamiloval.

Keď som sa v štrnástich rokoch chystal do letného tábora, myslel som, že to bude posledný krát. Turnus ubehol veľmi rýchlo a posledný deň bol naozaj veľmi smutný, no len do momentu keď som dostal otázku: „Juraj, nechceš tu zostať ešte týždeň ako praktikant?“ Neváhal som ani minútu a nové dobrodružstvo sa mohlo začať.

Zažiť letný tábor z opačného pohľadu bolo pre mňa niečo úžasné. Aj napriek tomu, že som bol stále veľmi mladý a niekedy mi skutočne chýbalo byť súčasťou skupiny detí v mojom veku, snažil som sa robiť všetko čo najlepšie. Nie, nešlo to vždy podľa predstáv hlavnej vedúcej. Stále som sa mal čo učiť, ale o to viac jej ďakujem, že mala so mnou trpezlivosť a verila, že to zvládnem. Prejsť z pozície dieťaťa na pozíciu animátora (praktikanta) je veľmi náročné, no vďaka tomu som bol vo veku, kedy iný začínajú už celkom skúsený a zabehnutý, no rozhodne nie bezchybný. Jednoducho povedané, animátor sa učí každým jedným dňom na tábore a tak to je dodnes. Stále sa snažím dať zo seba viac a zlepšovať sa v tom, čo robím.

Čas plynul a aj ja som sa dostal do veku, kedy som potreboval trvalé zamestnanie. Skĺbiť to celé dohromady bolo prakticky nereálne. Striedal som rôzne zamestnania a snažil som sa vždy nájsť čas aspoň na pár turnusov v priebehu leta. Keď som mal 21 rokov rozhodol som sa, že to bude moja posledná sezóna a musím posunúť ďalej. Hľadal som teda letný tábor na akom som ešte nebol, aby bol záver mojej animátorskej šnúry zaujímavý. Aj keď toto možno znie ako koniec môjho príbehu, tak tu to len začína. Prvý krát v CK Slniečko a prvý krát na tábore Pohoďák. Ten je dodnes môj tábor číslo jedna. Nezabudnuteľné leto na Podskalí ubehlo rýchlo, no môj pôvodný plán skončiť s animovaním sa odložil na neurčito. Na jeseň som potiahol ešte pár škôl v prírode. Na jar som sa „presťahoval“ na Čertov a po niekoľkých týždňoch na školách v prírode stála predo mnou nová výzva v podobe letného tábora 13.Komnata.

Po mojej dovtedy jednoznačne najdlhšej sezóne, som si ešte cez zimu musel nájsť prácu. Pomaličky som sa stával pevnou súčasťou cestovnej kancelárie Slniečko ako manažér. Trvalo neuveriteľných desať rokov pokiaľ som sa dostal do bodu, v ktorom ma začalo živiť, to čo milujem. Bola to dlhá doba, ale nie je nič krajšie ako to keď, sa môžete tešiť zo svojej práce. Tá rozhodne nie je jednoduchá, ale napĺňa ma pocitom zadosťučinenia.

Dnes je to už 14 rokov, čo som prvý krát stál pred deťmi v pozícií praktikanta. Za ten čas som spoznal tisíce detí a stovky animátorov. Nech som kdekoľvek na Slovensku, stretávam ich naozaj všade. Nie vždy si ich samozrejme pamätám, ale je to niečo úžasné. Som veľmi rád, že dnes môžem dávať rovnaký priestor, aký som dostal ja, ďalším mladým a šikovným ľuďom. Ďakujem každému, kto je súčasťou tohto môjho príbehu.

Mojej mamine, animátorom a v neposlednej rade deťom.

Je krásne žiť svoj sen