Článok sa zobrazuje len ako náhľad, dostupný len cez odkaz.

2.6.2023 15:52

Môj Lisabonský príbeh alebo ako nám vyfúkli Da Vinciho kód

Mali sme v rukách dôkazy, ktoré raz vyvrátia predstavy o Krištofovi Kolumbovi. Ale zakročili vyššie sily a tak sme museli na všetko zabudnúť. Ani vy ste si nič nevšimli, jasné???

Lea, zopár rokov sme spolu tancovali argentínske tango, naposledy ešte pred piatimi rokmi. Je to šikovné dievča, disciplinované, s vysoko reprezentatívnym vystupovaním a profesionálne vycibreným slovným prejavom, hotová top class, oddaná svojej práci i svojmu vtedajšiemu šéfovi, Najvyššiemu, dvadsaťštyri hodín denne pripravená plniť úlohy, ktorými ju poveroval. Život je skrátka otázka priorít a isté príležitosti dostanete iba raz za život. Berte, alebo nechajte tak. Ak ponuku prijmete, otvorí sa Vám úplne iná dimenzia spoločenskej reality.

Doba sa však zmenila a s ňou i ľudia pri kormidle. Lea odišla pracovať do zahraničia. Pretrhla sa tak naša niť, ktorá nás spájala vo voľných chvíľach. Rozhodol som sa ju preto po rokoch navštíviť v zahraničí a spojiť tak príjemné s užitočným.

Pricestoval som jedno leto do španielskeho Madridu na veľkú medzinárodnú konferenciu. Vedel som, že v tomto meste býva a pracuje, preto sme si ešte pred mojim odletom zavolali a dohodli si na večer priateľské stretnutie. Večer po prílete sme sa stretli v centre mesta v historickom Parku Retiro.

Lea sa práve nechtiac zasekla o parkovú bráničku svojou kabelkou s prackou v tvare písmena Bé a tá sabotuje celé jej úsilie vymaniť sa... srdečne sme sa zvítali pri takejto vtipnej situácii.

Skočili sme si na večeru do reštaurácie, umiestnenej v historickom paláci v tomto parku a odtiaľ sme si išli zatancovať tango na blízku milongu El Cachafaz na Calle de Jacometrezo 8, aby sme oživili naše tanečné spomienky. Zabavili sme sa skvele, zatancovali naše obľúbené nacvičené figúry a dohodli sa, že si zajtra podvečer zájdeme do múzea Prado na práve otvorenú výstavu holandských krajinkárov 16. a 17. storočia. Tak sa i stalo a nasledujúci večer sme sa pomaly pohybovali popri Vermeerových, Ruysdaelových či Bruegelových obrazoch, kochajúc sa prekrásnymi farbami holandských kanálov s veternými mlynmi, prístavmi so zakotvenými plachetnicami, či žiarou zapadajúceho slnka nad panorámou krajiny, ktorá už dávno neexistuje. Pripomínalo mi to alegorickú atmosféru farieb z filmov Petra Greenawaya.

Prechádzajúc okolo obrazov sme zabŕdli do debaty starších Britov o plavbe Krištofa Kolumba do Ameriky. Zaujalo nás to, lebo spomínali templárov, ktorí sa po rozpustení rádu v roku 1312 rozutekali do celej Európy, najviac však do spriazneného Portugalska a Írska, odkiaľ sa dostali okolo pobrežia Grónska, Kanady až na Floridu, takmer dvesto rokov pred Kolumbom, a všade kde pristáli, vytesali do skál rúnovým písmom dôkazy o svojej prítomnosti. A plavili sa pekne popri pobreží, lebo okrem pacifických Polynézanov, ktorý ako jediní ovládali hviezdnu navigáciu, nikto v histórii dovtedy neplával po otvorenom mori, ani Feničania, Gréci, Egypťania, či Rimania, všetci sa plavili bezpečne na dohľad od pobrežia. Až Kolumbus sa odvážil na otvorené more, ale ako sme sa dozvedeli, mal sa čoho chytiť.

