Cesta do školy

Z dlhej chvíľky na ceste vo vlaku

Cintorín slávičie. Zástavka, na ktorej nájdete tú najrôznejšiu zmesku ľudí. Čaká ich tu nespočetne veľa, všetci na jednu udalosť, príchod autobusu číslo 39. Vonku je niečo málo cez tridsať stupňov, a to je len jedenásť hodín. Pasívne ma zalieva pot bez toho, aby som sa čo i len pohol. Mám na sebe košeľu a dlhé nohavice, sako len držím v ruke ako chabý pokus vyzerať aspoň ako tak slušne, stiahnutý žalúdok, keď vidím niektorých spolučakajúcich, tak aj konečník. Autobus konečne dorazil. Horda ľudí sa do neho natlačila, ako zvery. Dobytkáraň. Hlava na hlave, noha na nohe, pravá ruka na červenú, hrali sme twister. Toľko ľudí, že posledných, okoloidúci zatláčali dnu. Tí čo sa nezmestili sa chceli priviazať o strechu. Teplota vnútri sa približovala dvojnásobku tej vonku. Na zatvorených oknách nálepka, neotvárajte okná, keď je zapnutá klimatizácia. Podmienka, po našom aj hypotéza bola natoľko silná, že sa nikdy nenaplnila. Zato dispozícia v neotváraní okien, bola dodržiavaná, akoby sa to sankcionovalo trestom smrti.

Autobus sa konečne pohol. Agresívnym štýlom, šofér skúšal rozbeh z nula na päťdesiat. Brzda plyn, kolesá začali prešmykovať. Zvuky pískajúcich gúm ma teleportovali na tuning zraz Nitrianske Rudno rok 2008. Nelly Furtado hrá v pozadí. Čím ďalej tým viac som mal pocit, že dopravný podnik zamestnáva iba bývalých really jazdcov.

