Anjel Smrti

Roland sedel slávnostne oblečený v kuchyni za stolom a čakal na svoju ženu kedy bude hotová aj ona aby konečne mohli vyraziť. Akurát keď na ňu išiel zvolať, tak sa zarazil a ostal sedieť v nemom úžase.

Jej hodvábne šaty siahali až po zem že jej nebolo vidno ani črievičky. Bola nádherná. On sa nezmohol pri tom pohľade ani na slovko a s takmer otvorenými ústami zízal na to krehké stvorenie pred sebou na ktoré ešte pred chvíľou chcel zakričať. Jej výrazné oči hľadeli na neho, keď sa ich pohľady zrazu stretli. Pohľad ktorý spečatil ich lásku, pohľad ktorý bol nemý ale toľko napovedal. Zrazu sa to žieňa ozvalo.

„Už je čas drahý.“

„ Ešte chvíľku mi daj, vyrážaš mi dych zakaždým keď sa na teba pozriem. Opíjam sa pohľadom na teba a srdce mi chce vyskočiť z hrude. Cítim sa ako kvapka, padajúca z neba ktorá chce dopadnúť na tvoju tvár, no ešte pred tým ako dopadne sa rozplynie... Tak sa rozplývam aj ja. “

Podišla ku stoličke na ktorej sedel, sadla si na jeho nohy a ovinula sa okolo neho ako had. Had ktorý pred toľkými storočiami ponúkol prvej žene zakázané ovocie a ktorý zavinil vyhnanie prvých ľudí z raja. Ich láska však bola nekonečná, bola úprimná a pravá nefalšovaná. Niekedy nepotrebovali ani len slová, pozreli sa na seba a vedeli čo jeden od druhého chce.

„Milujem ťa drahá. Som tvoj otrok až do mojich posledných dní.“

„Ja viem.“

Zašepkala mu do ucha. Pomaly sa od neho odtiahla a pobozkala ho na líca. On jej bozk opätoval na pery a jemne ju hladil po krku. Postavila sa a podala mu ruku. Pevne sa jej chytil a nechcene sa tiež postavil. Najprv ona, potom on vyšli cez vchodové dvere. Zatvoril ich za sebou, vybral kľúčik z vrecka, zasunul ho do zámku a otočil ním. Zámok dva krát hlasno cvakol a zrazu sa mu naskytol pohľad na pokojnú večernú uličku malého mesta. Takmer prázdnu, na ulici okrem páru mačiek a túlavých psov nebolo živej duše ktorá by mu mohla ukradnúť čo i len sekundu života ktorú by mohol stráviť s ňou. Vykročili do tmy. Držala sa ho pevne, prsty mali prepletené a svieži vánok im fúkal do tváre. Ladne prekladala nohy na hrboľatej kamennej ceste bez akýchkoľvek problémov. Prechádzali okolo opusteného domu ktorého ruiny osvetľovalo svetlo vychádzajúceho mesiaca. Zrazu sa niečo pred nimi v drevenom sude pohlo. Zastavili sa a hodnú chvíľu stáli keď z neho vyskočila vyplašená mačka. Jej svetlé oči sa ligotali v svetle a nebezpečne na nich vycerila zuby. Akonáhle sa pohli, mačka vystrelila do ruín a zmizla z ich očí. O pár krokov ďalej bolo ešte počuť zvuky ktoré mačka vydávala ale potom ju vystriedalo pokojné ticho a mohli sa opäť venovať sebe. Zabočili na námestie. Nádherné námestie osvetlené miliónmi malých a veľkých svetiel. Iba park v strede ostal tmavý ako ulička ktorú páve opustili. Prešli popri pekárstva kde sa ešte svietilo a krížom si to namierili cez park.

„ Neobídeme to ? Rada by som sa ešte chvíľu túlala nočným námestím kde nás nikto neruší.“

Roland sa zastavil, pozrel sa na ňu a niečo hľadal vo vrecku. Vytiahol vreckové hodinky ktoré zdobili jeho iniciálky. Veľké vyryté R a V. Otvoril ich.

„Už nemáme čas, čakajú nás drahá. Túlať sa môžeme aj neskôr.“

„Prosím, drahý, chcem s tebou osamote tráviť toľko času koľko sa dá. Nechcem ísť na ten ples. Chcem byť iba tvoja. Chcem si užiť posledné...“

V tom sa zarazila a zabodla pohľad do zeme. Pustila sa ho. Otočila sa smerom k parku od ktorého ju delilo iba pár krokov a sadla si na prvú lavičku ktorá tam bola. Zaborila si tvár do rúk. Podišiel k nej a kľakol si pred ňu.

„ Pozri sa na mňa. Som iba tvoj, prisahal som ti vernosť až do posledných dní.“

Poukázal na prsteň ktorý hrdo nosil.

„ Chcem ísť tam kde sme sa prvý krát stretli. Chcem ísť tam kde si ma prvý krát pobozkal. Chcem ísť tam kde sme sa pozerali toľkokrát na nočnú oblohu a vyznávali si lásku. Chcem ísť tam ...“

Prvé slzy dopadli na zem. Hlavu však nezdvihla a nepozrela sa na neho.

„Chcem ísť, ešte posledný krát vidieť to všetko s tebou..“

„Drahá, sľubujem že sa tam nezdržíme viac ako bude treba a hneď potom pôjdeme do Paríža. Ostaneme tam tak dlho ako si len budeš želať a budeme ležať vedľa seba.“

„Sľubuješ že to tak bude ?“

Zdvihla hlavu ale bez náznaku šťastia v tone.

