Ako som takmer odbehol môj prvý maratón. A ako som takmer odpadol

450 kilometrov odbehnutých za mesiac je zhruba vzdialenosť vlaku Bratislava – Prešov cez Žilinu. Polovica tejto bláznivej výzvy už bola za mnou a neutíchajúci hlad po ďalších kilometroch predo mnou. Aj preto zrejme jedného slnečného dovolenkového dňa práve v rodnom Prešove môj vnútorný hlas spontánne prehovoril: ,,Čo tak zabehnúť maratón?" V duchu známej mantry - keď ťa to nezabije, snáď ťa to posilní - som si okamžite obliekol bežecké kraťasy, obul tenisky, do malého ruksaka pribalil vodu a vybehol von za doposiaľ nepoznaným športovým dobrodružstvom.

,,Dámy a páni, do cieľa dnešného maratónu ostáva bezmála sedem kilometrov. Držme palce všetkým bežcom!“ V hlave mi pod vplyvom horúceho počasia bujneli predstavy o tom, ako ma komentátor atletiky Alfons Juck a jeho hlas ženie vpred. Bežal som svoj prvý neoficiálny maratón, v slúchadlách mi znel hlas Thomasa Andersa z Modern Talking, športová appka mi na mobile ukazovala odbehnutých 35 260 m.

Dovtedy ma nožky pomerne vzorne počúvali, s prehľadom si razili cestu vpred pekne jedna za druhou a predbiehali sa v tom, ktorá ma počúva viac. Razom sa však ľavá akoby povadila s pravou. Na rovnom asfalte som krivo dostúpil, nevadí, nech. Idem cez bolesť. Stierače na dioptrických okuliaroch nemám, slaný pot mi dráždi oči, videnie sa zhoršuje. Okuliare ani nie je do čoho utrieť, lebo bežecké tričko je totálne premočené a pri pravidelnom pohľade naň zhora vidím len lemujúcich päťdesiat odtieňov svojich dvoch bradaviek. Pre šoférov navyše musím vyzerať ako 85 kilová masa nepríčetnosti pri krajnici v obtiahnutých šortkách s malým ruksakom na chrbte pred desiatou hodinou.

Óóó, You are not good, can not you see, Brother Louise, la, la, la. Thomas spieva a ja ukrojujem ďalšie metre. Zrazu nastalo ticho, ako keď v triede na základke dejepisárka ohlásila ,,Kto nám príde dnes povedať niečo o Tatarských vpádoch?“ Thomas Anders dospieval len tak, nečakane, ako ignorant, pred skončením refrénu. A v tom tichu som zlynčovaný únavou zastavil. Ani čoby Tom Hanks v ikonickej scéne Forresta Gumpa.

Začiatok 36. kilometra. Oslabené nohy zužované kŕčom v lýtku a brnením tak v horných, ako aj dolných končatinách zvíťazili nad mojou mentálnou schránkou. Chýbalo mi asi 15 % z maratónskych 42,195 km. Teoreticky vzaté, do cieľa sa dá doplaziť, dopochodovať, ale prestane futbalista pár minút pred koncom futbalového zápasu zrazu behať za loptou alebo brániť hru súpera? Keď na to fyzicky nemá, tréner ho vystrieda. Ani ja som na to nemal, preto vyrovnaný s tým, že už ďalšie metre nepridám, zastavujem appku a striedam. Beh za chôdzu.

Aspoň, že sa mi do tela vlieva, ako už x-krát predtým, povolená dávka endorfínov a dopamínu. S úsmevom na tvári sa kochám scenériou a započúvam sa do miestneho rozhlasu, ktorý hlási predaj sliviek od miestneho pri úrade. Slivka by si slivku dala, vravím si, ale nepristavujem sa. Kráčajúc domov mi nasledujúcich pár sto metrov robí spoločnosť partia štyroch dievčat v puberte. Dumem, či by nemali byť v škole, namiesto čoho sa radšej (chtiac – nechtiac?) obracajú s fúrikom s drevom. Hudú si veselo pieseň, ktorej nerozumiem, ale očividne je im dobre.

Tak si vravím, že aj mne tak bude. V októbri po medzinárodnom maratóne v Košiciach. Pokračujem smelo v misii ranného behu, kondičnú prípravu striedam s cyklistikou a prvýkrát sa na maratón do Košíc chystám nepracovne. S teniskami a štartovným číslom na hrudi sa mi hádam podarí popasovať sa s 42 195 metrami. :-)

A čo vy? Behávate? Ak áno, koľko, kde a kedy najradšej? Pochváľte sa v komentári. ;-)

PS: Ako prebieha moja príprava a samotné tréningy zdieľam tu:

https://www.instagram.com/jozo.jose.slivka/

„Keď ma môžeš sledovať dnes, neodkladaj to na zajtra.“ ☺️