Predo mnou sedela staršia pani, očividne bola znudená, neviem či len situáciou alebo celým životom. Podopierala si hlavu rukou, výrazne nalakované nechty na červeno svietili hádam aj na kilometer, aspoň ju v noci nezrazí auto, dobre pre ňu, alebo? Žlté šaty s modrými kvetinkami a výstrihom, z ktorého jej prekypovali prsia, takmer sa z neho vyliali. Konzistencia huspenina, no keby som v jej veku, tak asi nepohrdnem ponukou pomágať si. Vek dosiahol štádia túžby prefarbiť si vlasy na červenofialovú. Snažila sa ísť s dobou, v ruke držala obrovský dotykový telefón, aj keď ho držala ako prasa kosť. Občas podriemkávala, snáď sa jej aj o kukurici sníva. Samozrejme, že sa tam vyskytovali aj zaujímavejšie subjekty. Študovali na fakulte telesnej výchovy a športu. Nepriznali sa, bolo to na nich vidieť a cítiť. Smrdeli ako zavárané uhorky. Komunikovali primitívnou rečou, čo znamenalo, že už sú minimálne vo štvrtom ročníku. Ako to viem? Tí na bakalárskou používajú znakovú reč. Je to štádium vývoja. Budúci telocvikári, v hlave iba vidina zatuchnutého kabinetu na strednej škole, ideálne v tom zapadákove odkiaľ pochádzajú. Medzilaborce. Sliny nad čerstvo dospelými študentkami so zarezanými šortkami, ktoré budú nútiť drepovať. No to boli ešte len predstavy, teraz ich držal pokope strach zo zápočtu z basketbalu. Dvojtakty trénovali celý víkend, videl som ich z okna študovne, keď som sa učil na svoju siahodlhú skúšku o rozsahu, že by sa aj Sládkovičovi zatočila hlava. Držali sa rúčky, napínali pritom svaly, chceli zapôsobiť na študentky v autobuse, ktoré od nich nevedeli odtrhnúť zrak. Vytiahli žuvací tabak, ktorý si natlačili na podnebie. K zaváraným uhorkám sa pridal pach tabaku, dosratý starý chlap obliaty mentolom. Dosť, že ma napínalo zo stresu, že nespravím skúšku, toto tomu rozhodne nepomáhalo. Konečne vystúpili. Priemerné IQ v autobuse razantne stúplo a mne len blikla idea, že či by bez nich na svete nebolo lepšie. Minimálne voňavejšie. V hlave sa mi odohrávali predstavy o Hitlerovskej tretej ríši bez FTVŠKAROV. Každopádne hlavný bod pozornosti študentiek odišiel, ostali len pre mňa. Mohol som na nich zapôsobiť svojou dokrčenou bielou košeľou a sakom zo sekáču, ktoré mi bolo malé a zároveň veľké, dopĺňal to môj znechutený pohľad, výčitky, ktoré sa nevzťahovali len na minulosť ale intenzívnejšie prechádzali aj na rozhodnutia v budúcnosti, všetko to ladilo s mojou labilnosťou žalúdku, kvôli ktorej ma každých dvadsať sekúnd nadraplo. Sú jednoznačne očarené. Pri vystupovaní očakávam telefóne čísla napísané na papieriku, ktoré mi nastrkajú do vrecák spolu so spodným prádlom. Väčšina ľudí na poslednú chvíľu lámu zrak nad výcucmi, dúfajúc v zázrak. Papiere zvýraznené od hora dole, žltá sa bila s ružovou, výrobcovia zvýrazňovačov búchali šampanské. Ja som tomu nikdy nepochopil, možno len preto, že som kvôli svojej neporiadnosti nikdy nedisponoval ani perom, nieto ešte zvýrazňovačom. V slúchadlách mi hrá motivačný playlist, do ktorého si občas pohmkávam melódiu, alebo len vravím sračky ako: ,,Ty to zvládneš, dnes to spravíš!“ Eye of the tiger, Wind of change, Fortunate Son. Prestup roka. Z autobusu do električky. Štvorka, zlaté pisky. Pripomína to skôr múzeum na koľajniciach. Výhražné nápisy na strope: ,,NEŠTIKNUTÝ LÍSTOK JE NEPLATNÝ!!! NESTOJTE V PRIESTORE DVERÍ!!! SÝTY HLADNÉMU NEVERÍ!!!“ Hororové zvuky. Nábrežie Dunaja. Nadávajúca staršia pani, ktorá sa nevie predrať k dverám. Idylka. Teplota v električke je ešte bližšie k peklu ako tá v autobuse. Tu už nálepky spojené s klimatizáciou nenájdete. Keď túto električku vyrobili, tak o takom niečom ešte ani nesnívali. Vtedy sa ľudia chladili v potoku a namiesto chladničky mali pivnicu. A v nej deti, ale to iba v Rakúsku. Kropaje potu stekajúce po čele, môj outfit začína pripomínať súťaž miss mokrá košeľa. Opakujem si delenie verejnej správy, točí sa mi hlava a čakám len na moment kedy už konečne Zuzana Kronerová oznámi: ,,Šafárikovo námestie.“ Odpočítavam sekundy, vidím poslednú deväťdesiat stupňovú ľavotočivú zákrutu, cieľová rovinka. Husi grcajúce vodu. Okrúhle lavičky okolo kvetináčov. Vyskakujem cez otvorenú vetračku. Predieram sa davom ľudí, ktorí sa už aj tak ponáhľajú. Horím, jednak kvôli tomu, že som vyšiel z pekla stelesnenom vo štvorke električke a jednak nedočkavosťou, kvôli otázke: ,,Kto ma skúša?“ Na prechode pre chodcov kde svieti večná červená, ktorú dodržiava asi len pomyselný Janko Odrobiňák. Ani ja ju nedodržím, bežím priamočiaro do dverí fakulty. Mám ísť na tretie poschodie, rozhodujem sa či použijem výťah, ktorý ručne ťahá malý aziat, alebo pôjdem po schodoch. Volím si humánnejšiu cestu, lebo som dobrý človek. Po prvom poschodí prehodnocujem svoje rozhodnutie, po druhom ho rozhodne oľutujem. Už aj tak neskutočne dopotený sa potím ešte viac, čo som si ani nemyslel, že je možné. Hľadám číslo miestnosti kam sa mám dostaviť, zo školy sa stáva bludisko a ja začínam nadávať: ,,Ktorý kokot čísloval tie miestnosti, aby mu deti do desať nevedeli narátať. Dopiči ešte jednu chodbu prejdem a ak to tam nebude, tak to tu podpálim.“ Suverénne, bez ohľadu na to kto ma môže počuť, čo mi mohlo byť osudným. Konečne som to našiel. Majú šťastie inak by to tu už ľahlo popolom. Na dverách je nalepený papier, veľmi neporiadne, každú chvíľu sa odlepí. Je na ňom napísané aj moje meno, no podstatnejšie je meno skúšajúceho. Po jeho prečítaní sa mi zatočí hlava, z nadrapnutia mi rovno grcne do papule. Už mi ostáva sa len modliť.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
5
Poslať správu
Som mladý chalan, ktorý rád tvorí. Ak ma chcete podporiť, môžete tak spraviť na mojom patreone.

Chceš vedieť, keď Lukáš Lipiansky pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
14.11.2021 19:41
Zmena
11.11.2021 16:23
Domov
6.11.2021 17:19
Útecha