Hra nebies

Definícia života vysokoškoláka môže byť rôzna - jeden človek povie, že sú to najlepšie roky života, iný bude tvrdiť, že najhektickejšie obdobie v procese celej existencie. Ako znie moja definícia? Vedomosti sú sila. Je to sila, o ktorú vás nik nedokáže obrať, sila, ktorá bude súčasťou vašich životov až po konečnú etapu ľudského života.

Ako študentka právnej fakulty som mala pomerne jednotvárny život. Ráno vstanem, vypijem si kávu, oblečiem si kostým hodný začínajúcej právničky, idem na prednášku, podvečer sa vrátim na byt, zahrabem sa do učenia, ani sa nenaznám a hodiny na displeji môjho telefónu mi oznamujú, že o 3 hodiny musím opäť vstávať - čistá monotónna idylka, čo vám budem hovoriť.

Letný semester sa už pomaly blížil ku koncu a práve som sa vracala domov z poslednej skúšky. Užívala som si ten pocit voľnosti a aspoň chvíľkového kľudu, ktorý razom naplnil celé moje vnútro. Prechádzala som ulicami Bratislavy, stretla mnohých známych - zväčšia študentov -, s ktorými sme si vzájomne zablahoželali k úspešnému zvládnutiu skúšok a prehodili pár slov.

Keď som sa konečne dostala domov, tak sa ma zmocnil akýsi neidentifikovateľný pocit inakosti. Vedela som, že najbližšie hodiny nebudem tráviť tak ako zvyčajne. Vedela som, že teraz je ten moment, kedy mám aspoň nejaký ten čas pre seba pred tým, ako o pár dní nasadnem na vlak a odídem na niekoľkomesačné voľno k rodičom.

Otvorila som dvere od svojho skromného bytu - nuž, študentské pomery -, vyzliekla si sako a aj zvyšok formálneho oblečenia, ktoré korešpondovalo s človekom znalým milión zákonov a paragrafov. Veci som prevesila cez ramienko, aby sa nepokrčili a obliekla si čo možno najviac komfortné handry, ktoré na mňa vypadli zo skrine.

Minúty ubiehali a ja som cítila, ako sa moje telo razom ocitlo v oáze pokoja a všetky kamene strachu mi odpadli nielen zo srdca, ale aj z duše. Pozrela som sa na blikajúci displej telefónu, ktorý mi hlásil prichádzajúci hovor od spolužiačky. Nie, teraz nie, pomyslela som si. Teraz chcem len jediné, chcem mať aspoň chvíľu pokoj. Prichádzajúci hovor som odmietla, uzrela som západ slnka na tapete a vypla som mobil. Virtuálny svet počká, pomyslela som si.

Hm, ako dlho to už je, keď som mala možnosť užiť si pohľad na západ slnka? Spytujúc sa sama seba som sa stratila v úvahách, no bezvýsledne. Zrejme to musí byť už nejaký ten piatok, bleslo mi hlavou.

Prešla som si do improvizovanej kuchynky, vzala si pohár čaju matcha a uvedomujúc si, že bývam na 13. poschodí som otvorila balkónové dvere neveriac svojim očiam, čo sa predo mnou nachádzalo.

Oblohou sa lemovali farby ukľudňujúce každé živé stvorenie a príroda nám ukazovala svoju pravú tvár v tej azda najpompéznejšej podobe. Schyľovalo sa k letu, teplý vánok jemne narážal do môjho tela, vlasy mi jemne viali a vzduch bol plný šťastia. Po chvíli som si uvedomila, že oba kútiky mojich úst sa zdvihli, čím spôsobili letmý úsmev značiaci sa na mojej tvári. Zatvorila som oči, zhlboka sa nadýchla, usmiala sa, vydýchla a otvorila oči. Páni, pomyslela som si, život je ťažký, to áno, ale... V konečnom dôsledku nikto nikdy nepovedal, že to bude jednoduché a keby bolo, tak by to bola zrejme nuda, no aj napriek tomu, aký ťažký je a aké neriešiteľné sa nám niektoré situácie zdajú, tak stojí za to. Stojí za to práve kvôli týmto okamihom, kedy nám príroda sama ukazuje svoju mágiu a čaruje s farbami, ktoré vedia priniesť úsmev i v obdobiach útrap.

Premýšľala som, že takýto moment je zhodný zvečnenia a nejakej tej fotodokumentácie. Už som sa chcela zvrtnúť na päte a ísť si po telefón, ale v momente som si to rozmyslela. Nie, povedala som si, tento okamih má v sebe také čaro, že šošovka žiadneho fotoaparátu, krása akejkoľvek fotografie, ba ani slová toho najlepšieho spisovateľa nedokážu detailne opísať silu prítomného okamihu. Fotografia, slova... Nič z toho nie je dostatočne silné na to, aby aspoň z polovice dokázalo interpretovať ten pocit razom kolujúci v žilách - ten pocit, že žijeme a nie je to o prežívaní.

Opäť som sa otočila k tomu dychberúcemu výhľadu, ktorý mi napĺňal srdce šťastím, odpila si zo svojho japonského čaju, pousmiala sa a sledovala tento živý prenos plný mágie.