Dionýz Just takto nežne a láskyplne oslovoval svojho syna v listoch, ktoré mu písal, keď Benjamín odišiel na štúdiá do Pešti. Podľa datovania pochádza korešpondencia z rokov meruôsmych a aj napriek silnej maďarizácii sú písané výlučne po Slovensky. Pozoruhodný detail. I napriek nevšednej láske, ktorá panovala medzi otcom a synom, Benjamín a teda ani jeho potomkovia nikdy neprijali meno Just. Zostali navždy Franklinovci. Zrejme ide o prejav úcty k slávnemu predkovi, na ktorého sú stále hrdí. Vzťah medzi Justovcami a Benjamínom nebol nikdy ideálny, no úplne sa vyhrotil po Dionýzovej smrti. Keď notár otvoril závet, Justovci zdúpneli. Väčšinu majetku zdedil práve Benjamín, syn tej „cigánky z Ameriky“, ako ju rodina dosť nelichotivo volala.
Cesty rodiny Justovcov a Franklinovcov sa nadobro rozišli. Aj vďaka tomuto sporu sa Necpaly môžu dnes „pochváliť“ raritou, že aj napriek malému počtu obyvateľov, okolo 850, majú v obci až štyri kaštiele. Tri z nich však vo veľmi žalostnom stave, vrátane toho, ktorý je dnes v správe Matice slovenskej. Jediný zrekonštruovaný je v súkromných rukách a teda verejnosti neprístupný. No v časoch, keď ešte boli v rukách pôvodných majiteľov, rozkvitali a spolu s nimi aj obec. Zatiaľ čo ďalšie generácie Justovcov sa dali na politiku a v rámci Rakúsko-Uhorska zastávali vysoké posty, Franklinovci hospodárili, a veľmi úspešne. „Necpaly naozaj prosperovali,“ hovorí znalec miestnej histórie Róbert Škula. „Benjaminov syn Dionýz zaviedol vysoké technológie, priviezol unikátne plemená oviec a hovädzieho dobytka, založil bryndziareň a v Nitrianskom Pravne textilku. Franklinovci však neboli len podnikatelia, ale aj skutoční filantropi. Keď obec zachvátil požiar a vyhorelo pár domov, dali na vlastné náklady postaviť nové a darovali ich bez nároku na aké- koľvek financie, a poskytli aj iné služby postihnutým. Nikdy nedovolili, aby niekto na ich panstve trel biedu či inak strádal. O prosperite kraja za ich čias hovorí aj fakt, že Necpaly vtedy mali až 2000 obyvateľov, čo ich stavalo na úroveň malého mestečka.“
V Turci a na Liptove ešte stále žijú potomkovia Benjamina Franklina. V Martine sme navštívili Igora Franklina a v Liptovskom Mikuláši jeho sesternicu Oľgu Temarovú.Igor sa narodil v necpalskom kaštieli a živo si spomína na tragické okolnosti, za akých prišli nielen o majetok, ale jeho otec aj o život. „Po nástupe komunistickej moci nastalo pre našu rodinu doslova peklo. Otca Júliusa Franklina zatkli a odsúdili na trest smrti spolu s povstaleckým kapitánom Viliamom Žingorom. Vo väzení trpel nesmiernymi bolesťami, mal rakovinu žalúdka v poslednom štádiu a šibenici unikol len preto, že choroba ho skosila skôr ako politika. Pre našu rodinu nastalo kruté obdobie. Franklinovci boli odrazu v obci neprijateľní. Mojim starším súrodencom nebolo dovolené študovať. Len čo vtedajší predseda ná- rodného výboru vypátral, kde sú, okamžite napísal na školu list s textom: ‚Franklinovci nemajú nárok v našom ľudovodemokratickom štáte na štúdium. Ich miesto je na necpalskom družstve.‘ V našom kaštieli spravili byty, kam vysťahovali nepohodlných Martinčanov a nám poslali účet za rekonštrukciu. Nemali sme to z čoho zaplatiť, tak sme museli, akože dobrovoľne, darovať kaštieľ štátu. Potomkovia Benjamina Franklina však netrpeli len existenčne. Komunistickí pohlavári sa postarali aj o to, aby bola pošpinená aj ich povesť. „Pár takých agilných rodín tu vydávalo tzv. Bleskovky. Boli to v podstate pamflety, kde ukazovali kreslené obrázky, ako sa moja mama slní v plavkách kdesi pri mori a užíva si ‚zradcovské‘ doláre, zatiaľ čo ona tvrdo drela na družstevnom poli za päť stravných jednotiek na deň, aby nejako uživila sedem hladných krkov.“ No ani on, ani Oľga Temarová necítia zášť voči nikomu. Spokojne žijú v štandardných, bytoch radovej zástavby na sídlisku a snažia sa zachrániť aspoň časť rodového majetku. Igorovi sa pred časom podarilo dať čo-to dokopy, aby na kaštieli vymenil aspoň strechu a teraz dúfa, že ďalšej generácii sa už bude dariť lepšie, podarí sa jej zrenovovať dedovizeň a vrátia sa do kaštieľa, kam pred rokmi prišiel ich dedo. Nemusia ani na koni.
Vnuk spolutvorcu svetovej veľmoci sníva svoj večný americký sen o slobode, práve a dôstojnom živote pre všetkých v tieni starých tují spolu so svojimi potomkami v rodinnej hrobke neďaleko kaštieľa. Podľa starostlivo udržiavaného pietneho miesta, čerstvých kvetín a sviečok usudzujeme, že pamiatka na rodinu, ktorá dala tomuto kraju tak veľa, u Necpalčanov stále nevyhasla. A teda je nádej, že ten malý kúsok amerického sna sa raz naplní.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď mediali.sro pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.