„ Lis, sľubujem že ešte dnes vyrazíme ale už naozaj musíme.“

Postavila sa, vytiahla si vreckovku z kabelky ktorú mala so sebou vždy a utrela si oči a tvár. Objala ho tak vrúcne ako asi ešte nikdy a pobozkala ho. Bozkávali sa tak vášnivo až sa po čase ani jemu nechcelo ísť na ples. Čas ich však súril. Zobral ju na ruky a vykročili parkom. Náhle sa všetko zmenilo. Vzduch bol dusnejší a ťažko sa mu dýchalo. Aj slabé tiene ich opustili a všetko bolo tmavšie. Niekomu by sa zdalo že park nemá konca kraja. Zrazu sa zastavil. Otáčal sa a hľadal smer akoby sa stratil, no márne hľadel do tmy, nevidel nič. Zatajil dych a chcel sa ozvať ale nedokázal vydať ani hláska. Cítil pred sebou dych niekoho alebo niečoho. Niečo stálo v ich ceste a nemalo v úmysle ustúpiť. Ťažké dýchanie striedal rytmický tlkot jeho srdca. Mal strach že sa im niečo stane. Že sa jej niečo stane. Otváral ústa keď z neho zrazu vyletel výkrik.

„Lis.“

Zvolal na ženu ktorú niesol na rukách.

„Lis, počuješ ma ?“

Ako ju držal, na rukách zacítil tiecť niečo horúce. Okamžite si kľakol a položil ju na zem. V tme nevidel nič. Oná tekutina mu stekala od lakťa smerom dole a po končekoch prstov kvapkala. Nahmatal jej tvár ale necítil ju dýchať.

„Lis.. Lis, prosím preber sa ..“

Zúfalo kričal do tmy a volal o pomoc. Žiaľ, ani duše tam nebolo. Snažil sa jej nahmatať hruď, keď v tom zacítil niečo ostré. Niečo čo bolo do nej zapichnuté. Vytiahol onú dýku z jej hrude a jeho slzy padali na jej bezvládne telo. Stratil jedinú osobu na ktorej mu kedy v živote záležalo. Bola od neho odtrhnutá neprávom a jemu sa srdce v momente zlomilo na milióny kúskov. Úplne zabudol na stvorenie ktoré mu pred chvíľou krížilo cestu a vôbec si neuvedomoval že to bola smrť. Tá si však dnes prišla po jednu ľudskú dušu. Ako tak kľačal pri jej tele, niečo sa pohlo a zacítil na ramene niečiu ruku. V jednej ruke držal dýku a v druhej jej ruku. Keď sa však otočil za seba, videl Lis ako ho drží za rameno. Otočil sa späť k telu a videl ju ako tam bezvládne leží.

„Som to ja. Celý čas som to bola ja.“

„Ale ako .. ako môžeš byť tu aj tam ?“

Nechápal, jeho slzy naďalej stekali z jeho tváre a cítil obrovskú bolesť ktorá prešla každým kúskom jeho tela. Pocity ho dusili zvnútra a nevládal ani len dýchať.

„Som to ja, Roland. Nadišiel čas a prišla som si po teba. Pozri sa na dýku, iba ona ťa delí odo mňa. Pod´, pod´ so mnou tam a budeme navždy spolu Roland. Budeme navždy šťastný  tam kde naša láska vzplanula. Už nás nikdy od seba nič nerozdelí a ja ťa učiním šťastným.“

Tie slová ho mali upokojiť ale bol ešte viac bez seba. Chcel ju objať, dotknúť sa jej tváre a pobozkať na pery. Chcel cítiť vôňu jej čerstvo umytých vlasov, hladiť jej šiju a krk. Nedokázal by bez nej stráviť čo i len deň. Nedokázal by prísť domov z práce keby ho tam nečakala ona. Všetky tie pocity ho ťažili keď prehovoril k bezvládnemu telu.

„Milujem ťa Lis, si pre mňa slnko ktoré počas dňa svieti do mojej duše a hreje ma v tvári. Moje srdce s vedomím že už nie si prestáva biť a jediné čo práve teraz chcem je objať ťa. Som a navždy budem tvojím otrokom.“

Úbohý človek, netušil že sa zamiloval do anjela smrti. Bol na nej tak závislý, že bez nej nedokázal ani len žiť. Všetko na čom mu záležalo bolo mŕtve a on chcel byť mŕtvy tiež. Chcel byť iba s ňou a vôbec si neuvedomoval čo robí. Postavil sa, vyzliekol si kabát saka a prikryl jej telo na zemi. Rozopol si košeľu po hruď a otočil sa čelom k nej. Pomohla mu bez slova zdvihnúť dýku a priložili ju spoločne k jeho hrudi, kde mu srdce bilo. Chcel ju objať, pritiahnuť si ju k sebe a naposledy ešte pobozkať keď ho dýka prebodla a on jej spadol rovno do náruče. Posledný nádych života ho opustil, nádej v očiach mu vyhasla a on ostal prázdny. Stal sa jej otrokom a jeho duša už navždy patrila onej bytosti. Jeho úprimná láska bola tým posledným ktorú cítil na odchode. Žiadna bolesť. Roztvorila čierne krídla do ktorých ho objala, a zmizli z tmavého parku bez stopy.