Nočná návšteva na úrade vlády

Sedím v nočnom bare bratislavského hotela Falkensteiner pri pohári sektu s vysokou, tajomnou a veľmi uhrančivou Dámou. V pozadí hrá podmanivá jazzová hudba. Pri vedľajšom stole sedia dvaja páni v oblekoch, tváriaci sa nenápadne, ale pritom sa hodia do tohto komorného prostredia ako dve päste na oko. Ostražito sledujú okolie, ale inak sa neprejavujú.

Je jedenásť hodín večer, tesne pred záverečnou.

Dáma mi vraví, že vraj kvôli môjmu článku Mečiarovo tajné UFO museli na úrade vlády zavrieť spojovací tunel medzi starou a novou budovou, lebo som v článku prezradil tajomstvo extrémne silného geopatogénneho žiarenia v jeho útrobách. To vychádzalo zo zamurovaného skeletu experimentálneho nacistického lietajúceho taniera Haunebu, ktorý spojenci zničili pred koncom vojny náletom na pražské vojenské letisko Kbely, kde s ním Nemci robili tajné pokusy.

Jeho trosky ležali dlhé roky nepovšimnuté na kope šrotu dovezeného z Prahy v sklade stavebnín na Čajkovského ulici, blízko úradu vlády. Až sa ich stavbári v sedemdesiatych rokoch rozhodli použiť na vystuženie stropu tunela, neustále praskajúceho pod váhou prechádzajúcich papalášskych limuzín. A odvtedy sa vo vládnom tuneli začali diať tie veci…

Úrad vlády po opísaní tohto paranormálneho javu v mojom článku spojovací tunel uzavrel bezpečnostnými dverami s elektronickým čipovým zámkom, takže v súčasnosti sa už nedá podzemím medzi oboma budovami voľne prejsť. Iba vyvolení môžu…

– Ale čo s tým mám ja???… takéto výčitky sú mi príjemné rovnako, ako keď o piatej ráno nejaký blb vyhadzuje do kontajnera na sklo dvadsať prázdnych fliaš z večernej žúrky, rozoberúc váš pokojný spánok na drobné.

Potrebuje snáď táto neznáma žena neustále zažívať ezoterické stavy spôsobené extrémne silným antigravitačným polom a ja som jej zrušil zdroj jej vzrušenia? Je snáď nejakou úradníčkou z úradu vlády a prišla mi za to vynadať? I s ochrankou?

***

Premiér v tom lieta tiež?

– Prestalo to fungovať… pošepla mi Dáma.

– Hahaha, pokazili ste si robertka?… smejem sa na celú reštauráciu.

– Pssssst… zahriakne ma. Musíte nám pomôcť tú vec opraviť, vy viete, ako to funguje, nikoho iného sme nezohnali. Tajná služba kontaktovala všetkých ľudí z Vášho článku, ale všetci sa odvolávali iba na Vás… úpenlivo na mňa hľadí. Pán premiér trvá na oprave toho zariadenia, chápete?… pokračuje pošepky.

– Premiér v tom lieta tiež?… šokovaný vyvalím oči na Dámu. Predstavujem si v duchu, ako tam s medenými náramkami okolo hlavy a zápästia levituje v časopriestorovej slučke, nabíjajúc sa vesmírnou energiou… teraz už chápem tú jeho nepochopiteľnú hyperaktivitu… nešlo mi do hlavy, ako to všetko stíha. Lepšie skóre hyperaktivity než on má len Donald Trump a maďarský minister zahraničia Péter Szijjártó, rozlietaný po celom svete.

A teraz sa mu jeho energetická nabíjačka pokazila…

– Takže sám premiér Vás poslal… skúmavo hľadím do jej hlbokých hnedých očí, tušiac odpoveď.

***

Je polnoc, cez bránu úradu vlády sme v limuzíne prešli bez kontroly ako nôž maslom. Veď sú to ich vlastní ľudia… Vystúpili sme hneď za autobránou pri bočnom vstupe do premiérovho traktu a nenápadnými starými dverami po pravej strane sme po schodoch vošli dole do podzemia. Po pár metroch sa pred nami objavili bezpečnostné dvere na čipovú kartu.

Pred pár rokmi tu ešte neboli, dovtedy sa tadiaľto dalo tunelom voľne prechádzať popod park až do novej budovy – tej nevzhľadnej socialistickej kocky, kde sa konajú zasadnutia vlády.

Dáma otvorila svojim čipom bezpečnostné dvere a vošli sme do tmavého tunela. Ochranka ostala vonku pred dverami. Vnútri tunela bolo šero, svietili iba postranné bezpečnostné svetlá.

***

– Aha, nič sa nedeje… hovorí mi a počas prechádzania tunelom mi ukazuje zápästia s medenými náramkami. Nemagnetické kovy, ako je meď, sú totiž ako jediné schopné zosilniť antigravitačné žiarenie.

A skutočne, žiadne chvenie, žiadna elektromagnetická aktivita sa nediala, neupadla do žiadneho tranzu, nič…

Prechádzam znovu celým tunelom s Dámou v pätách, cupitajúcou nedočkavo za mnou. Rozhliadam sa po tuneli. V ruke držím jeden medený náramok, ktorý mi požičala.

