Cesta k tajomnej hĺbke bytia

Presne takýmto je i náš život s jeho pokojnými a tichými chvíľami, s jeho obdobiami životných vlnobití, či silných búrok.

Ak ale budeme pokračovať v našej paralele s oceánom mali by sme si uvedomiť, že skutočnou podstatou ohromného objemu vodstva oceána je trvalý mier. Lebo nech sa už na jeho hladine deje čokoľvek, dvadsať až tridsať metrov pod ňou pretrváva neustály, ničím nerušený pokoj, ticho a mier. V hĺbke svojej podstaty spočíva vodstvo oceána v pokoji a mieri bez ohľadu na to, čo sa momentálne deje na jeho povrchu.

No a s každým človekom je to presne takto isto. Lepšie povedané, môže a má to byť presne takto isto. V hĺbke bytia každého z nás sa totiž taktiež skrýva onen veľký, neotrasiteľný a ničím nenarušiteľný pokoj a mier, predstavujúci najhlbšiu podstatu našej osobnosti.

Je to pokoj a mier Boží! Pokoj a mier Najvyššieho, prebývajúci v najskrytejšom a najhlbšom vnútri bytia absolútne všetkého, čo jestvuje v tomto tvorení.

Áno, neotrasiteľný a ničím nenarušiteľný pokoj a hlboký mier Pána sa skrýva za všetkým, čo jestvuje. Za všetkým, čo jestvuje vo stvorení, podrobenom neustálej, vonkajšej premenlivosti foriem.

Avšak každý človek má schopnosť tak, ako potápač zostupujúci do hĺbky oceána zostúpiť do hĺbky pokoja a mieru vlastnej bytosti, ktorej najhlbšie vnútro je súčasťou nepochopiteľnej nesmiernosti hlbokého pokoja Najvyššieho. V nej smie blažene spočívať všetko, čo vzniklo rukou Stvoriteľa.

A práve toto je ono spočinutie duše, naplnenie duše, ktoré človek vo svojom živote márne hľadá a po ktorom celou svojou bytosťou podvedome túži.

Márne ho však hľadá preto, lebo ho hľadá na povrchu! Lebo ho hľadá na povrchu svojho bytia, v povrchnom, materiálnom živote na hladine oceána života, ktorá zostáva podrobená neustálej premenlivosti počasia.

Áno, človek sa so všetkými svojimi zmyslami, myšlienkami a citmi sústreďuje iba na to povrchné, na to hmotné, na to hmatateľné a viditeľné. Pre väčšinu ľudí na našej planéte nič iného neexistuje! Pachtia sa hmotnými a vonkajšími vecami podvedome dúfajúc, že im môžu priniesť duševné naplnenie, po ktorom hlboko vo svojom vnútri túžia.

Človek si myslí a dúfa, že keď dosiahne to alebo ono, že potom bude šťastný. Človek mylne dúfa, že šťastie, mier a pokoj mu môže priniesť honba za hmotnými a vonkajšími vecami. A tejto honbe za vlastným šťastím prostredníctvom získavania vonkajších vecí obetuje celý svoj život.

Ale vždy, keď dosiahne toho čo chcel napokon zisťuje, že mu to neprináša to šťastie a ten mier, ktorý očakával. Zisťuje, že naďalej zostáva duševne prázdnym a namiesto toho, aby sa nad všetkým hlbšie zamyslel sa bezbreho vrhá do ďalšieho získavania vecí, majetkov, peňazí, slávy a moci v presvedčení, že ak ich dosiahne, nájde napokon to, po čom vnútorne túži.

Nenásytnosť bohatých je v podstate prejavom vnútornej prázdnoty ich duší, ktorú sa snažia prehlušiť získavaním stále väčšieho a väčšieho bohatstva. Veľké a všeobecné pachtenie celého ľudstva iba po hmotných a materiálnych veciach je prejavom a zároveň dôkazom ich vnútorného nenaplnenia. Prejavom a dôkazom ich vnútorného hladu a smädu, ktorý im nedopraje pokoja. Je to ako keby sme sa chceli napiť z pohára, ktorému chýba dno. Vodu ním síce načrieme, ale k ústam prinesieme pohár vždy prázdny. Takto márne a pritom neúnavne sa snažíme uhasiť smäd svojej duše honbou po hmotných, povrchných a vonkajškových veciach.