Záznamy z templárskych plavieb i s podrobnými mapami pobrežia Severnej Ameriky a oceánskych prúdov medzi Európou a Amerikou sa z írskych kláštorov dostali až do Portugalska, ktoré bolo ich druhou baštou a kde ich zdedil Bartolomeu Perestrelo, otec jeho portugalskej manželky Filipy Moniz, sám tajný templár. A on tieto templárske záznamy a mapy daroval Kolumbovi ako svadobný dar. To sa mu potom cestovalo cez more... A on na revanš zakódoval odkaz na templárov do farby plachiet svojich lodí. Nemohol to však deklarovať oficiálne, templári ešte stále boli na čiernej listine Vatikánu a okrem toho by to narúšalo vtedy jedinú akceptovanú, dogmatickú predstavu o svete. A za to sa vtedy upaľovalo.

Títo Briti, kunsthistorici, rozprávali, ako v Portugalsku, priamo v archíve Námorného múzea v Lisabone, narazili pred tridsiatimi rokmi počas bádania na originály templárskych máp sveta zo štrnásteho storočia i s poznámkami dopísanými Krištofom Kolumbom o necelých dvesto rokov neskôr. Vtedy však tomu nevenovali pozornosť, lebo informácie o predkolumbovskej Amerike boli v čase pred internetom iba kusé a neoverené. A že na druhý deň po tomto objave im boli náhle a za podivuhodných okolností zrušené portugalské víza a oni museli okamžite opustiť krajinu.

Budeš mi na revanš rozprávať po večeroch svoje tangové príbehy, ktoré píšeš na Refresheri

- Poďme na víkend do Lisabonu, navrhla mi Lea. Predĺžiš si pobyt, prebukuješ letenku, bývať budeš u mňa, Korporát to nebude stáť ani euro navyše a v pondelok pôjdeš do práce, akoby sa nič nestalo...Pozrieme si múzeá, zatancujeme si tango, nasajeme atmosféru mesta, romanticky povečeriame, hmm?

- Noo, a čím sa ti za to revanšujem? opýtal som sa jej podozrievavo.

- Budeš mi na revanš rozprávať po večeroch svoje tangové príbehy, ktoré píšeš na Refresheri ... žmurkla na mňa.

Na Wima Wendersa a jeho filmy! ...priťukli sme si Portským vínom

Nasledujúce dva dni konferencie prešli ako voda a v piatok večer sme už sedeli v lietadle smer Lisabon.

Z letiska sme šli priamo na hotel, ubytovali sa a aby sme ešte stihli čo ťo vidieť z večerného Lisabonu, tak sme hneď z hotela vyrazili do mesta.

Podvečerná jazda turistickou električkou, prechádzka po veľkom ústrednom námestí Praça do Comércio, výťahom postavenom v štýle Gustava Eiffela sme sa vyviezli na osvetlený hrad nad mestom a tu sme si na terase dali romantickú večeru s výborným Portským vínom a živou tradičnou hudbou, hladiac pri sviečkach na rozžiarené mesto. Romantickejšie miesto, než je toto, v Lisabone nenájdete.

- Na Wima Wendersa a jeho filmy! ...priťukli sme si Portským vínom.

Toto mesto mám rád. Ak ste videli film Lisabonský príbeh od Wima Wendersa, pochopíte sami. Neexistuje lepší popis tohto mesta, než bol ukázaný v tomto filme, zachytávajúcom príbeh filmového zvukára, ktorý prišiel z Madridu do Lisabonu natočiť filmové ruchy do celovečerného filmu. Mesto z inej perspektívy, vnímané cez zvuky mesta. A my s Leou sme si tú jeho cestu teraz zopakovali.

Veľké centrálne námestie na brehu rieky Tajo, ústiacej do atlantického oceánu, nad ním z jednej strany stredoveký hrad svätého Juraja a z druhej strany romantické domy na kopci, pomedzi ktoré sa prediera ozubená električka, do toho všetkého prenikajú vône a chute z útulných reštaurácií a hlavne všadeprítomná pohoda v tomto starobylom meste, ktorého malé kráľovstvo kedysi dobilo polovicu sveta, o druhú polovicu sa podeliac so susedným Španielskom a to v čase, keď v historickom Anglicku ešte ani nechyrovali o vlastnej vláde a všetci sa triasli z každej lodnej plachty spozorovanej na obzore.

Na druhý deň sme mali dohodnuté stretnutie v bádateľni Námorného múzea. Nepovedali sme vopred archivárovi, čo presne hľadáme, len roky a druhy listín, ktoré sme chceli, aby nám vyhľadal a aby sme ich v bádateľni na naše mená mali pripravené.

