8 dní v Maroku (Road trip + Video dokument)

“Maroko patrí k najrozmanitejším krajinám na svete – možnosť okúsiť hluk arabského veľkomesta, previesť sa na ťavích chrbtoch po púšti, vykúpať sa či surfovať v Atlantickom oceáne alebo sa v snehu prebrodiť a vyšplhať na najvyšší vrch Severnej Afriky.”

Prílet

Je niečo po 4 hodine a práve pristávame na letisku v meste Fez. Vyplňujeme nejaké papiere, rozbijeme fľašu tequily počas kontroli a ideme si vyzdvihnúť naše auto. Dacia Logan je náš víťaz pre tento trip. Sme tu dokopy štyria. Dva páry. Ja s frajerkou (Sajmonka) a Juro (šofér) s (už ex)frajerkou (Baša). Nestrácame čas a hneď vyrážame na prvé plánované miesto a tým je modré mestečko Chefchauen. Cesta cez okrajovú časť Fezu v nás necháva prvé zaujímavé pocity. Na úvod vidíme rozbité či nedostavané domy, špinu, kozy a jednoducho iný život, na akí sme zvyknutí. Ja a Sajmonka sme viac scestovaní ako Juro a Baša a začíname u nich pozorovať menší kultúrny šok. Slnko už zapadlo a Juro nadáva na cesty. Kultúrny šok a sem tam zlé cesty mu očividne nerobia dobre. Hlavne keď sme pred chvíľou skoro niečo prešli. Vyzeralo to ako pneumatika na ceste. Cesta nám trvá dlhšie ako sme predpokladali.  Po asi 4,5 hodinách konečne prichádzame do Chefchauenu. Parkujeme auto a ideme do nočných uličiek modrého mestečka nájsť náš hostel. Celkom strašidelné na prvý pohľad. Prvé dojmy mi nikdy nerobia dobre. Našťastie časom to všetko prejde a začnem vnímať krásy daného miesta. Miestna špina a zvláštne otravní ľudia vo mne však nenechávajú dobrý dojem. Ale viem o tomto mojom “probléme” a preto ostávam absolútne v kľude.

2. Deň

Chefchaouen

Vstávame na východ slnka. Chcem spraviť pekné zábery a na to potrebujem mať čo najmenej ľudí v meste. Oplatí sa vidieť dané miesto bez davov ľudí. Prebádame modré uličky, kde sa už v skorších hodinách stretávame s vôňou typického marockého hašu. Čítal som že Chfechaouen je jeden z najväčších producentov canabisu v Maroku. Tunajšia architektúra v opojení s modrou farbou je veľmi zaujímavá. Stále mi vŕta v hlave prečo modrá? Čítal som, že existuje viac teórií. Jedna populárna teória je, že modrá farba udržuje komárov ďaleko od mesta. Podľa niektorých domácich si obyvatelia namaľovali domy na modro aby prilákali turistov v 70 rokoch 20. storočia. Očividne dobrý nápad lebo turisti tu prichádzajú do dnes. V Chcefchaouene dlho nepobudneme, keďže máme v pláne hneď na obed vyraziť na Juh k moru. Ale bohate mi stačí jedno dopoludnie. Nemám za potreby sa prechádzať v uličkách viac dni a nasávať tunajšiu atmosféru. Túžba spoznávať ostatné kúty Maroka je oveľa väčšia. Počul som, že táto krajina je veľmi rôznorodá. Kaňony, púšte, hory a samotné cestovanie po krajine je vraj veľký zážitok. Dávame si raňajky na terase a ešte rýchlo vybiehame pozrieť mesto, ktoré sa už zobudilo. Otvorili sa obchodíky so suvenírmi a malé reštaurácie. Po ceste k autu nám ponúka pocestný sprievodca výlet k marihuanovým poliam. Pozriem na zvyšok mojej skupiny ale oni mu neopätovali ani pohľad a tak sa moja chvíľková radosť končí.

