INCREDIBLE INDIA I : Prvý kontakt…

Týždeň v španielskej Andalúzii s Kikou, a potom to chcelo ešte niečo vymyslieť. Moji spolucestovatelia z iných tripov v Apríli veľmi nemohli, tak som po nociach počul temný hlas, ako hovorí: „choď sám, choď sám“ …dobre, však nehuč už!…idem sám. Na rozdiel od mojej mami som sa tomu aj celkom tešil. India sa stala víťazom pre svoje ceny, tamojší spôsob života, ľudí a po jednej prednáške a videu o Indii od Paťa Paulínyiho na festivale Cestou Necestou som vedel, že tam určite musím ísť! India vo mne zanechala veľa zážitkov a pocitov, preto som sa rozhodol to rozdeliť do viacerých článkov, lebo koho by bavilo čítať jeden mega dlhý článok. Mňa teda nie.

Letenka, balenie, očkovanie, príprava…

Na zľavnenú letenku som nečakal. Potreboval som ju na apríl…cca 2 týždne. Stála ma 460 eur cez Emirates s 30kg batožinou do podpalubia. K tým 30-tim kilogramom som sa nechystal priblížiť ani z polovice. Jasná predstava o tom, ako sa tam budem prepravovať a ako dlho budem musieť svoj ruksak kade tade vláčiť nie je, tak som sa chcel zbaliť pod 10kg. Minimum oblečenia, ktoré som si prepral na hosteloch za evropedesiat. Takže dva týždne v jedných kraťasoch. Najväčšou chybou môjho balenia bol 1,5kg vážiaci spacák a statív. Ani jednu z tých vecí som poriadne nevyužil, takže som to tam vláčil zbytočne.

Ináč klasika: tričká, ponožky, tenisky, kozmetická taška s All-In-One sprcháčom, sprej, jedna malá žiletka, tabletky a krém. Čo sa týka očkovania, tak som sa spoliehal len na to, čo už som mal zaočkované pred cestou na Srí Lanku, teda kombinovaná žltačka A+B a brušný týfus.

Môj plán bol navštíviť Varanasi, Agru, Jaipur, Rishikesh, Delhi, nezgrcať sa, nezo.rať sa, nechytiť žiadnu chorobu, nenechať sa okradnúť, zbiť, znásilniť, nič nestratiť a vrátiť sa živý zdravý s paklom magnetiek a suvenírov domov. A či sa mi to podarilo? Čítaj ďalej…

Prvý kontakt s Indiou

36 hodín. Toľko trvala moja cesta z Košickej pohodlnej postele na vrchnú posteľ poschodovej postele v izbe s ďalšími piatimi posteľami v Stops Hostel hosteli v najstaršom meste Indie, a jednom z najstarších miest sveta – Varanasi. Vôbec som v predchádzajúcej nechutne dlhej vete nepoužil slovo posteľ 4-krát. Pre mňa ako človeka, ktorý veľmi nedokáže spať vo vlakoch, lietadlách a kade tade bola cesta a prečkávanie na ďalšie lety utrpením.

Letel som z Budapešti do Dubaja, Z Dubaja do New Delhi, a tu som si bookol ešte let do Varanasi kvôli ušetreniu času. Pri poslednom lete ma už kvalitne pichalo v ušiach, ale neplakal som. Som už predsa veľký chlapec. Tú cestu som musel absolvovať aj nazad, tak reku ušetrím pol dňa za 60 eur. Neušetril som, ale o tom neskôr…

Po príchode na letisko do Varanasi som si šiel zobrať pre-paid Taxi. Prídete k búdke, poviete kam chcete ísť a podľa tabuľky zaplatíte. Potom si vás vezme šofér a odvezie, kam treba. Po nadiktovaní svojho mena (Roman Malik) na mňa zostal Ind čumieť s otázkou: „Si z Indie?“…trošku opálený zo španielska na neho pozerám: „Vyzerám tak?“ …

Ako som sa neskôr dozvedel. Roman Malik je celkom indské meno a viezlo sa to so mnou po celý výlet. Malik znamená v ich jazyku owner, a väčšinou sa tak volajú tí bohatší Indovia. Tak mi to aspoň bolo vysvetlené. Ego sa mi dvihlo. Začínam chodiť na široko ako minister.

Sadám do taxíka a môj tmavší brat sa ma pýta, či nebude vadiť ak vezmeme ešte jednu ženu s dieťaťom a vyložíme ich po ceste. V pohode pohodičke, veď čím viac kultúry tým lepšie. Po chvíli trápneho ticha sme sa dali do reči a začali klišé konverzáciu otázkami odkiaľ som, čo robím a prečo som tu sám. Dozvedel som sa, že Varanasi nie je „good starting point“, ak ide človek prvýkrát do Indie. Z toho čo som čítal na nete, som si približne vedel predstaviť o čom hovorí, ale pochopil som to až vo Varanasi.

