Vladimír Nabokov- Lolita

Nezabudnuteľný citát od rusko- amerického spisovateľa Vladimíra Nabokova. Takto sa v knihe vyjadruje 40-ročný Humbert o 12-ročnej Lolitke. Nepríde vám to choré a zvrátene? No čo ak to v skutočnosti nie je tak ako to vyzerá?

Príbeh možno jednoducho označiť ako retrospektívnu spoveď 40-ročného Humberta. V temnote svojej cely podáva výpoveď o jeho láske k nymfičkám, teda k dievčatkám vo veku 9 až 14 rokov. V mestečku Ramsdale si prenajme malú izbu. Presne v tomto dome stretáva aj svoju životnú lásku – dvanásťročnú Dolores Hazeovú. Keďže jej chce byť stále na blízku, ožení s jej matkou Charlotte. Tá však veľmi skoro príde na jeho zvrátené myšlienky a opúšťa Humberta spolu s dcérou. Nanešťastie, náhle umiera pod kolesami auta. Aké literárne klišé. Humbert okamžite využíva príležitosť a odchádza na dlhú cestu po Amerike, samozrejme v sprievode svojej Lolitky. Hneď v prvom hoteli sa z nich stávajú milenci. Humbert je na Lolite stále viac a viac závislý a neuveriteľne žiarli na každého príslušníka opačného pohlavia. Naopak, Lolita stupňuje svoje požiadavky a vyhráža sa Humbertovi, že ho udá. Pohár trpezlivosti nakoniec pretečie v deň, keď nymfička zmizne bez stopy…

Asi tuším, čo vám momentálne prebehlo hlavou. Perverznosť, škandál, zvrátenosť, pornografická zlátanina plná obscénností, a tak ďalej. Nepopieram, že je to absolútne rozporuplná kniha so zvrhlým podtónom vyvolávajúca odpor už len pri vyslovení jej názvu. Najmä v dnešnej modernej dobe, keď sú na dennom poriadku správy plné chorej lásky starého pedofila k bezbrannému dievčatku. Ak však budete pozorne načúvať piesni každého slova zistíte, že nie samotný príbeh, ale už téma, akú si Nabokov vybral, vyvoláva škandál. Na začiatku sa budete strácať vo významoch, blúdiť v slovách, milovať i nenávidieť. Hnus z tejto knihy v zápätí vystrieda túžba ju znova otvoriť a nájsť hlbší zmysel a podstatu tohto nezabudnuteľného diela. Opantá vás chuť hrať sa so slovami, zamýšľať sa, filozofovať a prekusnúť horiacu štipľavosť deja.

Príbeh Humbertovej lásky, poznačenej deviantnou túžbou teda hovorí aj o možnosti znovuobnoviť to, čo už v čase bolo pochované, čo nemožno vrátiť. Humbert vidí Lolitu nielen ako zosobnenie nymfického ideálu, objektu svojej túžby, ktorý si pre seba definoval, ale aj ako reinkarnáciu svojej lásky z detstva, vzťahu, ktorý sa skončil skôr, ako mohol byť naplnený.

Kniha obsahuje aj nesmierne veľa pasáži, ktoré vám prídu nudné a budete mať chuť ju zahodiť. Popisy nábytku v domoch, jedálnych lístkov, šatníkov alebo kajúcne ospravedlňovanie sa Humberta vás prinútia dať si na pár minút „šlofíka“. No zrazu príde zlom, ktorý vás doslovne vytrhne zo sna, rozprúdi krv v žilách a nedovolí vám znova zaspať na poriadne dlhú dobu. Podobným striedaním prechádza aj charakter textu - z autobiografie sa stáva denník a následne zase detektívka o ideálnej láske. A tak ďalej.

Jediné pozitívum, ktoré som v knihe našla bolo práve to, ako autor vedel opísať rôznymi metaforami scénu tak, že nakoniec vyznela celkom humorne. Akoby som sa ocitla v jeho hlave a nechala sa viesť jeho myšlienkami.

Dočítame sa v nej od najnudnejších denných aktivít po šokojúce vyvrcholenia s hlbokými myšlienkami. Opis Lolity s najdokonalejšou ľahkosťou, nežnosťou a precíznosťou ukončenil komickou zvrhlosťou. Spoveď zvrhlíka, súd obvineného, obhajoba poškvrneného. Chaotický zmätok lásky zrelého muža a dievčatka, ktoré to zneužíva. Zvrhlý podtón za každým slovom týkajúci sa Lolity a pritom nehanebná láska. Strata v myšlienkach, blúdenie po slovách. Asi tak by som zhrnula svoje pocity z tohto textu.

Mnohí sa možno pýtate, čomu nás vystavuje čitateľská skúsenosť i napriek Nabokovovmu upozorneniu, že v knihe nie je žiadne morálne poučenie? Niekedy zabúdame, že náš rozum má svoje obmedzenia. Že to, čo je mysliteľné alebo vnímateľné, sa reprezentuje aj inak ako rozumom. Každý z nás ľudí odsudzuje, či už vedome alebo nie, je to naša súčasť. Inými slovami, rovnako ako Humbert je každý z nás obmedzený hranicami, ktoré nám kladú naše myšlienky, túžby a nesplnené priania. Napriek tomu, že Lolita je román plný irónie rôznych zvratov, Nabokov rozpráva vskutku tragický príbeh. Hovorí o tom, aké je strašné byť väzňom svojej mysle.

Rozporuplná kniha, rozporuplné myšlienky- milujem ju a neznášam zároveň. Túžim ju opäť prečítať a nájsť hlbšiu podstatu, no zároveň sa mi hnusí ju chytiť opäť do ruky. Neviem ako inak by som vám mohla toto dielo priblížiť. - Ak sa túžite hrať so slovami medzi riadkami, kniha je práve pre vás! Ak máte radi len akčnosť, jednoduchý dej a nejakú pointu, tak na túto knihu zabudnite.