Cesta na Juh, El Jadida

Máme namierené na juh k moru. Konkrétne mesto El Jadida. Vyše 7 hodinová cesta autom pred nami. Mne to nevadí, povedal by som, že to milujem. Už ako malý sme s rodičmi cestovali v aute do Talianska tak, že sme noc alebo dve spali v aute niekde v Rakúskych alpách. Zisťujeme, že auto nám neukazuje spotrebu benzínu. Ideme radšej natankovať, lebo veriť Marokáncom a dúfať v to, že sme mali plnú nádrž už od začiatku by nebolo múdre. Pred každým väčším mestom prechádzame akousi kontrolou. Netušíme o čo ide. Veľa som čítal o tom, že ľudia tu častokrát dostávajú pokuty väčšinou za rýchlosť. Po pár hodinách sa napájame konečne na diaľnicu. Z okna pozorujem okolie a fascinujú ma nedostavané domy, čo vidíme na okrajových častiach miest. Ťažko povedať, či nedostavané alebo zbúrané ale obä slová pri popise sú určite správne. Obchádzame hlavné mesto Rabat, tak isto aj Casablancu. Povedali sme si, že to pre nás nie je až tak zaujímavé. Čo sa týka miest tak máme naplánovaný Marrakech a Fez. Vo večerných hodinách a už za tmy prichádzame do El Jadidy. Sme dosť vyčerpaní z cesty. Teším sa ako si sadneme na terasku nášho hostelu a dám si niečo báječné na pitie a budeme len tak oddychovať. Schválne sme si zvolili hostel s príjemnou teraskou, aj keď tu je to dosť typické. Bývanie máme v starej časti mesta zvanej medina. Cez bránu vchádzame do mediny a parkujeme na parkovisku. Za rohom je väčšia skupina domácich. Asi niečo oslavujú alebo to je len také typické večerné posedenie, neviem. Deti kričia a pobehujú kade tade a my sa pýtame na cestu, keďže mediny bývajú zle zmapované aplikáciami. Medina je vlastne také bludisko. Pýtame sa už 3 krát a domáci nám ukazuje náš hostel. Konečne príde vytúžený oddych. No žiaľ, sme v Maroku a tu to také jednoduché nebude. Nastali problémy, a zrazu sedíme v cudzom aute bez našich vecí. Sajmonka zďieľa svoju polohu cez messenger svojej sestre. Zbúrané alebo nedostavané domy na okraji mesta a tma vo mne začína prebúdzať zmiešané pocity. Maroko nebude len taká obyčajná a nudná krajina…

Ak chceš vidieť čo sa stalo, pozri video dole! V El Jadide ostávame dve noci.

Smer známy Marrákeš

Strieda sa dážď so slnkom, cesta nie je náročná v podstate to je len nekonečne rovná cesta. Po 4 hodinách prichádzame do mesta, bývanie máme opäť v malej medine. Ubytujeme sa, pozrime novinky na sociálnych sieťach, lupneme si s Jurom zopár kalíškov z domácej na dobrú náladu (aj keď nálada pred tým bola dobrá) a ideme pozrieť na známe trhy. Počasie sa nezmenilo, sem tam dážď, sem tam slnko, aspoň trhy majú zaujímavú atmosféru. Ideme dlhou širokou ulicou plnou ľudí a už z diaľky počujeme ruch trhov. Nie sme tam ani 5 minút a už neznáma žena zdrapla Sajmonke ruku a začne jej tam niečo kresliť Henou. Mysleli sme, že to bude niečo maličké a zadarmo, no zabudli sme že sme v MarraCASHi. Pýta si od nás asi 30 eur. Nasleduje hádka. Žena sa javí ako tehotná. Má brucho a hovorí stále, že je tehotná no podľa mňa to je len trik na turistov aby sa nad ňou zľutovali. Vyťahujem v prepočte asi 6 eur a vravím ber alebo odchádzame. Stále si tvrdí svoje. Naznačím pohybom, že odchádzame a peniaze mi vyrthne z ruky so slovami vďaky “fuck you”. Začína opäť pršať. Ešte sme sa na trhoch poriadne neohriali a už ich mám dosť. Každý po nás iba vykrikuje a chce nám niečo predať. Vlastne sme na trhoch v Maroku tak ani neviem, čo som čakal. Nie je to moc na mňa. Natáčam na kameru ako pán zhadzuje vodu z plachty a už si odo mňa pýta peniaze. To ako vážne? Mám pocit že, tu budem platiť aj za to, že sa niekomu pozriem do oči. Ideme sa radšej najesť a počkáme kým prestane pršať. Krásna malá teraska s výhľadom a žiadny ľudia. Super, lepšiu reštauráciu sme si ani nemohli priať. Konečne ochutnáme tradičné marocké jedlo Tažín. Tažín bol báječný, dopijeme klasický mätový čaj a mierime opäť na trhy, kde nemám chuť ani vytiahnuť kameru. Zapadá slnko a trh sa mení na streetfood. Krásne farby oblohy a atmosféra trhov vo mne vytvárajú myšlienky, ako sú jednotlivé krajiny a kultúry odlišné. Hráme tradičnú hru, kde máme chytiť hrdlo fľaše sladkého nápoja pomocou šnúrky uviazanej na palici. Je to dosť sranda a veľmi sa na tom bavíme aj napriek tomu, že sa to nikomu nepodarilo.

