19.6.2019 11:34

Snažíš sa konať dobro, ale aj tak ostaneš bláznom...

Poznáte to. Snažíte sa zo všetkých síl, aby boli veci okolo vás na poriadku, aby boli ľudia šťastní a vládol svetový mier a blablabla.... Nakoniec z toho aj tak odídete ako tí najhorší.

Je to tak aj v mojom prípade. Píšem skutočný príbeh o svojom živote. Možno sa niektorí nájdete v mojom príbehu a zdieľame spolu rovnaký osud. ( Ja na osud neverím, ale skôr by som to povedala tak, že máme svoje karmy, za ktoré zodpovedáme my sami.) A teda, čo zasejeme, to skôr či neskôr zožneme. Alebo, ak chcete - božie mlyny melú pomaly, ale isto.

Pochádzam zo slušnej rodiny, v ktorej sa toho stalo habadej. Napriek tomu čestne vyhlasujem, že mám za sebou krásne detstvo. Rodičom to spolu neklapalo, a preto sa o slovo prihlásil alkohol, provokácie, hádky, sťahovanie až napokon rozvod. Každý z rodičov si našiel nového partnera, s ktorým žije dodnes a sú spolu šťastní. Ako 15 ročnej sa mi to zdalo nefér a priznám sa, že to nebolo ľahké sledovať a zvykať si v podstate na cudzieho človeka. Ale bola to nová energia, nová bytosť, ktorá nás prišla niečo naučiť. Lebo my ľudia sa navzájom od seba učíme. Aj to zlé, no v prvom rade to dobré. A tým, že si zrkadlíme negatívne vlastnosti, vieme na sebe ešte viac zapracovať. No dosť bolo mudrovania. Pokračujem.

Prišla maturita a s ňou prvý vzťah. On bol o 5 rokov starší, avšak nebolo to badateľné. Isteže, vedel toho o živote viac ako ja a bol šikovný, rozumný. Ja som bola vždy skôr "tá rýchla". Nemala som šajnu o živote, ako to funguje, aký je svet, ľudia, pretože som nikam nechodila do spoločnosti, ani na zábavy. Nebola som bifľoška, skratka ma to nebavilo. A popravde, rodina a rodičia boli to hlavné, prečo som bola šťastná a spokojná.Bola s nimi vždy sranda. Tak prečo by som sa mala chodiť opíjať a zhadzovať?... Napríklad.

Nuž v čase, kedy som sa spoznala s mojím prvým frajerom, to bolo v rodine dosť divoké. Otec pil, lebo sa stalo jedno nešťastie a dosť to vplývalo na rodinný život. On je vtedy odvážny a "pravdovravný". Mala som čo robiť sama so sebou, pretože som nemala ako čerstvý absolvent šťastie na dobrú prácu. Moje dni boli o internete, o zháňaní, plánovaní, snívaní a ľutovaní sa. Prečo? Lebo som nikdy nebola odkázaná sama na seba. Chránená som bola pred všetkým "zlým". Ale som vďačná.

V takejto domácnosti sa však nedalo vydržať. Otec mi stále viac vyčítal moju neschopnosť a moje sebavedomie bolo na bode mrazu. Celkovo som nemala sebavedomie. Už na základnej škole som nosila strojček na zuboch a na strednej prišlo také akné, že som vyzerala ako muchotrávka. Bože, veľmi som bola škaredá! Asi až v nejakej 18ke som sa ako-tak dala dokopy. (Dnes som už top) :)))) Môj plán bol jasný - čím skôr vypadnúť z domu. Mala som teda prvého frajera.Okrem neho žiadneho iného. Mala som pocit, že to je dobrá "partia" do budúcnosti, pretože bol kľuďas. Ale už od začiatku som urobila veľmi veľkú chybu.

Príliš som sa naňho namotala. Bol mi všetkým. Bohom. Spásou. Záchranou. Nevedela som, čo to je láska a tak som si privlastnila slová "ľúbim ťa" . Povedala som mu po 2 rokoch vzťahu, aby ma zobral preč od otca, ktorý je často opitý a naozaj som mala z toho stresy a nervy. Aj strach. CHcela som, aby sme šli spolu bývať. Veď si predsa rozumieme. On že nie, lebo sa bojí, čo bude finančne a pod. V tom čase mal 25 rokov a býval ešte s rodičmi. (Závidela som mu, ako sa oňho starajú a akí sú ukážkoví). Tak som vyriekla vetu, že keď sa nevie o mňa postarať a zachrániť ma, že ho ani nechcem. ( Blbá?) Ale tak som to cítila. V mojich očiach je muž ten princ na bielom koni.

Lenže - o dva týždne naklusal so slovami, že fajn, kúpime byt, lebo ma ľúbi a nechce o mňa prísť. Ako sme sa nasťahovali, začali sa prvé problémy. Veľa vecí som mu vyčítala. Často chodil za športom a za priateľmi, aj za svojimi rodičmi. Vyzerám asi hrozne, ale, dočerta, tam mal mňa a vždy som bola sama doma. Sexu bolo stále menej. Sebavedomie opäť klesalo rapídne. Bol však postupne ochotný sa zriecť kvôli mne (nasilu) všetkého toho. (Už tu vidno, že to nebola pravá láska z mojej strany, ale ja som to stále nevedela a myslela som si, že to je normálne ).

