Víťazstvá vs. prehry

"Víťazstvo. Vidíte to, ako všetci po ňom bažia? A prečo? Viete prečo? Ja vám to poviem, vážení. Je to preto, lebo je to prirodzené. Sme naučení vyhrávať! Opakom výhier vždy boli, sú a budú len prehry. Chcete vyhrávať, alebo prehrávať?"

Šatňa. Sála. Zasadačka. Rôzne scény, rovnaké situácie. Všetci sedia a ticho počúvajú. Niektorí uprene sledujú zdroj hlasu, ktorý sa im snaží prehovoriť do duše, niektorí pohľadmi uprenými do zeme naznačujú, že im do duše už prehovorené bolo a len jeden z tých všetkých sa zamyslel.

"Opakom výhier sú prehry. Akoby sa nám snažil naznačiť, že existujú len dve možnosti, že môžeme chcieť iba vyhrať, alebo prehrať. Akoby to bol vždy cieľ. Cieľ každého konania, každej aktivity."

A mnohé ďalšie myšlienky mi bežali hlavou. Sedím v zasadačke a počúvam nášho teamleadera, ako sa nám snaží prehovoriť do duše. A prečo? Pretože stagnujeme. Náš tím stagnuje. Čo to znamená? V jeho slovníku to znamená, že "hráme, ale nevyhrávame, vážení!"

V detstve som hrával futbal. Záložník. Ak sme v prvom polčase neuhrali do prestávky víťazstvo, počúvali sme v šatni niečo podobné. Čím dôležitejší zápas sme hrali, tým dôraznejšie tieto slová boli. Pozrel som sa okolo, nevidel som nikoho, kto by prišiel hrať, aby prehral. Videl som víťazov, no videl som aj tých, ktorí hrali, lebo ich to bavilo. Neriešili či musíme vyhrať. Boli sme deti, prišli sme sa zabaviť, zahrať si futbal.

Neskôr na výške občas vyšli podobné slová z úst niektorých profesorov na prednáškach. Z času na čas mali potrebu prehovoriť nám do duše. "Zamyslite sa!" Opäť sme počúvali o voľbe medzi víťazstvom a prehrou, a pritom nikto nechápal, kto by si kedy preboha zvolil prehru. Prehry sa dobrovoľne nevyberajú, a ak aj áno, vždy za tým niečo je. Napríklad, ako vo futbale za môjho detstva. Občas sme si pred zápasom "povedali," že ideme prehrať. Nepovedali sme si to navzájom, povedal nám to tréner. Vždy to odôvodnil nejakou ligovou stratégiou, ktorá mi s odstupom času nedáva žiaden zmysel, a už vôbec nie, keď som pochopil čo za tým bolo. Kšefty. Proste nás predal, ale my sme boli tí, ktorí mu to kúpili. Bol autorita, tak sme ho vnímali. Mali sme rešpekt. Dnes chápem, že to bol čurák.

Ani na výške však nebola naša skupina homogénna. Boli tam víťazi, boli tam porazení, ktorí si to však nevybrali dobrovoľne, skôr ich k tomu dohnala ich ľahostajnosť.

V našom tíme je 6 ľudí vrátane teamleadera. Iveta je tu najdlhšie, ešte dlhšie než teamleader - volajme ho Miro. Iveta pri Mirových slovách ťuká do mobilu. Nemá rešpekt, môže si to dovoliť, Miro je šéf, no ona je tu najdlhšie. V určitom zmysle zvíťazila, no pracuje tu lebo je rodenou víťazkou?

Z toho, čo viem, tu Iveta prišla hneď po výške a dnes je to už viac ako 15 rokov. Zdalo by sa, že je s firmou zrastená, že jej záleží na úspechoch firmy. Iveta však dnes pracuje na pozícii na akú nastúpila priamo po výške. Aj keby bola v začiatkoch svojej kariéry víťazkou, dnešným ťukaním do mobilu dáva svoj postoj patrične najavo. Je jej to jedno. Pracuje, prijíma výplatu, užíva si ju. Bažila po víťazstve, išla si za ním, no nedosiahla ho a tak sa nastavila inak. Vykašlala sa na víťazstvo a to bolo síce jej prehrou, no napriek tomu nie je porazená.

Ja ho chápem čo chce povedať. Miro chce zlepšiť výsledky firmy. Jeho chuť ani nemusí byť skutočne jeho, ale Mirovi musí záležať na našom víťazstve. Keď budeme vyhrávať my, vyhrá Miro. Keď vyhrá Miro, vyhrá jeho šéf. Keď budeme vyhrávať všetci, vyhrá firma. My vyhrávať musíme, inak budeme porazení. A to je filozofia, ktorú sa nám snaží povedať. Ak nevyhráš, tak prehráš.

Musíš teda vyhrávať. To však neznamená, že všetci šiesti aj vyhrať chceme. Ivete to je jedno, ďalším dvom minimálne tiež. Tí zvyšní dvaja, teda ja a moja kolegyňa Jana, ktorou si však nie som úplne istý, vyhrať chceme. Lebo vieme, ako to funguje. Ak nebudeme chcieť vyhrávať, ostaneme tu s Ivetou kvasiť pekné desaťročia. My tu kvasiť nechceme, preto chceme vyhrať.

Existuje preto len výhra alebo prehra? Môžeme len vyhrávať a ak nevyhrávame, tak prehrávame? A čo remíza ako v športe? Existuje aj v iných životných situáciách alebo je to čiste iba doména športu?

Aj keď si myslíme, že je blbosť, aby si niekto dobrovoľne vyberal prehry, je jasné, že prehru si zvolíme vždy, keď sa vzdáme výhry. A zbytočne sa klameme, že sme vlastne vyhrali, lebo nám je dobre. Iveta tiež tvrdí, že vyhrala, no nie každý to tak vnímať musí. Naše výhry sú subjektívne rovnako, ako naše prehry. Ak to čo robíš, tam kde si, je tvoja výhra, tak si víťaz. Ak nie si spokojný so svojim výsledkom, tak je to pravdepodobne preto, lebo prehrávaš.

Celý život je o výhrach a prehrách, a je na tebe, v akej lige a na akej pozícii v tabuľke ukončíš svoju sezónu. To najdôležitejšie na tom celom je, že túto pomyselnú tabuľku, si vytváraš ty. Ty určuješ čo je tvojim víťazstvom rovnako, ako určuješ svoje prehry.

Zame Ricky

zdroj obrázka: pexels.com