A ešte malá rada. Keď vám niečo domáci ponúkajú a nemáte záujem, aby vás stále dokola neotravovali a snažili sa vám to predať, použite namiesto “thank you” „šukram“. Malo by to znamenať niečo ako “ďakujem a buď požehnaný".

Smer púšť

V Marrákeši pól dňa stačilo, čas pobrať sa ďalej. Ďalšia zastávka je púšť. V púšti som ešte nikdy nebol tak sa teším, vidieť nekonečnú Saharu to bude vzrušenie. Hlavne som zvedavý, či tam bude vidieť toľko hviezd ako na obrázkoch. Dáme raňajky a vyrážame okolo 9 hodine. Vedeli sme, že pôjdeme cez hory ale že uvidíme sneh sme nečakali nikto. Zaujímavý paradox, že vstupná braná na najsuchšie miesto je cez zasnežené hory. Musíme sa priznať že veľkosť Maroka sme trochu podcenili. Je to veľmi veľká krajina a v aute trávime viac času ako sme si mysleli. Už máme obohraté všetky pesničky. Ak všetko výjde ako má, tak dnes budeme spať v púšti, ale musíme sa dostať včas do Quarzazate, kde si budeme musieť nájsť tour do púšte. Do Quarzazate prichádzame celkom neskoro asi okolo 4 hodine poobede. Snažíme sa nájsť niekoho, kto nás tam dostane. Na výber toho moc nemáme a budeme radi ak sa tam dnes dostaneme. Základná vec v Maroku je zjednávanie. Snažte sa naštudovať čo koľko stojí, lebo práve sme zjednali cestu na púšť a prvotná cena bola dvojnásobná. A to na nás musel aj tak zarobiť, lebo základne pravidlo hovorí, ak sa predávajúci usmieva po vašej kúpe, tak na vás zarobil. Prichádza náš vodič s autom a mierime do púšte k mestu Zagora. Už som ani nečakal že túto tour vybavíme lebo toto bola asi jediná otvorená pobočka a už bolo dosť neskoro.

Cesta to nášho púštneho táboru nám bude trvať asi tak vyše dve hodiny. Zase celý deň strávený v aute. Mne to ale neprekáža. Suché oblasti Maroka ma očarili. Zo začiatku to bola krajina ako na marse. Nič len kamenistá pôda a naokolo žiadna zeleň. Postupne sa ale krajina mení. Asfaltka do púšte sa javí ako nová, dlhú dobu lemujeme palmový les, ktorý sa tiahne popri ceste. Už dopredu sme vedeli, že na púšť prídeme v noci. Žiaľ nemali sme na výber. Začína zapadať slnko. Niektorí z nás spia a ja prehodnocujem západy slnka aké som sa svoj život videl. Toto bude jeden z najkrajších aký som videl. Krajina ma úplne uchvátila. Netypický suchý kopec (aký som ešte nevidel) sa obliekol do farieb zapadajúceho slnka. Na pohľad života okolo nás v tichu auta ,ktoré sa s nami nesie cez suchú oblasť krajiny myslím na to, aké máme šťastie, kde sme sa narodili. Že máme toľko možností, môžem byť čím chcem, môžeme ísť kam len chceme bez výčitiek. Ľudia tu to také jednoduché nemajú. Tieto miesta vás nenechajú chladnými. Zastavujeme na okraji cesty. Šofér si ide kúpiť niečo pod zub. My čakáme v aute, keď za nami príde malý chlapec. Otvoríme okno a čakáme, čo si od nás bude želať. Malý chlapec si pýta pero. Jedno mám v brašni ,tak mu ho darujem. Rozžiaria sa mu oči, zoberie pero, šťastne sa na neho pozrie, poďakuje a odchádza preč. V aute ostalo ticho dlhšiu dobu.

