Kam za históriou v Starej Ľubovni?

Ola. Dnešný príspevok bude o čosi obsiahlejší a tým aj možno o to viac vyčerpávajúci. O histórii samotného hradu tu písať nebudem, nakoľko takých článkov nájdete na internete habadej. Tak si teraz vlastne hovorím, má to nejaký zmysel? Ľudia predsa nemajú chuť čítať dokola to isté. Áno, zmysel to má. Zabijem aspoň nejaký ten čas, keď nemám nič iného na robote. (Chápte s humorom.)

Takže prečo to má zmysel v prvom rade? (Nielen) hrad v Starej Ľubovni spadá pod projekt Zachráňme hrady. Viac o projekte sa môžte dočítať na ich stránke tu : http://zachranmehrady.sk/dir_1.htm . Zachovanie našej histórie by sa mohlo brať o trochu serióznejšie, než sa berie aktuálne. Túto potrebu budem zdôrazňovať aj naďalej, lebo nezáleží iba na tom kým sme dnes, ale aj na tom, kým sme boli. Bez včerajškov nemôžu byť žiadne zajtrajšky, tak ako bez našej histórie, ktorá je zdrojom mnohých inšpirácií a základným stavebným kameňom, by sme nedosahovali dnešný progres. Takže naspäť k téme...

Ľubovniansky hrad sa týči na brale nad Starou Ľubovňou. Nachádza sa však trochu bokom od centra mesta. K hradu sa dá dostať pohodlne autom, s následným kratučkým výšľapom. Ja osobne som pricestovala do Ľubovne vlakom. Po vyše troch hodinách cesty s prestupmi ma od stanice čakala menšia turistika. Pešou chôdzou to na hrad trvá pomalším tempom niečo trištvrte hodiny, rýchlejším vyše tridsať minút. Pod hlavnou cestou k hradu sa nachádza skratka lesíkom, ktorá vám ušetrí zo desať minút. Hoci je cesta na hrad niekoľko metrov od stanice po celú dobu jasne označovaná, odporúčala by som pre menej orientačne zdatných a viac vystresovaných ľudí Google mapy. V okolí hradu sa nachádza aj historický skanzen so zaujímavou modrou architektúrou, historický tábor a vojenské múzeum. (K týmto veciam sa vrátim neskoršie.)

Bude to znieť trochu detinsky, ale hrad je OBROVSKÝ. Inak sa to nedá vyjadriť. Takže sa mi ani nevošiel na fotky. Patrí medzi naše najväčšie a najstaršie hrady a klenoty na Slovensku. Prejsť ho celý krížom-krážom trvá zhruba dve hodiny, za predpokladu, že nie ste súčasťou skupiny so sprievodcom, čo by celkový čas jeho prehliadky ešte viac predĺžilo. Čo sa týka jeho histórie, vzhľadom nato, že sa Ľubovňa nachádza blízko hraníc s Poľskom, pohybovalo sa v ňom viacero významných poľských šľachticov/urodzených dám a úradníkov. Okrem iného sa na nejakú dobu stal aj sídlom grófa Mórica Beňovského, nie však tak, ako by ste normálne očakávali. Bol väzňom v okrúhlej hradnej veži, ktorá si v súčasnosti prešla značnými rekonštrukciami, tým pádom s jej pôvodnou architektúrou má už len niečo málo spoločné.

Musím vopred upozorniť, že táto konkrétna veža nie je miestom pre viacerých návštevníkov - teda jej vyššie podlažia - kvôli úzkym schodištiam s veľmi nízkymi stropmi. Nech som sa krčila akokoľvek, a to nie som nejak obzvlášť vysoká osoba, ak som si hlavu neudrela aspoň desaťkrát, tak ani raz. Osobne som ešte nikdy nezažila taký bolestivý výlet do minulosti. Pomerne náročné stúpanie nahor je následne odmenené nezabudnuteľným výhľadom v rozpätí 360°- aj na predtým mnou spomínaný skanzen.

Ak trpíte silnou klaustrofóbou, jej návštevu radšej vynechajte.

Pokiaľ idete bez sprievodcu, pri zakúpení vstupenky - vstupné pre dospelého v cene päť eur - získate mapku areálu, kde sa môžete pohybovať podľa svojho gusta. Niektoré časti momentálne podliehajú rekonštrukcii tak ako na väčšine hradov na Slovensku. Jednotlivé sprístupnené časti sú na mapke očíslované, dokonca je aj možné poprechádzať sa po niektorých hradných múroch, aby ste mohli mať taký ten pravý stredoveký feeling. Hrad je pomerne urbanisticky zložitá stavba, z ktorej je v súčasnosti čiastočná ruina. Osobne som mala z tohto miesta dojem, akoby som bola na lepšie zachovanom Spišskom hrade so strechou. Obrovským plusom je to, že väčšina zákutí dýcha históriou, a teda sa ich pokúsili zakonzervovať v pôvodnom duchu - chladné, tmavé, nehostinné miestnosti s neustálym prievanom. Hoci poniektoré sú zrekonštruované skôr v novovekom štýle, každý priaznivec či už stredoveku alebo novoveku si tam určite príde na svoje. Za ďalšie vychytávky tu považujem hologramy a sprievodné videá naprieč vývojom hradu, ktoré som zatiaľ na mnou pobehaných hradoch a zámkoch ešte nevidela. Ďalšími zaujímavosťami boli tri filmové kostýmy a zopár osobných vecí a úlomky kostí kráľovnej Kunigundy a jej manžela, ktorých história sa spája práve so soľnou baňou v poľskej Wieliczke. (Zopár info o Wieliczke si môžete prečítať aj v mojom staršom článku Potulky Krakówom...) V tejto časti sa nachádza aj hradná kaplnka; stráži ju SBS-kár a je v nej prísne zakázané fotiť.

Všimli ste si, aké niekedy býva problematické nájsť na internete fotky interiérov ?

Celkom zaujímavá bola aj jedna konkrétna podzemná časť hradu, ktorej pôvodný účel som nikde nenašla ani o nej nebolo na mieste nič konkrétne uvedené, takže to ostáva takou malou záhadou.

V ďalšej podzemnej expozícii sa nachádzali poľské korunovačné klenoty - samozrejme ich repliky a pracovňa alchymistu.

A keďže mi už neostalo moc času do odchodu vlaku, aby som všetko postíhala, tak návštevu skanzenu a vojenského múzea som absolvovala rýchlopohľadom. Dlhšiu dobu som venovala historického táboru ležiacemu kúsok od hlavnej cesty ku hradu. Vstupné pre dospelých ide po dve eurá, pričom vám dajú po jednom kuse falošnej mince v hodnote sedemdesiat centov. Tú môžete využiť podľa svojej ľúbosti na jazdu na koni, streľbu z luku alebo kuše, či dokonca na hod historickou sekerou. V maličkom areáli sa nachádza ohrada a v nej tri gaštanové kone - dobre teda, iba dva a jeden belásik, rodinka mačičiek, agresívne ovce a oriešok na reťazi. Zvieratá môžete pohladkať, ak sa vám dajú, no najviac prítulný a spoločenský bol práve ten biely kôň. Taktiež sa v tábore nachádza historická krčma, ktorá je naozaj zariadená v stredovekom duchu, hoci skôr nápadne pripomína každú druhú kolibu reštauračného biznisu. V tábore sú aj atrakcie pre deti a prevažne v lete sa v ňom rôzne historické podujatia. Vďaka ochotnému personálu a dobrému pohostinstvu v krčme rozhodne odporúčam sa tam čo i len na chvíľu zatúlať sa.