PRANIER školy - úvod

V tomto blogu chcem ponúknuť môj pohľad na vzdelávací systém na Slovensku z pohľadu prístupu k žiakom.

Všetci sme boli učení. Zamyslime sa nad tým kam to celé viedlo a čo nám to dalo. Bolo to o ničom ? To určite nie. Naučili sme sa veľmi veľa informácií o tom ako fungujú rôzne vedné disciplíny, ako sa má rozmýšľať vo fyzike, slovenčine, pri obrábaní materiálov, šití, poskytovaní služieb a v mnohých iných oblastiach.

📷

Okrem toho sme sa naučili ako sa má správne sedieť, teda potichu, ako sa nič nepýtať a nerušiť pána učiteľa v jeho prednášaní, ako nevnímať a prežiť do konca hodiny. Naučili sme sa prečo by sa malo napríklad pri štúdiu slovenčiny rozmýšľať práve tak alebo onak ? A kam by mohol viesť iný prístup ? Naučili sme sa vymyslieť iný prístup ? A prečo by sme ho vymýšľali, keď je celý predmet taký nudný ? A prečo je vôbec taký nudný ?

📷

Tí malí úbožiaci, čo to musia celé počúvať, to oni za to môžu, že ich to nezaujíma. Kto iný by mohol byť vinný, ako ten čo sa ešte nevie brániť. A bez schopnosti pospájať informácie do celku to ani nikdy vedieť nebude. Opakujem, nie že by im to nič nedalo, je určite lepšie byť gramotný, avšak kam sa stratila tvorivosť ?

Tvorivosť je práve schopnosť spájať informácie do nových celkov. Informácie zo všetkých oblastí života. Koho by také niečo mohlo baviť ? Informácia nemôže byť nudná. Predmet áno ale informácia nie. A kto deti naučí pracovať s informáciami ? Kto ich motivuje hľadať súvislosti medzi Napoleonovou výpravou a povahou ? Kto ich motivuje zistiť si, či náhodou nesmrdel ? Zobuďte sa drahí učitelia a učiteľky!

Ktorý z vás naozaj robí pre deti ? Bojím sa, že väčšina robí iba pre svoje pohodlie. Deti sú tvorivé, nezaťažené systémom myslenia dospelých a teda dávajú tie najťažšie otázky. Tie nad ktorými sa treba naozaj zamyslieť, aby sme ich pochopili a ešte viac aby sme mohli dať zmysluplnú odpoveď. A myslenie bolí. Dospelých. Deti nie. Koľkokrát sa každý z nás chcel niečo v škole spýtať a koľkokrát bol zosmiešnený, zo strany učiteľa napríklad povrchnou a arogantnou otázkou: “To nevieš ?” alebo trápnym konštatovaním: “To sme už riešili.”

📷

Najjednoduchšie je odrapkať si svoje 100 krát opakované učivo a nezaujímať sa o to, kto to ako vníma a ako to komu podať tak, aby to vnímal a chápal. Napríklad keď sa deti učia čítať. Za pol roka sa naučí písmenká aj ten najväčší a najmenej nadaný leňoch. Ďalší pol rok je na to, aby sa deti začali zaujímať o to, čo sa za tými písmenkami skrýva. Lenže to chce aktívny prístup od učiteľov, záujem o dianie a nielen čakať na zvonček. Učitelia majú prístup k najväčšiemu zdroju poznania vôbec. K detskej mysli. A to vyžaduje obrovskú mieru flexibility, empatie a chuti naslúchať. Bohužial väčšina z nich nie je ochotná do procesu výuky vkladať toľko energie.

Ponúka sa otázka prečo chcú pridať na plate ? Aby ďalej mohli bez rozmýšľania monotónne pracovať na polovičný úväzok ? No za toto, z mojich daní, veru nie. Každému učiteľovi, ktorý dokáže deti priviesť k poznaniu, že premýšľanie nad javmi je jedna z najúžasnejšich možností, ktoré človeka oddeľujú od zvierat, že hľadanie súvislostí medzi vnímaným a chápaným vedie k vysvetleniu nejasností, že sa deti samé začnú zaujímať napríklad o to, prečo má rád práve žaby a baví ho biológia a hlavne ako vie nájsť odpoveď na takú otázku, tak takému učiteľovi veľmi rád dám aj 3000€ plat.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Miso Suro pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.