Moje mexické Akty X alebo Kruhy nielen v obilí

Na druhý deň ráno som sa zbalil a nasadol do taxíka, ktorý ma odviezol na chicagské letisko O´Hare. Bol koniec augusta, dni začínali byť hmlisté, chladnejšie a ranné šero sa rozplývalo už o poznanie neskôr.

Mal som ešte dva týždne času, tak som si chcel ešte predĺžiť leto a trochu sa namotivovať pravými stredoamerickými tanečnými rytmami, kým mi tam vo vynervovanej strednej Európe začne nový kurz bachaty, plný dievčat, ktorých pohľad na afro-kubánsku a dominikánsku tanečnú kultúru je značne skreslený a obmedzený iba na salsa party niekde na pláži či v hotelovom bare.

Aj cesta vie byť cieľom

Ale nechcelo sa mi iba tak vhupnúť do lietadla na chladnom severe USA a o pár hodín vystúpiť so slameným klobúkom a bermudách niekde v Acapulcu či Cancúne, to nemá žiadny štýl, veď predsa i cesta vie byť cieľom.

Kúpil som si letenku do Miami a lodný lístok na loď Bliss spoločnosti Norvegian Cruise Line, z Miami do Cancúnu. Veľmi sa mi to hodilo, lebo som neplánoval absolvovať celú trojtýždňovú plavbu cez Panamský prieplav až kamsi na Hawaii, ale iba do Mexika a bolo ešte možné si takto naplánovanú trasu zarezervovať. Veľa ľudí aj tak neabsolvuje celú trasu, naloďujú sa a vystupujú počas každej zastávky v prístavoch.

Po prílete do Miami som sa ubytoval vo výškovom hoteli Kimpton Epic nad Miami River v centre, posiatom výškovými budovami, čo mi veľmi pripomínalo Chicago.

Ibaže pri bližšom pohľade z hotelovej izby človek hneď zistí, že tieto budovy nie sú stavané na severoamerické zimy, iba na floridské, pripomínajúce našu jar. A raz, keď sa zdvihne hladina oceánu čo i len o meter, z Miami sa stanú Benátky. Vilu by som si tu na rozdiel od slovenských celebrít a politikov perspektívne nekupoval.

Loď odchádzala až zajtra, takže som mal celý deň na prehliadku mesta. Prešiel som sa na pláž zaplávať si, večer po meste, ale inak som vegetil na hotelovej izbe pri bazéne a netúžil som sa tu medzi mrakmi turistov vôbec socializovať. V hlave som mal ešte dozvuky z chicagského tangofestivalu a z esenciálneho výletu s Jane.

Na druhý deň som taxíkom vyrazil na Dodge Island, kde je lodný terminál zaoceánskych lodí. Opúšťam Miami, pozerám na toto mesto z okna taxíka a v duši nič, žiadna nostalgia.

Umelé mesto, architektonicky krásne, skladám poctu všetkým tým architektom, čo tu z piesku vytiahli do výšky všetky tie hotely a apartmánové domy, ale toto mesto ostalo vnútorne prázdne, bez histórie, také pastelové, turistické. Ostala mi z neho v ústach taká zvláštna cukríková pachuť. Ale ak ste bohatší americký dôchodca, tak toto mesto s príjemnou klímou je pre vás ako stvorené, pokiaľ ale očakávate nejakú esenciu, genia loci, hĺbku prežitku, tak svet ponúka oveľa inšpiratívnejšie destinácie.

Que viva México!

Po hodine poctivo vystátej v rade ako na letisku som sa dostal do kajuty, iba som si tam zložil veci a vyšiel na hornú palubu, pozerať na odchod lode z prístavu. To je vždy zážitok sám o sebe, ako takýto kolos najprv bočnými tryskami vymanévruje od móla, pomaly prejde okolo Fisher Islandu a až tam, zatrúbiac, dá full engine.

Na lodi boli takmer samí dôchodcovia, ich národnosti som sa ani nepokúšal určiť, bol tu celý svet. Zaoceánska výletná loď nie je pre mladých.

Dôchodcovia posedávali v baroch, reštauráciách, trávili čas na animátorských predstaveniach a ak nefúkalo, opaľovali sa hore na otvorenej palube, pri bazéne.

Dôchodcovia sa z lode hrnuli ako na pondelňajšiu akciu do LIDLa,

Pripadal som si ako v kúpeľoch. Ak chcete vypnúť mozog, pozerať na horizont, alebo sa motať po lodných obchodoch a zábavných atrakciách, tak toto je to pravé pre vás, iba si musíte strážiť rozpočet. Karibik nie je Štrbské pleso.

Poldenná zastávka na Jamajke ma nenadchla, zato dôchodcovia sa z lode hrnuli ako na pondelňajšiu akciu do LIDLa, vracajúc sa podvečer na loď ovešaní rastafariánskymi amuletmi, tričkami, rainbow čiapkami a poniektorí sa dokonca dopotácali vysmiati ako lečo.

Ja som z lode ani nevystúpil, na pol dňa sa mi to neoplatí, ja túto časť Karibiku poznám veľmi dobre. Ale keby sme sa zastavili v Dominikánskej republike, nooo, to by som si asi nenechal ujsť, skočiť si tak do nejakého klubu na originálnu dominikánsku bachatu, to by sa mi machrovalo o pár týždňov na kurze... lebo kedysi dávno, keď som tu, tisíc kilometrov juhovýchodne trávil zopár rokov, vtedy som nejakej bachate nevenoval absolútne žiadnu pozornosť. Ale lodný itinerár nepustí, takže mňa osobne čakala o dva dni už len jedna destinácia – Cancún.

