Ľudská troska

Bože, ako som len kedysi nenávidela svojho otca zato, že pil. Bol pomocným robotníkom na trati a nepamätám sa, kedy prišiel domov triezvy. Opovrhovala som aj svojou uvzdychanou, zrobenou matkou a  vyhýbala sa pohľadu jej pohasnutých, utrápených očí. Bola som presvedčená, že mne sa to nemôže stať. Dopadla som však horšie, ako oni dvaja dohromady. V mojom prípade naozaj platí, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Keď kráčam po ulici, cítim na sebe pohŕdavé pohľady ľudí. Veď koho by už nepohoršil pohľad na ušmudlanú, potácajúcu sa päť- desiatničku, z ktorej aj za bieleho dňa razí lacný alkohol, vlečúcou za ruku malého, dementného syna?

FALOŠNÉ SĽUBY MLADOSTI

Nebolo tomu vždy tak. Kedysi dávno, pred viac ako tridsiatimi rokmi som bola skutočná krásavica. Ako pätnásťroč- nej mi hádali osemnásť. Vysoká, štíhla, pekne vyvinutá postava a súmerná tvár, orámovaná hustými, gaštanovými vlasmi, by sa dobre vynímala aj na predvádzacom móle, samozrejme, keby za mojej mladosti taká možnosť existovala. Môj cieľ bol oveľa skromnejší. Dobre sa vydať za muža, ktorý by ma zabezpečil. V blízkom okolí sa ale nikto taký nevyskytoval. Zo základky som len tak, tak preliezla na poľnohospodárske učilište – odbor živočíšna výroby. No šťastie sa predsa len na mňa usmialo. Na tanečnej zábave som sa zoznámila so sympatickým chlapcom. Mirko bol fešák a čo bolo na ňom najúžasnejšie, zaľúbil sa do mňa na prvý pohľad. Študoval právo a ku mne sa správal ako ku skutočnej dáme. Nosil mi kvety, dokonca ma vzal aj do opery. Trval na tom, že chce spoznať mojich rodičov. Straš- ne som sa hanbila doviesť ho k nám, do tej špiny a biedy. Ale on sa pri prvej návšteve zachoval naozaj fantasticky. Celý čas ma nežne držal za ruku a tváril sa, že nevidí mamine rozpaky, keď mu trasúcimi rukami servírovala zalievaného turka do horčičáku. Chodili sme spolu šesť rokov. Keď spromoval, spravil si doktorát a  stal sa advokátom, oženil sa s kolegyňou z vysokej školy. Asi považoval za nepatričné, aby on JUDr, chodil do spoločnosti s manželkou – skladníčkou v domácich potrebách.

SVADBA Z TRUCU

Chcela som mu urobiť napriek. Ublížiť mu tak, ako on ublížil mne. Nič lepšie mi nenapadlo, ako urýchlene sa vydať, nech vidí, že nie je jediný...Lenže, kde nájsť ženícha? K nám do skladu občas zavítal závozník Milan. Územčistý, tuctový, dosiaľ slobodný tridsiatnik. Doteraz sa mi nezdal vhodný, čo len letmého povšimnutia, ale situácia sa radikálne zmenila. Nadbiehala som mu, pozývala na kávu, on sa nebránil, ale ani netrhal. Vytáčalo ma od zlosti, že sa musím takto ponižovať, kvôli niekomu, kto ma ani nie je hoden. Ale potrebovala som ho ako nástroj svojej pomsty. Po podnikovej oslave MDŽ som ho zviedla, s jediným cie- ľom – otehotnieť. Podarilo sa. Na moje slová, že bude otcom, len ľahostajne pokrčil ramenami a  povedal, no tak dobre, tak sa vezmeme. Narodil sa malý Milanko. Krásne bábätko. Za iných okolností by som omdlievala od šťastia a pýchy hrdej matky, ale takto? Syn vyrastal v  atmosfére sústavných hádok a  citového chladu. Od svojich troch rokov bol viac u mojej matky, ako s  nami, so svojimi rodičmi. Viete si predstaviť ako sa na ňom podpísala takáto výchova? Milan odo mňa odišiel, keď mal malý desať rokov. Tvrdil, že takto to bude lepšie pre nás, pre všetkých a  najmä pre malého, ktorý už za- čal mať psychické problémy z  našich ustavičných hádok a kriku. Pravdou, je že môj bývalý odišiel odo mňa za inou. Našiel si takú obyčajnú, nepeknú buchtu, ale na súde tvrdil, že je konečne šťastný a našiel u nej skutočný domov. Neprekážalo mu, že ja som práve stratila jedinú ilúziu domova akú som kedy mala...

Z POSLEDNEJ ŠANCE, POSLEDNÁ RANA

Medzitým prebehla nežná revolúcia, ktorej padli za obeť aj naše Domáce potreby. V  štyridsiatich rokoch som sa ocitla na ulici, bez práce. Po čase ma zamestnal podnikateľ, v jednom zo svojich obchodov so železiarsky tovarom. Milanko vyrástol a pohltila ho partia, ktorá sa živila vykrá- daním rôznych obchodov a pohostinských zariadení. Policajti prehľadávali náš byt a neviete si ani len predstaviť ako som sa cítila trápne pred susedmi. Momentálne si odpykáva trest za mrežami, za opakované vlámanie, s ťažkým ublížením na zdraví. Práca medzi drôtmi a  klincami ma síce nebavila, ale zvykla som si. Rovnako ako na pričasté návštevy pána majiteľa v našom obchode. Vysvitlo, že tam chodí najmä kvôli mne. Nuž čo, minulo mi už síce štyridsať rokov, ale stále som bola pekná ženská. Imrich bol ženatý, ale ako tvrdil, s manželskou si vôbec nerozume. Bože, nechápem ako som len mohla naletieť, tej starej, trápnej otrepanej fráze, vhodnej akurát tak na balenie nablblých puberťáčiek. Myslím, že som mu uverila, pretože som chcela. Zamilovala som sa. Tentoraz doslova po uši. Bol pre mňa poslednou šancou a ja som za ňu ďakovala nebesiam. Po dvoch rokoch prišiel na svet malý Oliver. Žiaľ nebol zdravý. Mal Dawnov syndróm. Imrich ma vyhodil z práce, vraj si rodinu rozbíjať nenechá a musí brať ohľad na svoju manželku, ktorá si, podľa jeho slov kvôli mne už vytrpela viac než dosť. Dojala ma tá jeho citlivosť. Občas mi pošle nejaké peniaze, niečo mám zo sociálky, na trochu jedla, lacný alkohol a cigarety to stačí. Viem, že Oliver je neovládateľné dieťa. Ide ľuďom na nervy so svojimi výkrikmi a prudkými pohybmi. Každý je rád, keď s ním vypadnem. Len opilcom na múriku. Kde sa my, stratené existencie stretávame nevadí. Tam ma berú ako seberovnú. A prečo nie? Veď k nim patrím.