My a tí druhí ...

V dnešnej dobe plynie čas veľmi rýchlo. Deň za dňom tečie ako voda v rieke cez tú najsilnejšiu búrku. Máme nespočetne veľa možností v živote, no nie každú vieme využiť a premeniť ju na skutočnosť, zlepšiť niečo nie len v prospech seba, ale aj v prospech druhých. Väčšina z nás je zablúdená v obrazovkách svojich mobilných telefónov, v náručí sociálnych sietí. Tie nám berú veľa zážitkov a skúseností, ktoré ľudia pred našou generáciou mali možnosť nadobudnúť. Majú však aj svoje dobré stránky. Dávajú nám možnosť spoznať život druhých ľudí. Možnosť spoznať kultúru inej krajiny a komunikovať nie len s osobami, ktoré sa nachádzajú v našom najbližšom kruhu. Dávajú nám možnosť pochopiť, aké problémy majú ostatní v iných kútoch sveta. Bez nich by sme možno nevedeli, aká kritická situácia nastáva už len pri tých najzákladnejších právach, ktoré by každý z nás mal v živote mať. Je to už 71 rokov, čo svetlo sveta uzrela Deklarácia Ľudských práv, no faktom je, že aj keď nám príde šanca slobodne sa vyjadrovať, cestovať a spoznávať svet bežná, veľké percento ľudí stále nemá rovnaké možnosti ako my, percento šťastlivcov, ktorým bezpochybne závidia napríkľad obyvatelia Číny. Som vďačná za možnosti, ktoré získavam vo svojom živote. Neviem si predstaviť, ako by som reagovala, keby by boli tieto práva upierané mne. Cestovanie, spoznávanie druhých ľudí a komunikácia, v ktorej sa každú minútu učíme niečo nové. Právo na život je pre niekoho úplnou banalitou. Nevieme si predstaviť žiť bez jeho plnenia. Nie je to však úplne zanedbateľné právo, ktoré má každý jeden z nás. Príkladom je druhá svetová vojna. Koncentračné tábory, v ktorých bezpochybne neboli uplatňované ľudské práva, a váš osud mal v rukách niekto, kto vás vôbec nepoznal. Vďaka tomuto obdobiu sme stratili nemalé množstvo ľudí, ktorí by možno posunuli svet na úplne iný level. Jedným z dôvodom ich ukončenia života bolo aj ich náboženstvo. Stačilo by kúsok tolerancie a všetko mohlo byť úplne inak. Tolerancia a úcta sú ďalším podstatným bodom, na ktorý by sme nemali zabudnúť ani na jednu sekundu v živote. Či už je to tolerovanie toho, že niekto vyznáva inú vieru ako my alebo úcta k starším ku ktorej nás rodiča vedú od narodenia. Veď predsa vďaka nim vyzerá tento svet tak, ako ho máme možnosť poznať. Nie je v ňom síce všetko dokonalé, bezproblémové, no oni nám vybojovali situáciu v ktorej sa nemusíme báť prechádzať sa po uliciach v našom meste. A my by sme ju mali pomôcť nastoliť pre každého jedného žijúceho jedinca.

Veď predsa všetci sme si rovní, jeden bez druhého by sme sa stratili ako kvapka v mori. Ale predsa každá kvapka je potrebná a môže zmeniť svet.