Ja ako extrovert, ktorý sa niekedy rozpráva aj sám so sebou, som si proste nemohol bookovať hoteli, lebo by na mňa došla úzkosť a depresia z nedostatku socializácie. A keď už prvýkrát sám, a do Indie, tak rovno prvý krát aj šup na hostel, prespávať v izbe s ďalšími 4-8 človekami. Musím povedať, že tento štýl cestovania je super. Chcete byť sám, tak ste sám. Nechcete byť sám, tak si proste sadnete niekde do zdieľanej miestnosti a ani neviete ako, už sa zakecáte, poradíte, podelíte o skúsenosti. Sem tam sa cítite ako hviezda, lebo sa mi stalo, že kopa ľudí stretla Slováka prvýkrát v živote. A hlavne sa zlepšíte v angličtine. Zopár ľudí počulo o tom, že na Slovensku sú najkrajšie ženy na svete. Poriadne som sa nadýchol a s hrdou hruďou im to potvrdil! Típek Sidd, ktorý mi dal kopu rád čo sa týka jedla, ubytovania a spolu s ďalšími dvoma sme nahrali bongo verziu slovenskej hymny, tam otvára hostel – Bunkedup Hostel Varanasi. Vyskúšam pri ďalšej návšteve.

Postretával som ľudí, ktorí cestovali týždne, mesiace, roky a pri ktorých som sa cítili ako amatér, že len na 2 týždne. Niektorí hľadali duchovné osvietenie, niektorých prestala baviť práca, niektorí zdedili peniaze, tak sa rozhodli to vraziť do skúsenosti a cestovania. Ďalší šli za duchovnom. Kamaráti, ženy osamote, chlapi osamote, páry, od 20 do neviem koľko rokov. Proste postretávate kadekoho s vlastným príbehom a dôvodom, prečo cestuje.

Varanasi a Antyeshi Sanskara

Ak sa ma niekto opýtal, čo bolo v Indii top, som nikdy nemusel dlho premýšľať. Bolo to Varanasi, čo mi ešte mesiac po tripe robilo husiu kožu. Najstaršie mesto Indie, ktorým preteká posvätná rieka Ganga. Ľudia tu chodia umierať, lebo veria, že kto umrie vo Varanasi, dosiahne spásu.

„Varanasi is about conversations…“

Každý večer sa v miestnych Ghatoch na brehu rieky Gangy uskutočňuje Aarti ceremoniál. Určite si o tom prečítajte na nete, a ak budete vo Varanasi – nevynechať!! Tá atmosféra je niečo neskutočné. Prvý top zážitok. 5 minút som sedel na schodoch a už sa ku mne zbierali Indovia, a začali sa so mnou rozprávať, spovedať ma. Pýtali sa na prácu, vierovyznanie, ženu, deti…jeden aj na auto. Potom som sa posunul o pár stoviek metrov ďalej, že si užijem trošku samoty, ale vydrží to tiež pár minút, kým prídu ďalší Indovia, a rozprávame sa zas o tom istom. Ako povedal jeden kamoško z hostela: „Varanasi is about conversations…“. Niečo na tom bude. Jedno ráno sme sa vybrali počlnkovať po rieke na východ slnka. Druhý top zážitok. Tie oparové východy a západy slnka sú krásne. Z rieky sledujete ako sa Indovia modlia a umývajú v rieke.

Posledným top zážitkom bol Manikarnika ghat. Ghat v ktorom sa mŕtve telá spaľujú na brehu rieky Gangy 24/7. Tento primárny Ghat spaľuje väčšinou mŕtvych. Ako som tak blúdil uličkami ku Ghatu. Prihovoril sa mi jeden Ind, a začal mi vysvetľovať celú tú procedúru, ako to prebieha, čo sa používa atď. Prešli sme sa okolo hromady dreva, ktorá sa využíva na samotné spaľovanie. Vzal ma aj k samotnému Ghatu, kde telo horelo niekoľko metrov odo mňa, a vedľa sedeli smútiaci pozostalí. Fotiť si samotný rituál nie je dovolené. Teda nikto vás za to nesprdne, ale trochu úcty prejaviť treba. Je to akoby na Slovensku prišiel turista na pohreb a začal si vás fotiť. Tiež by vám to vadilo. Tak pridávam aspoň fotku Ghatu z internetu :

Antyeshi Sanskara je názov tejto procedúry. Celý tento rituál je pre nich veľmi dôležitý a musí byť vykonaný správne, aby duša mŕtveho našla cestu k posmrtnému životu, a netrápila svojich žijúcich príbuzných. Nie každý je spálený. Nespaľujú sa napríklad deti pod určitý vek, pretože ich duše sú čisté a nepotrebujú očistu. Takisto tehotné ženy a kňazi sa nespaľujú.

Čo vám poviem. Hovorí sa, že bez Varanasi nespoznáte Indiu. Mesto plné úzkych uličiek, špiny, smradu, prachu, bezvládnych tiel, kráv, psov. Mesto zrodu hinduizmu a budhizmu. Mýtické mesto na brehoch rieky Gangy…

Pomaly sa lúčim s atmosférou Varanasi. Mám lístok na nočný vlak do Agry. 11 hodinová cesta predo mnou. Btw. lístky na vlak je vždy dobré kúpiť si deň dva vopred. Ak prídete na stanicu, obzerajte sa po nejakom tourist centre, a ak je, kupujte lístok tam. Vo Varanasi je. A tiež je nutné si otvoriť dobre ponatriasanú Coca Colu uprostred stanice a ostriekať seba a zopár Indov. Najmä deti z toho mali veľkú zábavu.

Koniec prvej časti. Kým zas prestanem prokrastinovať a napíšem druhý diel, tak si užite video.