– Kde asi soudruzi z NDR udělali chybu?… lámem si hlavu nad touto technickou záhadou.

***

Typicky slovenská fušerina…

Podídem k zárubni bezpečnostných dverí, ktorými sme sem vošli.

Pod omietkou vidím nedbalo omietnutú ryhu, tiahnucu sa od zárubne až pod prvý nosník tunela, práve v miestach, kde je zabetónované torzo konštrukcie lietajúceho taniera.

No jasné, už som na to prišiel. Typicky slovenská fušerina… Tí montéri uzemnili medené elektrické vedenie otvárania dverí na kostru rámu z lietajúceho taniera. A medený uzemňovací kábel stiahol celé antigravitačné žiarenie do zeme. A tým nevedomky tunel izolovali.

***

Požičal som si od Dámy kozmetické nožničky z jej kabelky. Po minúte škrabania v sadrovej omietke pri ráme dverí som z nej vydlabal ten medený elektrický kábel a jedným ráznym šmykom som ho prestrihol.

V tom momente preletela tunelom tlaková vlna…

***

Odfúkol som vyškrabanú sadru a pozriem na Dámu… Medené náramky na rukách a náhrdelník na jej štíhlom krku jej vibrujú ako luster pri zemetrasení. Dáma sa zmieta v tranze zovretá vo svetelnej aure. Dohora vyvrátené zreničky, postavené chĺpky na predlaktí, orgazmické chvenie, zrýchlené dýchanie, stuhnutie…

Kedysi dávnejšie, keď sa do tunela ešte dalo voľne vstupovať, som sem zaviedol jednu známu redaktorku súkromnej televízie, ktorá neverila v magické vyžarovanie zamurovanej tajomnej konštrukcie, až sa sama na svojej vlastnej koži presvedčila, ako sa vo svojom materialistickom presvedčení mýlila. Na rozdiel od nej sa Dáma nemýlila. Šla naisto.

***

Volám premiérovi…

Desať minút sa na Dámu len tak pozerám a užívam si tento pohľad. Potom ju opatrne ťahám z dosahu gravitónov vyžarujúcich zo zamurovanej konštrukcie.

– Volám premiérovi… hovorí mi celá spotená, vyčerpane lapajúc po dychu ako po zabehnutom maratóne a lámavou chôdzou, pridŕžajúc sa steny odchádza na druhý koniec tunela, prikladajúc si k uchu mobil.

Decentne čakám, kým Dáma dotelefonuje. Viem si živo predstaviť, ako sa sem ráno premiér doženie a namiesto rannej rehabilitácie si celý nažhavený vyskúša opravený antigravitačný žiarič.

To bude mať hneď energie na rozdávanie…

***

Ukážem Vám svoju zbierku motýľov…

– A čo nejaká odmena za moje služby…? vravím Dáme, opretej o stenu tunela oproti mne, keď konečne ukončila hovor s premiérom.

– Poďte so mnou na hotel, ukážem Vám svoju zbierku motýľov… a vyúčtujem Vám servisnú hodinu, možno i dve… vravím jej.

Dáma opretá o stenu zdvihla svoju štíhlu ľavú nohu v sexi drahých pančuchách a oprela ju o moje brucho, až som cítil jej lodičku s ostrou ihličkou, ako ma pichá cez košeľu.

– Zabudnite… Vy lovec motýľov… berte to ako službu vlasti… vraví mi koketne.

– Aj Vy slúžite vlasti? V akej polohe?… vraciam jej to rovnakým štýlom.

Silno ma pritlačila ihličkou do hrude. Obratom som jej vyzul lodičku rýchlym, naučeným chvatom, akým som kedysi odzbrojoval nepriateľov tam, ďaleko za horizontom a chytil som ju za chodidlo. Pozeráme si do očí.

Ste naivný…

Jemne jej stláčam štíhly priehlavok v jemných a iste drahých pančuchách.

– Máte prekrásne nohy. Keby som bol premiérom, brával by som si Vás na každú služobnú cestu ako vzťahovú poradkyňu… vravím Dáme.

Usmiala sa.

– Ste naivný… ale dobre sa to počúva…

***

Sú dve hodiny v noci. Vonku je ticho, cesty prázdne, mesto ešte spí hlbokým spánkom.

Ochranka ma odviezla do môjho hotela Falkensteiner, v ktorého nočnom bare ma Dáma pred pár hodinami nečakane navštívila.

Osprchoval som sa a ľahol si do postele. Snažím sa zaspať, ale v hlave sa mi stále premieta nočný zážitok z úradu vlády.

***

Dáma a lovec motýľov

O pol tretej mi niekto potichu klope na dvere. Preberám sa z polospánku, pozerajúc na hodiny. Taxík na letisko mám predsa objednaný až na ôsmu…

Otváram dvere.

– Vraj tu máte neregistrovanú zbierku motýľov. Prišla som Vám vykonať hĺbkovú inšpekciu… vraví Dáma a svojimi dlhými prstami ma jemne zatlačí nazad do izby…

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps, https://zbgis.skgeodesy.sk, www.reflex.cz/clanek/causy/73844/letajici-talire-treti-rise.html,