Krvavá nedeľa / pokračovanie.

Toto sú slová Emílie Šurianskej jednej z tých, ktorí mali šťastie a v osudný deň sa druhý krát narodili. V ten deň, keď sa navôkol biely sneh zafarbil načerveno krvou nevinných a perinu ranného ticha párali dávky zo samopalov i nárek ľudí.

Podľa historika Martina Lacka " tragédia Kľaku a Ostrého Grúňa sa stala symbolom nacistických represálií voči civilnému obyvateľstvu. Proti svojej vôli sa tak obe obce súčasne zaradili medzi také európske pojmy ako Lidice v roku 1942 (Česká republika - 340 povraždených), Oradour- sur - Glane v roku 1944( Francúzsko - 642 povraždených), či Nový Sad v roku 1942 (okupovaná Juhoslávia - 1200 obetí). V knihe "Život v Ostrom Grúni zvíťazil" od Igora Váleka a kol. sú výpovede 12 pamätníkov, ktorým tento deň zostal zarytý hlboko v srdci. Títo ľudia v onen deň boli ešte deťmi. Dnes sú to zrelé ženy a muži, ktorí majú svoje vlastné rodiny.

Na obec Ostrý Grúň a Kľak 21. januára 1945 zaútočila v skorých ranných hodinách teroristická protipartizánska jednotka EDELWEISS, ktorá sa mala stať jednou z nádejí fašistických vládcov pri potláčaní Slovenského národného povstania. Pri rekapitulácií onoho dňa človeka až mrazí. Príslušníci jednotky EDELWEISS zavraždili 64 obyvateľov (26 mužov, 26 žien a 12 detí). Najmladšou obeťou tejto krvavej masakry bol ani nie 14-mesačný Filipko. Priebeh vraždenia bol naozaj krutý. Nemci systematicky nahnali ľudí do domu Izidora Debnára ( v ktorom sa ešte mesiac pred masovou vraždou konala svadba) a na mieste ich všetkých postrieľali. Po vyvraždení obyvateľov obce, Nemci podpálili 128 domov, ktoré prakticky všetky ľahli popolom. Tento beštiálny čin si len málokto dokáže vo svojej mysli predstaviť. Tak ako tvrdí Emília Šurianska " Strašný, strašný deň, ktorý sa nedá opísať. Musíte ho len prežiť."

Anna Nováková rod. Štefančová, ktorej sa ako jedinej z rodiny podarilo prežiť spomína na nedeľný masaker " Kričať sme nekričali, len sme proseli Nemcov. Boli tam aj ženy s malými deťmi a tak proseli, "prosím Vás, pustite nás, nahajte nás, veď my nič nerobíme, my sme nič nespravili!" Nemci len mykali plecami, že oni za to nemôžu, že oni nerozkazujú. Tak sme len museli čakať, pokade nás vystrieľajú, no tie malinkie deti ani nepostrieľali. Jedna tetka odišla, tá sa vypýtala, že ho ide prebaleť, tam neďaleko bývali, "idem ho prebaleť, lebo je už mokrý, zlý, plače", tak ju pusteli, ale ona sa už viacej nevrátela, schovala sa doma". (pozn. autora, pre autentickosť výpovede udávam odpoveď bez gramatickej úpravy). Anne Novákovej Nemci definitívne vzali všetkých blízkych príslušníkov jej rodiny. Zabili jej otca, mamu, sestru Máriu, Marku, Helenu a brata Emila...

Anna Segetová mala v januári 1945 osemnásť rokov. Bola už vydatá a bývala v osade Segetovci. Pamätá si, že nad nimi hučali lietadlá. V horách už bolo veľa partizánov a v noci chodili do domov. Museli vstať a uvariť im teplé jedlo. Partizáni miestnym brali ich zásoby potravín a rovnako tiež zvieratá, ktoré chovali. Gazdom zobrali vozy kone a naložili na ne prasce. Cez deň sa dedinou premávali nemecké hliadky a hľadali partizánov. Nemecké komando chodilo po dedine aj po horách. Anna spolu so svojou rodinou dostali odkaz, aby sa skryli. Preto si zbalili najnutnejšie veci, jedlo a pobrali sa do hôr smerom k miestnej Kollárovej. Keď tam prichádzali, práve vtedy sa valilo veľa Nemcov na vojenských autách priamo oproti nim. Mali ďalekohľad a keď ich zbadali začali strieľať, pretože si mysleli, že sú partizáni. Vtedy Anna prežila obrovskú hrôzu, stratila silu v nohách, celá sa triasla... Jej rodina mala to šťastie a tento osudný deň prežila. Stratila však všetky svoje blízke kamarátky.

Tragické udalosti si obyvatelia Ostrého Grúňa, žijúci pamätníci, potomkovia i návštevníci z celého Slovenska i zahraničia každoročne pripomínajú na pietnom zhromaždení pamätníku obetiam v časti Dolné Dvory. Pietnej spomienky sa zúčastňujú aj viacerí vládny predstavitelia napr. v roku 2004, vyjadril úctu obetiam vtedajší prezident SR Rudolf Schuster, v roku 2007 predseda vlády SR Róbert Fico. Pri 75. výročí tejto tragickej udalosti, ktoré sa konalo 21. januára 2020 som sa zúčastnila aj ja osobne. Z vládnych predstaviteľov prišla položiť veniec a zapáliť sviečku prezidentka SR Zuzana Čaputová aj spolu s vtedajším premiérom Petrom Pellegrinim.

Spomínam si na ten pohľad a myšlienky, ktoré mi behali hlavou pri pohľade na preživších. Ich bolesť v očiach bola tmavá a predsa tak živá aj po viac ako 75 rokoch od súdneho dňa. Dňa, ktorý im vzal rodičov, súrodencov, priateľov... Nikdy sa nezopakuje a nikto im už ich blízkych nevráti. Toľkej strate sa nevyrovná nič. Hrozba fašizmu je však tak citeľne blízko nás aj v dnešnej dobe, že je potrebné o týchto veciach nielen písať, čítať, ale aj verbálne diskutovať. Pripomínať si zverstvá, ktoré vie fašizmus vyprodukovať v tej "najhnusnejšej podobe" vzatím ľudských životov. Diskutovať o nich s ďalšími generáciami, lebo to je to najmenej ako môžeme vzdať hold všetkým obetiam tohto krvavého vyčíňania.

Už spomínanú knihu "Život v Ostrom Grúni zvíťazil" odporúčam. Dozviete sa v nej možno viac akoby ste o tomto krviprelievaní vedieť chceli.