Číslo 4 - Úsmev, prosím :)

V čísle 2 som písal o mojich začiatkoch a teraz by som sa k tomu rád vrátil. Tam sa začala moja zmena o ktorej vám chcem prezradiť viac. Bolo to v čase keď sa jednoducho v mojom živote niečo zmeniť muselo. Naozaj... MUSELO! Takže prvý krok ma viedol k absolútnej zmene prostredia, za novými ľuďmi, novými výzvami. Odvtedy mi Londýn zostal v mojom srdci hlboko zakorenený. Ale pekne poporiadku...

Asi nemusím vysvetľovať, aké to je keď človek totálne vyhorí. Vzťah dopadne najhoršie ako si len viete predstaviť, kariéra sa zasekne na bode mrazu a vy zistíte, že vás už tu naozaj nič neteší. To bol ten moment, keď som sa po niekoľkoročnom uvažovaní a topení sa vo vlastných myšlienkach rozhodol konať. Našťastie som mal pár priateľov za hranicami a tak mi pomohli v mojich začiatkoch. Londýn ma totálne pohltil, zamiloval som sa do toho mesta na prvý pohľad a dodnes mi poskočí srdce, keď si naň spomeniem. Síce som v tom čase nevedel anglicky nič okrem pár fráz, aj napriek tomu som mal pocit že tam patrím. Tam som bol v tej chvíli doma. Tam som mohol byť opäť sám sebou, roztiahnuť krídla a slobodne žiť. Každú voľnú chvíľu som strávil tým, že som sa zdokonaľoval v jazyku a zhruba o pol roka som bol pripravený odísť do nového domu, medzi cudzích ľudí. Bolo to jedno z mojich najlepších rozhodnutí v živote. Tá kombinácia bola skvelá a my sme vzájomne úžasne ladili, i keď bol každý z iného kútu sveta. Ako sa zdokonaľovala moja angličtina, začal som postupne získavať sebadôveru, ktorú som predtým zabudol niekde u svojej ex. Následne som spoznal pár skvelých ľudí, ktorí ma posunuli opäť o kus ďalej. Dostali sa mi do rúk zaujímavé knihy a začala sa moja postupná premena, ktorá pokračuje dodnes. Tu viac než kdekoľvek platí, že cesta je cieľ. Nedá sa zmeniť pár návykov a myslieť si o sebe že som dokonalý, že už som dosiahol čo bolo treba. Práve naopak! Čím viac toho viem, tým viac vnímam koľko toho ešte neviem. Cítim sa ako keď otvorím knihu a čítam si jej obsah. Všetky tie stránky čakajú na to, aby som ich prečítal a ja sa teším na každú ďalšiu kapitolu. Myslím, že jednými z mojich prvých kníh boli práve tajomstvo a štyri dohody, bestsellery vo svojej téme. Vyskúšal som niektoré techniky na sebe a postupne ich zaraďoval do svojho bežného života. Bolo úžasné pozorovať, aké zmeny prinášajú do života drobnosti, ktoré som na sebe denne testoval. Menil som sa a svet sa menil so mnou! A viete, čo je na tom všetkom najlepšie? Nie je to naozaj žiadna veda! Je to tak jednoduché, až som tomu sám nechcel veriť. Veď čo už je zložité napríklad na úsmeve? Ako sa cítite keď sa na vás niekto pekne usmeje? Nemáte nutkanie úsmev opätovať? Tým viac ak je úprimný, však? Hneď sa človek cíti lepšie... A čo tak začať úsmevom deň? Každý deň! Už ste sa na seba niekedy usmievali v zrkadle? A viete o tom, že to má rovnaký efekt ako úsmev od niekoho iného? Náš mozog nereaguje na to, kto sa na nás usmieva. Prijíma to bez ohľadu na to, že spoznáva vašu vlastnú tvár. Áno, viem, človek si môže pripadať hlúpo. Ale verte mi, stojí to za to! A medzi nami – ostatní o tom predsa nemusia vedieť. Takže ak ste čítali môj predchádzajúci blog, dozvedeli ste sa niečo málo o rannej rutine, ktorá vás udrží na koni. Pridajte k tomu úsmev a ráno máte plne pod kontrolou. Ja osobne milujem usmievavých ľudí. Práca s nimi je príjemná, ich spoločnosť ma dobíja a posilňuje moju vieru v dobrotu ľudí, ktorú je niekedy naozaj ťažké si udržať. Tak si to poďme zhrnúť: Ráno vstanem na prvé zazvonenie. Usteliem si posteľ. Vypijem pohár vody s citrónom. Zacvičím si. Študujem cudzí jazyk. Dám si studenú sprchu. Usmejem sa na seba vždy keď sa vidím v zrkadle. Toto všetko sa dá zvládnuť za pol hodinku, ale dá vám to skvelý štart do nového dňa, ktorý je na nezaplatenie. Naozaj skvelé je pridať ešte aspoň krátku meditáciu. Toho slova sa netreba báť, nemusíte sedieť v lotosovom sede tvárou oproti vychádzajúcemu slnku, nebojte sa. Ale k meditácii ako takej si povieme viac nabudúce. Dnes vám ale dám ešte jeden tip, ako si zlepšiť vnímanie, koncentráciu a komunikáciu s podvedomím. Majte pri sebe zápisník. Ihneď po prebudení si často pamätáme svoje sny, ale stačí sekunda – pohľad do okna – na mobil – a všetko je preč. A preto si svoj sen zapíšte kým je to ešte možné. Verím, že aj tie sny budú čím ďalej tým krajšie a rovnako aj vaše dni. A ako povedal pán John Lennon: „Počítajte si svoj vek v priateľoch, nie v rokoch. Počítajte si svoj život v úsmevoch, nie v slzách.“