Domov

Spoznaj ma - part 1

Domov je pojem, ktorý používa každý človek. Predpokladám, že aj tí, ktorí ho nemajú. Sú dva druhy ľudí, ktorí nemajú domov. Jedna skupina je tá, ktorá nemá strechu nad hlavou a druhá tá, ktorá síce strechu nad hlavou má, ale nikdy nemali pocit domova. To miesto, kam sa chceš s radosťou vrátiť. Ten pocit miesta kam proste patríš. Kde si ako jeden posledný kúsok puzzlov, ktorý cvakne do stredu skladačky a všetko začne dávať zmysel. Ja patrím do tej druhej skupiny. Slovo domov, vychádza z mojich úst pravidelne, no nie je to skrátka ten domov, kde by som patril. Domov vravím miestu kde spávam, či som v meste, kde som strávil väčšinu svojho života, v Prievidzi, či som v Bratislave, či som niekde v zahraničí a poviem domov na hotel alebo apartmán, kde budem tráviť noc. Istú časť svojho života som za domov považoval kabínu kamióna, čo môže znieť smiešne, no paradoxne som sa tam cítil asi najviac doma. V tej plechovej búde na kolesách kde sa nachádzajú dve sedačky, malá chladnička, nejaké tie skrinky, volant, dve postele a autorádio (nemalo by sa to v kamióne volať kamiónradio?). Znamená to však, že domov tvorí posteľ? Posteľ si posteľ a záves si zaves, slovnú hračku som si nemohol odpustiť ani tu, je to mojou doménou. Späť k otázke, na ktorú neviem odpoveď, tak ma ešte chvíľu nechajte písať. Horná posteľ v plechovej búde, kde sa cítite ako v truhle, zatiahnete záves a nevidíte ani na špičku svojho nosa. Desať centimetrov nad vašou hlavou sa dažďové kvapky odrážajú od plechovej strechy, vytvára to príjemný upokojujúci zvuk. V rádiu hrá CD top piesni od ENYA, začína to jej najznámejšou piesňou only time, pokračuje to piesňou may it be, keď tu zrazu sa z dolnej postele ozve hlas mierne podguráženého muža: ,,Spíš?" Hlas môjho otca. Najradšej by som si ďalej vychutnával atmosféru, ale nedalo sa mi nepousmiať. ,,Nespím." Začal čas na hlboké debaty o živote alebo len tak o čomkoľvek, niekedy to bolo až prekvapivo intelektuálne, čo by sa na prvý pohľad nedalo očakávať ani od jedného z nás. Enya hrala ďalej, zvyčajne pri pesničke Orinoco flow vyplo môjho otca, mňa až pri Caribbean blue. Zobudím sa na agresívny budík. Zoskočím z postele otvorím dvere, našuchnem si šľapky z vrchného schodíku, idem sa vymočiť pri prvý krík. Sadnem späť, ešte je skoro, takže sa vydriapem na posteľ, natiahnem sieťku, aby som z postele nespadol a znovu zaspím. Budím sa o 3 hodiny zájazdy. Chvíľu si užívam stav, že sa cítim ako na hojdačke, potom zoskočím dolu, sadnem si na sedačku, pozriem z okna a vychutnám si výhľad na jednu z vyše dvadsiatich krajín a snažím sa v hlave určiť presnú lokalitu kde sa nachádzame. Spýtam sa otca či už raňajkoval, ak nie tak nadvihnem spodnú posteľ, otvorím chladničku a počas toho, ako sa rútime dvadsať metrovým kolosom o váhe takmer štyridsať tón po najrôznejších cestách, začnem robiť raňajky. Vytiahnem sekáč, dosku si dám na kolená, zelenina mi po nej lieta zo strany na stranu. Šop Šop, zvučka z masterchef v pozadí. Na obed zastavíme na nejakej pumpe alebo parkovisku, vytiahnem plynovú bombu, máme 45 minút na to niečo uvariť, kým otcovi neskončí prestávka. Podvečer odstavíme na rôznej ploche, či už je to pumpa, parkovisko, koniec nejakej dedinky, smrdľavá industriálna zóna s potkanmi, lesná cesta, proste niekde kde sa dá zaparkovať dvadsať metrová ozruta. Francúzske parkoviská majú neopísateľnú vôňu. Hlavne v lete. V iných štátoch na parkoviskách je prevažne cítiť šťanky. Navečeriame sa, zotmie sa, ľahnem do postele a proces sa opakuje. Samozrejme, že tam sú nejaké zmeny, raz sa kúpeš v mori, raz tráviš víkend v Alpách. Život mi vtedy prišiel až idylicky krásny. Vtedy som to považoval za domov, ale čo bolo to, prečo som to nazýval domovom. Robila to tá posteľ? Nemám taký pocit. Robili to ľudia? Nemyslím si, bol som tam len ja a môj otec, s ktorým bol môj vzťah v istých štádiách života veľmi zvláštny. Všetkých ostatných som mal v Prievidzi, na mieste, ktoré mi ako domov nikdy neprišlo. Možno to bolo tým, že som sa pomaly každý rok sťahoval niekam inam. A pomaly každý rok som býval aj s iným cudzím chlapom, s ktorým moja matka akurát spávala. Nakoniec sme skončili v dome, kde žije aj môj dedo, samozrejme aj s novým chlapom, tento to dotiahol až na manžela, teda to nemôžem úplne dosvedčiť, na svadbu som totižto nebol pozvaný (lol), ale nosia prstene, takže asi to bude pravda. Býval som v dome, do ktorého som sa bál niekoho zavolať na návštevu, lebo som sa tam necítil ako doma. Neustáli dozor tomu moc nepomáhal. Keď som si niekoho zavolal, už boli otázky kto to bol a čo tu robil. Nebodaj keď to bolo dievča, o tom do piatich minút prebiehali špekulácie, že mám priateľku. Pocit neschopnosti robiť tam čokoľvek, tak som v obrovskom dome bol zavretý v mojej malej izbe. Takéto miesto som kvôli týmto dôvodom len ťažko mohol nazvať domovom. Aj navzdory tomu, že tam sú moje dve chlpaté psie lásky a brat, ktorý mi dodával aspoň trochu pocit, že tam patrím. Takže robia ľudia domov domovom? Nie tak úplne. Teda aspoň pre mňa. Ja som svoj domov asi ešte skrátka nenašiel, no najbližšie k nemu mal ten na kolesách.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Poslať správu
Som mladý chalan, ktorý rád tvorí. Ak ma chcete podporiť, môžete tak spraviť na mojom patreone.

Chceš vedieť, keď Lukáš Lipiansky pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
25.6.2022 18:16
Cesta do školy
14.11.2021 19:41
Zmena
6.11.2021 17:19
Útecha