Prichádzame v noci na miesto, odkiaľ nás zoberú ťavy do tábora. Cesta na ťavách nám trvá asi pól hodinu. Stačí, predsalen je tma a nie je nič vidieť. Privítajú nás typickým mätovým čajom, prehodíme reč o živote tu, ako sa aj tu pomaly všetko mení a už nič nie je ako bývalo pred tým. Najeme sa, bubnujeme s domácimi a ideme spať do stanu. Pred tým ale vybehneme na malú pieskovú dunu. Všade tma, na oblohe veľa hviezd a my sme očarení. Tešíme sa na nekonečnu Saharu, ktorú uvidíme ráno.

View this post on Instagram

Ak plánuješ ísť do Maroka, určite nechoď len do Marrakechu ale objav, čo najviac môžeš. Velmi rôznorodá krajina! #dnescestujem #maroko #marroco

A post shared by Patrik Kovár (@raush_emotion) on Oct 21, 2018 at 1:51am PDT

Ráno v púšti

Nekonečná Sahara ostala iba v našich predstavách. Pred nami je iba pár pieskových dún. Pociťujem mierne sklamanie a cítim sa podvedený. Ale zbytočne plakať nad rozliatym mliekom. Berieme snowboard a ideme si zajazdiť na pieskovej dune.

Auto máme nachystané, ideme späť do Quarzazate. Šofér sa nás pýta, či sa ponáhľame a či si môžeme spraviť menšiu odbočku. Nenamietame a zabáčame k domácej oáze resp. ideme cez obydlie domácich. Všade sucho, palmy, rozpadnuté tehlové domy, chlapci na somároch a v aute je zase ticho. Zase sú tie myšlienky späť, sú ešte silnejšie, som ešte vďačnejší. Tieto myšlienky mávam pri cestovaní pravidelne. Prave tu sú ale silnejšie. Doprial by som tieto myšlienky všetkým, nech sa nad sebou zamyslia. Miestami sa cítim blbo. Cítim sa ako v nejakej čudnej zoo. My len sedíme v aute so zapnutou klímou, pozeráme sa na ťažký život, ktorí by sme my žiť nedokázali...

áSme naspäť v našom aute. Pred nami sú posledné dve noci. Nevieme ani kde dnes budeme spať. Skúsime sa dostať čo najbližšie k Fezu, kde vrátime auto a nasledujúci deň odlietame domov. Je nedeľa. Typické domáce futbalové ihriská, kde namiesto trávy je len prach a kamienky, sú nečakane prázdne. Nie sme tu ani týždeň a videli sme toho ohromne veľa. Rôznorodosť krajiny ma dostala. Som očarený a vnútorne spokojný, že tento trip bola dobrá voľba. Pre Maroko sú typické staré, nedostavané, zničené domy. Len málo vidíte očarujúcu architektúru, určite nie v menších mestách. Vidíme aj čudné miesta, kde plánujú vystavať celú novú štvrť, no sú tam zatiaľ len lampy. Veľa pouličných lámp, ktoré vyzerajú draho a sú od seba vzdialené tak 1,5 metre. Krútim len hlavou a nechápem. Ideme na sever a cesta je rovná, nekonečná a únavná. Slnko sa zahalí do prachu a prechádzame cez malú púštnu búrku. Pomaly začína zapadať slnko, zvažujeme ubytovanie a nakoniec nájdeme niečo na airbnb. Prídeme na miesto, kde má byť ubytovanie a nikde nič. V malom obchodíku dávame miestnemu predavačovi zavolať nášmu ubytujúcemu, lebo nevie vôbec po anglicky. Máme čakať kým príde pre nás. Ubytko je nakoniec ešte asi tak 15 minút autom.