Gradovalo to. Po 4 rokoch som zatúžila po dieťati. Veľmi dlho som ho prehovárala. Chcela som sa vydať a mať rodinu a žiť v harmónii. Videla som to všade okolo a asi je to tak správne. (Blbý mladý rozum!) Nechcel dieťa a ja som plakala a plakala. On nebol typ, čo by sa pritúlil a mojkal sa so mnou od rána do večera a mne chýbala láska a pozornosť.Dieťa by všetko zmenilo. Mala by som sa stále s kým mojkať.

V týchto stavoch som bola rozhodnutá, že ho opustím. Načo budem vo vzťahu, ktorý ma nenapĺňal, ktorý ma iba takpovediac "zachránil" a postavil ma na nohy. Mala som prácu, nádherný byt. Mala som všetko. Ale potom povedal, že dobre, tak si spravíme dieťa, lebo nechcem, aby si ma opustila, ja ťa ľúbim. (...) A prišlo prvé dieťa. Idylka. Hoci mi s ním a s domácnosťou nepomáhal, vždy som mala všetko tip-top. Považovala som sa za super manželku. Snažila som sa dobre vyzerať, vždy som bola pekne upravená, vlasy dlhé po zadok, namaľovaná a žiadne kilá navyše. Dieťa bolo šikovné, múdre a milované.

Po 7-8mych rokoch vzťahu sa nám naskytla možnosť postaviť si dom. Byt sme predali, otehotnela som druhýkrát. Teraz už dobrovoľne :) . Obdobie bolo dobré,lebo sme nemali čas nič riešiť. Bolo toho veľa, ale super sme zvládali. Ja deti, domácnosť, on stavbu, prácu. Začalo to chladnúť. Vyzerali sme, že máme všetko, ale jeden druhého sme zo dňa na deň strácali. Boli sme ako stroje. Sexu stále menej a o ničom (sorry, ale fakt) . Užívala som si ho, mala som to rada, ale vždy som sa pýtala sama seba, že - toto je to? Je to normálne? Takto to má vyzerať? Je to tak všade? Do roka sme bývali. Našiel si super platenú prácu a ja na materskej som bola už iba žena pre všetko,lebo chodil domov veľmi neskoro. Býval nervózny a občas uštipačný. Zvykol vyčítať, že sa mu nepáči to a to a typické reči, - čo si doma robila celý deň? Nebol so mnou spokojný. A ja som naozaj vždy robila všetko tip-top.

Prestal ma chváliť a keď sme chodili na rôzne spoločenské akcie (max 2x za rok), vôbec si ma nevšímal, nežiarlil, nič mu nevadilo. Nevyzerali sme ako manželia. Aj sa zvykli ľudia čudovať. Takže moje sebavedomie opäť dostávalo zabrať. Rezignovala som so životom. Zmierila som sa s tým, že som neschopná, nežiadaná žena,o ktorú sa neoplatí bojovať a ktorú netreba rešpektovať a ktorej názor je prd platný. (pardon)

Prestala som ho milovať. Ochladla som ako skala. Máme dve malé deti,ktoré milujem nadovšetko a ostala som stáť pred obrovskou dilemou. Rozvediem sa? Čo ďalej? Mám 28 rokov. Chcem žiť! Byť šťastná! Z veselej ženy sa stala utiahnutá ťuťka.

Spoznala som človeka. Dodnes sme priatelia. Iba priatelia. Zmenil môj pohľad na seba samú. Ubezpečil ma, že som dokonalá a všetko robím perfektne. Že som krásna, múdra, šikovná, šarmantná, skvelá mama a výborná kuchárka. To bolo pre mňa ako božie znamenie, ľudia. Môj svet sa otočil o 360 stupňov. Začala som si veriť.

Pred pár mesiacmi som doma vyhlásila, že sa chcem rozviesť. Že ho nemilujem a chcem, aby bol šťastný. Že pri mne šťastný nebude a nechcem ho trápiť ( v skutočnosti ja som bola tá utrápená).Bojuje on, celá rodina, robia možné aj nemožné.Samozrejme, ja som tá najhoršia a rozvracačka rodiny. A to nechcem ani polovicu majetku. Povedala som, že idem preč ja, nech si nechá nový dom. Robí mi prieky. Naivne som si myslela, že to prebehne hladko, jednoducho, nakoľko som od neho nepociťovala lásku, city, nič. A on teraz bojuje, sleduje ma po meste, či nemám náhodou frajera a teraz dáva do toho všetko. Mne sa to hnusí. Najhoršie na tom je, že sa stará do toho celá rodina a tá rodina robí najhoršie veci a najviac to komplikujú. Podržala ma iba moja mama a sestra. Ďakujem im! Ešte nie je po všetkom. Hľadám si bývanie. Nemám peniaze, lebo mi nechce dať nič. Mám iba prácu, ktorú vykonávam z domu (píšem texty na weby, copywriter) , aby som stíhala deti brávať a nosiť zo škôlky a stíhala domácnosť a dvor. A verte, že mám strach. Musím si nájsť brigádu, aby som utiahla sama podnájom. No idem do toho! Chcem začať nový, lepší a plnohodnotný život. Viem, že aj deťom bude lepšie, keď sa nebudú musieť pozerať na naše kyslé ksichty. :)

Som mama. Viem čo robím. Mamy nikdy nechcú zle. Keď sú ony šťastné, sú šťastné aj deti.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Luna pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.