Tak sa i stalo, na druhý deň ráno – v sobotu doobeda je ešte bádateľňa archívu prístupná verejnosti, sme po zaregistrovaní vošli dnu.

Na našom stole sme mali pripravené štyri veľké šanóny so spismi a dvoje biele latexové rukavice. Holými rukami nemôžete tieto spisy chytať, kvôli kyslosti potu, ktorý by ich mohol poškodiť.

Pri vedľajšom stole sedeli nejakí dvaja páni v čiernych oblekoch s bielymi kňazskými kolárikmi pod krkom a usilovne skúmali nejaký dokument. Aspoň sa tak tvárili.

Toto bol ten kód na cestu do Nového sveta!

Sadli sme si a začali opatrne listovať mapami, listinami, zápiskami, často nesúrodými, vytrhnutými či zachránenými z iných diel. Každý papier mal vlastné katalógové číslo. Po pol hodine sme našli, čo sme hľadali. Námorné mapy sveta s poznámkami písanými Krištofom Kolumbom a na rube s voskovou pečaťou bolo po portugalsky napísané: od Bartolomea Perestrela ako svadobný dar Krištofovi Kolumbovi a Filipe Moniz Perestrelo.

Toto bol ten kód na cestu do Nového sveta!

Našli sme, čo sme hľadali. Britskí kunsthistorici z múzea Prado mali pravdu, ktorú sme ani netušili. Pozreli sme sa s Leou na seba. Toto mení všetko! Toto dokazuje, že Kolumbus išiel naisto, ako podľa navigácie. On vedel, že tam nestretne žiadnych Indov, ale obyvateľov nového kontinentu. To len španielskeho kráľa a kráľovnú vodil za nos, aby od nich vymámil peniaze na ďalšie tri výpravy. A nechcel si ani pohnevať pápeža Alexandra VI, ktorého bol španielsky kráľ Ferdinand II najvernejší spojenec.

Toto bol ten kód na cestu do Nového sveta!

- Vedela si, že na audienciu k pápežovi môžu ženy predstúpiť iba v čiernom kostýme a zahalené čiernym závojom? Výnimku má iba zopár šľachtických dynastií, tzv. ochrancovia viery, ako napr. španielska kráľovská rodina, alebo rod Habsburgovcov, majúci neodňateľné dedičné privilégiá. Ich ženy majú výsadu prísť na pápežskú audienciu v bielom kostýme a bez závoja.

-Požiadali sme knihovníka, aby nám spravil kópiu tejto mapy, no on to odmietol vykonať. Argumentovali sme mu slobodou bádania, slobodným prístupom k informáciám, ale bolo to hádzanie hrachu o stenu. Keď sme mu povedali, že sa budeme sťažovať na ministerstve kultúry, vzal ju a odišiel s ňou do archívu. Bol koniec.

Dvaja muži pri vedľajšom stole vstali, pozreli na nás a vyšli z miestnosti. Žeby nás sledovali? Veď sme nič nespravili. A Salazarova éra je predsa už dávnou minulosťou. Portugalsko je v EÚ a musia tu platiť nejaké európske štandardy. Alebo sme len takí naivní?

A ako sme len boli...

Zvyšné archívne dokumenty sme nechali na stole a odišli sme. Peši sme nahnevaní šli cez staré mesto, snažiac si spraviť aspoň trochu náladu veľkou pistáciovou zmrzlinou, sediac v parku na nábreží pri Belémskej veži. Lížeme zmrzlinu a kladieme si otázky, či sme snáď otvorili nejakú Pandorinu skrinku historických súvislostí, ktoré mali zostať utajené, ako záhadné blogy Anky Frňovej o pozadí Husákovej vlády, kdesi v hĺbkach slovenského internetu... alebo sú tu vyššie politické záujmy, ktorých kontúry netušíme? Dan Brown by si na tomto našom bádaní iste zgustol.

Zrazu na pešiu zónu pomalou jazdou vojde čierna dodávka Mercedes Viano so zatmavenými sklami, také luxusné taxi, čo vozí skupiny turistov zo Schwechatu. Zastaví tesne za nami, vystúpia z nej štyria muži v čiernych oblekoch a tmavých okuliaroch. Obstúpia nás, ale všetko sa deje tak profesionálne nenápadne, akoby si len partia manažérov cestou z letiska spravila cikpauzu. Jeden z nich si k nám prisadne na lavičku.

