Duchovný rozmer života

Jedno i druhé však musí stáť bezpodmienečne práve na tom mieste, aké mu z hľadiska Zákonitostí univerza prináleží a nie na inom.

Duch má byť v človeku, čiže v jeho hodnotovom systéme na najvyššom mieste a má mať vodcovskú úlohu. Samozrejme i hmota má svoj význam, pretože poskytuje priestor a možnosť pre pôsobenie ducha, ktorý sa môže plne rozvinúť iba pri jej formovaní a pretváraní. Takýto by mal byť ideálny stav!

V súčasnosti je to však žiaľ úplne obrátené, pretože ľudstvo nadradilo hmotu nad ducha. Inými slovami povedané to, čo malo slúžiť sa nám stalo modlou a vládcom a naopak to, čo malo vládnuť sa musí podriadiť a bolo zotročené.

Z hľadiska pravého účelu všetkých vecí vo stvorení však takýto stav pôsobí neprirodzene a groteskne asi tak, ako keby sme všetko, čo máme robiť rukami, robili nohami a zase to, čo máme robiť nohami, robili rukami. Samozrejme, tomu potom zodpovedajú aj výsledky takejto činnosti, ktoré sú neobratné, kusé a úbohé, čo pramení z našej neschopnosti využívať veci takým spôsobom, na aký boli v skutočnosti určené.

Človeku i ľudstvu musí vládnuť duch a nie hmota! To ale neznamená, že by ľudia mali ignorovať materiálnu stránku života, stať sa chudobnými, rozdať majetky a podobne. To je nezmysel! Každý človek má právo na materiálne dôstojný život, ale on sa mu ako taký nesmie stať prvoradým tak, ako je tomu dnes. Musíme postaviť na najvyššie miesto svojho ducha a nie hmotu, pretože inak sa stávame tragikomickou kreatúrou človeka, zotročeného hmotou a vo svojej hmotnej obmedzenosti vedúcou do istej záhuby život na našej planéte.

Ľudstvo totiž nemá ani len tušenia, ako by mohlo všetko vyzerať, keby sa duchovné princípy života nadradili nad hmotu. Keby k tomu došlo, život na tejto planéte by sa posunul na takú úroveň, z ktorej pri pohľade naspäť by sa nám dnešná doba zdala neuveriteľne úbohou, barbarskou a temnou podobne, ako keď sa my dnes pozeráme na život pračloveka.

Spomínanou vládou ducha je myslený súlad so svojim vlastným, najvnútornejším cítením, ako i súlad s duchovnými Zákonmi univerza. Je ale veľkou tragédiou, že duchovné Zákony univerza a náuky cirkví sú v súčasnej dobe dve úplne rozdielne veci.

Priam výstražným symbolom tohto vzájomného odklonu, ktorý bol značný aj už aj v minulosti, kým v dnešnej dobe je na svojom vrchole zostáva známa skutočnosť spred 2000 rokov, kedy bol veľký Učiteľ, hovoriaci ľudstvu o fungovaní Zákonov univerza formou, prispôsobenou ich vtedajšej chápavosti prenasledovaný a nakoniec aj zavraždený práve kňazskou elitou vtedajšej cirkvi.

Prečo asi? V podstate každý náboženský systém vznikol na zdravom základe poznania o Zákonitostiach vo stvorení, prinesených v rozličných dobách k tomu určenými jedincami. Čistota tohto poznania však bola veľmi skoro zakalená pridávaním ľudských názorov, prianí a dogiem, až sa v ňom behom času úplne stratilo pôvodné, zdravé jadro. Potom sa samozrejme mohlo stať, že veľký Učiteľ, snažiaci sa reformovať židovské náboženstvo, hovoriaci o Zákonoch univerza, nadväzujúc na pôvodné, čisté a správne, Mojžišom položené základy nebol pochopený, ale naopak, prenasledovaný a zavraždený ako rúhač a nepriateľ Pravdy. On ale nikdy nebol nepriateľom zdravého jadra čistej, pôvodnej náuky, ale iba všetkých, do nej vnesených, ľudských nánosov a pokrivení.

No a žiaľ, ľudia sa v tomto doposiaľ nezmenili. V behu stáročí sa i samotné kresťanstvo vzdialilo od pôvodného, čistého poznania o Zákonitostiach univerza, prinesených Kristom. Aj ono už v súčasnej dobe obsahuje množstvo ľudského chcenia, ľudských predstáv a neživých dogiem, priečiacich sa zákonitému dianiu vo stvorení. A tento rozpor medzi Pravdou samotnou a dnešnou náukou kresťanských cirkví mnohí, ešte zdravo cítiaci ľudia vnímajú a keďže sa nechcú podrobiť slepej viere a zaprieť svoje vnútorné tušenie, radšej z cirkví odchádzajú a stávajú sa materialistami. Materialistami, brojacimi proti cirkvi, proti Tvorcovi i proti všetkému duchovnému, neuvedomujúci si však skutočnú príčinu svojho skepticizmu.

Medzi takzvanými materialistami je množstvo hodnotných, samostatne uvažujúcich, duchovne zrelých ľudí, ktorí práve pre svoju duchovnú vyspelosť odmietajú slepo veriť pokriveným náukám súčasných cirkví. A túto skutočnosť u nich možno považovať za niečo veľmi pozitívneho. Negativita ich postoja však spočíva v tom, že pre nesprávne, pokrivené ľudské názory, nachádzajúce sa v cirkvách zavrhli duchovno ako také a stali sa jeho nepriateľmi.

Zostáva však nepopierateľným faktom, že život vo stvorení má duchovný rozmer, zmysel a účel, ktorý môže byť dosiahnutý iba zachvievaním sa každého jedinca v súlade so Zákonmi univerza, ako i v súlade so svojim najvnútornejším cítením. A preto je životnou nevyhnutnosťou každého z nás poznávať tieto Zákony, avšak v ich čistej, pôvodnej, ľuďmi neskrivenej podobe.

Povinnosťou každého z nás je stať sa duchovnou bytosťou, vernou svojmu cíteniu, pre ktorú je to duchovné prvoradé a to hmotné až druhoradé. Našou povinnosťou je stať sa duchovnou bytosťou, znalou Zákonov univerza a žijúcou podľa nich. Jedine týmto spôsobom môžeme totiž naplniť skutočný zmysel nášho života, ktorý je výsostne duchovného druhu.