Smer naspäť do Fezu

Po báječných raňajkách nás domáci vyprevádza k autu a poberáme sa naspäť do nášho východziého mesta Fez. Ako tak počítam, priemerne sme sedeli v aute 6 hodín denne. Nálada v aute je dobrá. Asi to bude tým, že sme sa fakt dobre vyspali. Noc pred tým sme spali v stane na púšti a pohodlné to moc nebolo na rozdiel od tejto noci, kde sme mali asi najpohodlnejšiu posteľ za celý trip. Krajina sa zase mení. Tento krát prechádzame cez územie kaňonov. Ďalej nasleduje čudné miesto ale vyzerá to ako údolie psov. Prechádzame cez serpentíny a v každej zákrute ležia psy. Mám pocit, že Maroko nás nikdy neprestane prekvapovať. Do Fez nám ostáva už iba pár hodín. Ako tak ideme, ocitáme sa v meste, ktoré vôbec nepripomína Maroko. Otváram cestopis a zisťujem, že je to „marocké Švajčiarsko.“ Toto mesto mi tu vôbec nepasuje a hlavne je celkom prázdne. Ani nezastavujeme a ideme ďalej cez lesy, keď zrazu niekto povie, že videl opicu. “Nemožne”, hovorím. V takejto zime by opice nežili (prechádzame cez vyššie položené územie aj je tu chladno). No, žijú! Zastavujeme pri krajnici, kde od domácich kupujeme niečo na kŕmenie opíc. Chcú nám aj predať med, no skorej by som si dal pivo ako med. Pobavíme sa na opiciach a ideme ďalej. Tento krát prejdeme do oblasti, kde je celú cestu hmla a pár chudobných bačovských domov, ktoré obklopujú stáda oviec. Mám pocit, ako keby sme precestovali minimálne 4 rôzne štáty za tento trip. Je podvečer a my prichádzame konečne do Fez. Vraciame auto a rátame kilometre. Vyše 2000 km. To nie je zlé za 7 dní. Berieme taxík smer Medina, kde sa nachádza naše posledné ubytovanie. Ubytovanie stojí opäť nejakých 8 eur na osobu aj s raňajkami.

Fez

Lietadlo nám letí poobede, ešte ráno stíhame pozrieť uličky Mediny Fezu a nahliadnuť na tradičné spracovanie kože. Medina je veľký trh s úzkymi uličkami. Dokážete tu kúpiť čokoľvek. Zastaví nás chalan, že nám ukáže miesto, odkiaľ budeme mať výhľad na spracovanie kože. Vojdeme do malej uličky, potom do malého obchodu kde prejdeme cez ďalší obchod cez maličké nádvorie do ďalšieho obchodu až nás privedie na terasu. Toto by človek sám nenašiel a pre nich je to jeden zo spôsobov, ako si môžu privyrobiť. Múdro. Smrad z kože je ale horši ako som čakal.

"Medina mesta Fez, ktorá je od roku 1981 aj súčasťou svetového dedičstva UNESCO, predstavuje doslova labyrint, v ktorom je veľkým umením nestratiť sa“

Ideme nakúpiť suveníry a poberieme sa na hostel. Mysliac si že vieme kam ideme sa strácame. Google maps nemá šancu toľko malých uličiek presne zaznačiť. Skúšame ďalšiu cestu no zase sa len strácame. Začína nás tlačiť čas, keďže nám domáca objednala taxík na určitý čas. Stratení využívame pomoc domácich, keďže moderné technológie zlyhali. Malý chlapec nám ukazuje cestu, samozrejme si pýtaj peniaze vopred no hlavne rýchlo lebo zmeškať let nechceme. Ten malý zmrd nás prevedie akurát tak cez dve uličky a ukáže kade máme ísť. Strácame sa zase. Skúšame faganov ešte raz a dúfame že tento nás už neoklame. Jasné, že áno ale už sme sa aspoň trochu zorientovali a skúšame veriť naším navigačným zmyslom. Hurá! Domáca na nás pozerá kde sme, že taxík nás už dávno čaká. Vysvetlíme situáciu, zasmeje sa, rozlúčime sa a bežíme na taxík. Po ceste nás brzdí zápcha ale šofér nás uisťuje, že všetko je v poriadku a let stihneme. Na ceste pred letiskom sa smejeme aké sme mali čudné a zmiešané pocity, keď sme začínali náš trip a naše prvé kilometre boli práve na tejto ulici ale opačným smerom. Prichádza smútok, že sa musíme vrátiť do bežného života ale na druhú stranu aj šťastie, že sme prežili zaujímavých 8 dní ...

Ak si sa dostal až sem, nechaj mi prosim ťa komentár, čo si myslíš o tomto blogu, či bol pre teba zaujímavý alebo nie. Dúfam, že som ti spríjemnil tvoj čas strávený tu :)