-Nastúpte prosím s nami do auta, Vaša návšteva Lisabonu skončila. Veci z hotela máte v kufri, vraví muž v čiernom, nezúčastnene hľadiac na rieku.

Nemalo zmysel mu protirečiť, boli v presile, to pochopila i Lea, veď mala dlhoročné skúsenosti od Najvyššieho.

- Nevyplatili sme hotel, namieta Lea kľudným hlasom.

- To je zariadené, slečna Lea, s kamennou tvárou odpovedá veliteľ „zájazdu“.

Takže o nás vedia všetko, i o mne, preto sú štyria. V poriadku, nemá zmysel sa tu biť, zjavne sú istení záložným tímom, skrytým v niektorých zo zaparkovaných áut.

Tak sme dojedli zmrzlinu, zaplatili sme si ju, takže do posledného oliznutia... a nasadli sme do dodávky. Dve gorily si sadli za nás a dve oproti nám. Cesta bola krátka, asi štvrť hodinová. Zaviezli nás na letisko autobránou priamo až na letiskovú plochu, ako nejakí VIP, priamo k veľkému dopravnému lietadlu, v ktorom už boli usadení cestujúci. Zjavne čakali iba na nás. Vystúpili sme z auta, dvaja páni v čiernom nám podali naše kufre, doklady a naše nové letenky a posmešne nám prstom o čelo zasalutovali. Nastúpili sme po schodíkoch do lietadla, letuška nás už čakala a bez slova a bez obvyklého úsmevu nás usadila do biznis triedy.

Lietadlo sa odpútalo od štartovacej plochy, spravilo zhup a boli sme vo vzduchu, smer Madrid.

Yes Mr. Bond, zasmiala sa letuška a podáva nám drinky. Škoda, že som sa na ňu v Londýne neopýtal Daniela Craiga...

Po desiatych minútach sme sa odopli a letuška nám ponúka drinky.

Tak na túto akciu si musíme pripiť ako James Bond, schválne skúsim, či to letuška pochopí:

- Vesper Martini, shaken, not stirred, objednávam si a podceňujúco si všímam jej reakciu.

- Yes Mr. Bond, zasmiala sa letuška a podáva mi drink. Prekvapila ma, asi má s niektorým z jej hereckých predstaviteľom nejaké osobné skúsenosti. Vzhľadom na jej postavu by som sa ani nedivil. Škoda, že som sa na ňu pred mesiacom v Londýne neopýtal Daniela Craiga, ten by ju možno poznal hlbšie.

Lea sa nakloní ku mne a pošepká mi:

- Že si si nevšimol ŠPZ toho mercedesu, v ktorom nás viezli, však... diplomatické vozidlo. A vieš koho? Vatikánu...poznamenala významne.

- Hmm, dobre sme sa rozhodli, proti vetru nemôžeme ...spievať. A mali sme odvoz na letisko s biznis triedou v cene vyhostenia, snažím sa o humor.

- Spravme si spoločné selfie, navrhla Lea, pritúli sa ku mne a cvakáme asi desať spoločných záberov, s rôznymi úsmevmi, priťukávajúc si drinkom, s grimasami, už sme skrátka len tak blbli.

Lea kontroluje obrázky, či sú ostré, prstom roluje po páse, až sa zrazu objavil jeden iný.

Pozriem naň bližšie:

- Počkaj, Lea, veď to je fotka Kolumbovej tajnej templárskej mapy sveta, ktorú sme našli v bádateľni... ty si si ju ...!

- Nič si si nevšimol, nahla sa ku mne a dala mi pusu.

- Nič som si nevšimol, nahol som sa k nej a oplatil som jej pusu.

***

Ani vy ste si nič nevšimli, jasné???

Foto: ja, www.google.com/maps, FB Group: MadridTango

https://sk.wikipedia.org/wiki/Park_Retiro_v_Madride

https://www.diegocuoghi.com/Piri_Reis/McIntosh/McIntosh_PiriReis.htm

https://www.imdb.com/title/tt0110361/

https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Museo_del_Prado_%28Madrid%29_15.jpg