A predsa tam, kdesi pod horúčkovitým vlnením povrchu života, tam pod hladinou oceána bičovaného búrkami prebýva neotrasiteľný, nemenný, večný a blažený pokoj Boží. Pokoj Najvyššieho, v ktorom hľadá spočinutie duša ľudská.

Áno, v hĺbke bytia každého z nás, tam hlboko pod povrchnosťou života sa nachádza to, po čom tak túžime. Veľký oceán pokoja, do ktorého sa môže ponoriť každý. Veľký oceán pokoja, ktorý pojme a prijme každého, kto po ňom zatúži a kto je v tomto smere ochotný vyvinúť i určitú nevyhnutnú námahu.

Oná nevyhnutná námaha spočíva v jeho úsilí o dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudský prístup k druhým. Spočíva v jeho prostej, skromnosti a jednoduchej nenáročnosti, spojenej s úctou ku všetkým ľuďom a ku všetkému živému.

Lebo jedine takémuto človeku, ktorý usiluje o tieto cnosti sa môže podariť preniknúť k poznaniu najskrytejšej hĺbky vlastného bytia. Jedine takýto človek sa bude schopný ponoriť hlboko pod hladinu oceánu každodenného života a nájsť onen neotrasiteľný a blažený pokoj Pána, v ktorom spočinie jeho duša.

Takýto človek potom spozná život v celej jeho plnosti a všeobsiahlosti. Nech by ho už totiž od tejto chvíle postretlo čokoľvek, hoci aj tie najdivokejšie životné búrky, on nimi už nebude dotknutý, pretože vnútorne spočíva v hlbokom mieri práve tak, ako oceán.

Lebo takýto človek už stojí nad vecami a na všetko sa díva z nadhľadu. Je síce ponorený do víru života, ale zároveň akoby stál nad všetkým prostredníctvom svojho vnútorného ukotvenia v blaženej neotrasiteľnosti hlbokého pokoja Pána. Takýto človek získava vnútorný nadhľad nad úspechmi i neúspechmi, nad bolesťou i radosťou, nad životom, ba dokonca i nad smrťou! Všetko toto totiž vníma len ako nevyhnutnosť premenlivosti hladiny oceána, zatiaľ čo on spočíva hlboko pod jeho povrchom, v mieruplnej blaženosti a bezpečí pokoja Najvyššieho, ktorý je jeho domovinou. Ktorý je domovským prístavom korábu jeho duše.

Nešťastným a nenaplneným však zostáva každý, kto žije iba na povrchu a iba povrchom. Pre ktorého je život na povrchu všetkým a okrem neho nič iného neuznáva. Kto sa nerozpakuje používať i ciest zla a nečestnosti, ak mu môžu priniesť pozemský prospech a hmotné výhody.

Takýto človek je podrobovaný neustálej nevyhnutnosti zmeny všetkého, čo je na povrchu. Je podrobený neustálemu striedaniu chvíľ príjemných a nepríjemných, chvíľ radostných a neradostných, je podrobovaný zábleskom šťastia i úderom bolesti. Je podrobený rýchlemu a neustálemu striedaniu tohto všetkého tak, ako trstina závanom vetra. Je tomu vydaný absolútne napospas a v jeho duši niet nijakého pevného bodu, v ktorom by našla oporu. Jeho duša sa preto zmieta sem a tam v neustálych extrémoch a ubitá búrkami života hľadá mier a spočinutie. Je vnútorne nešťastná z toho, že ho nenachádza a táto ustavičná premenlivosť života na povrchu bytia bez pevnej vnútornej opory ju nakoniec celkom rozdrása a uštve na smrť. Život takého človeka sa podobá lodi, bezútešne blúdiacej po nekonečných diaľavách oceána života, aby sa napokon, v jednej z mnohých búrok rozbila na kusy o skaliská.

Hľadanie skutočnej plnosti života a pravej hĺbky bytia nie je teda pre nás iba nejakou teoretickou, filozofickou, alebo náboženskou otázkou. Hľadanie skutočnej plnosti života a pravej hĺbky bytia je pre nás otázkou života, alebo smrti! Života naplneného mierom Najvyššieho, alebo smrti v nekonečne prázdnej povrchnosti vlastného bytia.