Nemému decku ani vlastná mama nerozumie

Od posledného blogu sa toho veľa zmenilo.

Veľa sa zmenilo v mojom živote a veľa zmenili aj ohľady na napísaný príspevok, opisujúci môj vnútorný boj s depresiou, ktorá zo smútku prerástla do stavu, kedy mi drtila telo, myseľ, vízie do budúcna.

Ozvali sa mi ľudia, ktorí zdieľali moje pocity, cítili to isté, čo ja. Čo mi na pár sekúnd pomohlo, že v tom nie som sama, ale po tej krátkej chvíli mi došlo, že nie je v poriadku cítiť sa lepšie len kvôli tomu, že niekto horí vo vnútri rovnako ako ja. Takisto sa mi na moje prekvapenie ozývali aj ľudia zažívajúc i lepšie pocity, ale trápilo ich, čo cítim ja. Za to naozaj ďakujem. Je krásne, že ľudskosť úplne nevymizla a staráme sa jeden o druhého napriek tomu, že je to úplne cudzí človek.

Ako som povedala, od posledného blogu sa toho veľa zmenilo.

Ja som sa topila a záchranné koleso som žiadala, očakávala, prosila od nesprávnej osoby.

A, čo sa stane, keď nikomu nepoviete, že neviete plávať a Mitch Buchannon Vám namiesto plaváku hodí tehlu? Prídete na dno.

Z pľúc mi odchádzal posledný kyslík a začínala som si myslieť, že som konečne prišla ku koncu.

Hovorí sa, že samovražda je slabá chvíľa silného človeka a silná chvíľa slabého človeka. A ja som zrazu bola natoľko slabá, že som, že som pozbierali všetku silu a ukázala som všetkým to, čo ma ťahalo dole. Všetky pocity, myšlienky, veci, ktoré som sama sebe vsugerovala, napriek tomu, že nie sú pravda. Veci, ktoré ma poznačili, ublížili mi, bránili mi, aby som bola šťastná a veci, na ktoré nikdy nezabudnem. Tá obrovská guľa smútku, ktorá začala ako malé klbko, roky sa bez povšimnutia druhých nabaľovala, až ma prevalcovala.

Prišla som na úplný kraj útesu. Za mojim chrbtom rodina, priateľa, ľudia, ktorým na mne záleží a predo mnou nekončiaci priestor. Skočili by ste bez slova dole pred očami tých, ktorí o vás stoja, napriek tomu, že to možno niekedy necítite? Bez vysvetlenia a bez toho, aby ste im dali možnosť pomôcť Vám?

Za posledné dva týždne som počula veľa viet, ktoré nikdy predtým neodzneli alebo mi som im nerozumela. Tu sú: “Ľúbim Ťa.” “Tá bolesť, čo teraz cítite je tu len na chvíľu a zase zmizne.” “Nemému decku ani vlastná mater nerozumie.”

Prvé dve vety sú, myslím, celkom jasné.

Čo, ale s treťou vetou? Je venovaná najmä tým ktorí mi písali s pochopením mojich pocitov a s rovnakým ohňom v hrudi a hlave. Bolesťou nám naše telo dáva signál, že niečo nie je v poriadku. Keď nás bolí hrdlo, dáme si liečivé pastilky. Keď nás bolí členok, siahame po sťahujúcich obväzoch. Keď nás bolí brucho, ideme k lekárovi. Prečo, teda ignorujeme tú bolesť, ktorá sa nám dokáže dostať do každej časti tela?

Počuli ste už niekedy vetu typu: v Amerike má každý svojho cvokára”?

Možno má, možno nemá- neviem... Ale ak naozaj má, tak sú natoľko uvedomelí, že sa starajú o svoje psychicky zdravie a vážia si aj tú nehmotnú časť ich tela. Nakoľko na Slovensku sa toľko na mentálne zdravie ohľad neberie. Koľko krát sa vás lekár, pri preventívne opýtal, ako spávate, ako sa máte či sa pre niečo netrápite? A koľko krát ste už lekárovi povedali, že nespávate, že ste smutní a na svete je stovka vecí, s ktorými si neviete dať rady? Možno je to len názor mňa a môjho okolia, ale slová ako psychológ, psychiater či psychoterapia sú väčším strašiakom ako extrémistické, rasistické alebo iné názory, za ktoré by vás babka zahriakla a spravila No-no zvráskaveným ukazovákom.

Uvedomujem si, že v našich končinách nie je celkom bežné chodiť k lekárovi, zameranému na mentálne zdravie a, že ak sa Vám niekto zdôverí s tým, že má depresiu, tak Vám ani nezíde na um, že to môže byť horšie ako obličkové kamene.

Depresia je náročná, bolestivá vec, ktorú treba liečiť. Netreba sa báť požiadať o pomoc. Ak vás bolí brucho a máte pocit, že to nezvládnete len za pomoci mätového čaju, choďte k lekárovi aj vtedy, ak vás bolí srdce a máte pocit, že to nezvládnete len s playlistom obľúbených pesničiek.