Jedinými mladými ľuďmi na palube boli členovia posádky, pracovníci zábavných centier a čašníci. Aj tu som natrafil na zopár Slovákov - klaviristku Katku (tá naša nočná šialené štvorručná hra na klavíri, s prasknutou ozvučnicou na záver, na to sa nezabúda), učiteľku jogy, herečku a tantričku Evu (to jej nezabudnuteľné vibračné ohmmmm... v pozícii lotosového kvetu, dlho som to cítil v krížoch), fitnesku a fyzioterapeutku Veroniku (tá mala zlatééé ruky, po tej joge s Evou mi veľmi pomohla...) takže dosť času som trávieval s nimi. Ale všetko raz končí, i moja trojdňová plavba. Rozlúčili sme sa a ja som v Cancúne vystúpil.

Pripadal som si ako Pepek námorník, na ktorého z lode mávajú tri umelkyne tela i ducha.

Tu som sa však nezdržal, toto je také menšie Miami, čisto dovolenkový rezort. Chcel som odtiaľto odletieť do Acapulca na západné pobrežie, ale na poslednú chvíľu som zmenil plány. Tantrička Eva mi totiž rozprávala o paranormálnych javoch, ktoré sa v súčasnosti dejú pri mayských pyramídach Chichén-Itzá na polostrove Yucatán. Kruhy v obilí, svetielka, zvláštne zvuky... Tak som si povedal, že jó, pofotím, pochodím, možno i niečo objavím.

Linkový expresný autobus ma po dvesto kilometroch vyklopil priamo v centre mesta Pisté, na zastávke pri skvelej mexickej reštaurácii. Prítomnosť skvelej reštaurácie som okamžite využil a tak som sa v nej i hneď naobedoval. Lenže na záver som si dal miestnymi štamgastmi ponúkanú čili papričku Carolina Reaper, po ktorej som ostal pol hodinu ohučaný, neschopný vnímať zmysel slov, ktoré na mňa okolosediaci hovorili. Len písmenká som chápal, ale do slov som si ich vôbec nevedel poskladať, taká šlaha je tá carolina. Dva litre mlieka som vypil, kým som tú páľavu uhasil a tá divoká jazda skončila. A potom nastúpila eufória, vyrehotaný, excitovaný som tam ešte pol hodinu sedel. Našťastie mi nič neukradli. No, už si budem na čili experimenty dávať pozor...

Iba sa mierne obávam zajtrajšieho rána, až sa Carolina Reaper bude pýtať von. Mala by byť premenovaná na Ripper ... - rip to pieces.

Toto je Mexiko, kde sa na luxus hrajú iba v prímorských letoviskách.

Keby takúto atrakciu mali v USA, tak by z tohto mesta, susediaceho s mayskými pyramídami, bolo druhé Las Vegas. Ale toto je Mexiko, kde sa na luxus hrajú iba v prímorských letoviskách. Asi sa inšpirovali Slovenskom...

Ubytoval som sa v miestnom hotelíku za reštauráciou, zložil si veci, pre istotu si zobral na cestu ešte jeden liter mlieka, ak by si môj žalúdok predsa len spomenul na zážitok spred hodiny a vyrazil som taxíkom do dva kilometre vzdialeného archeologického náleziska Chichén-Itzá, južne od mesta.

Na pokladni pri honosne vybudovanej vstupnej bráne, vôbec nepripomínajúcej, že sa za ňou skrývajú tisícročné ruiny, som si kúpil lístok a splynúc s davom stoviek turistov som vkročil do areálu.

Nechcem byť za hulváta, ale nič extra tu nie je. My, odchovanci výstupov na slovenské zrúcaniny hradov a zámkov, sme na takéto pohľady zvyknutí. Vyšliapané a slnkom vysušené nádvorie, zopár zrúcanín po krajoch areálu a keby tu nestála tá ústredná a zovšade viditeľná Kukulkánova pyramída, španielsky zvaná El Castillo, tak si poviem, že to boli vyhodené peniaze. A na porazenie, výstup na pyramídu je zakázaný, lebo pár vypapkaných Američanov počas výstupu na ňu v minulosti skolabovalo a skotúľalo sa až dole, pripomínajúc dávne mayské rituálne obete. Keby sa to stalo Slovákom, to by nikto vôbec neriešil, ale z Amíkov sú tu predp.... namäkko.

Za koľko to dám hore?

Lenže, ako vravím ja, inštinkt je divoké zviera. 30 výškových metrov na vrchol, čo je pri tom sklone 50 dĺžkových metrov a 91 schodov z každej strany (krát štyri a s jedným stupienkom, na ktorom stojí horná svätyňa, máte počet dní v roku).

Za koľko to dám hore? Obídem pyramídu z južnej, pre turistov neatraktívnej strany, hraničiacej s lesným porastom, ako jaguár sledujem situáciu, obzerajúc sa po strážcoch areálu. Vzduch čistý. Šprintujem štvornožky ako makak, pridržiavajúc sa hrany schodov, po rovnej plošine lemujúcej schodisko až na vrchol. Stehná ma pália ako potreté čili pastou. Minúta, som hore. Vbehnem do chladnej svätyne, zadychčaný, dobieha ma kyslíkový dlh.

Cítim sa ako Indiana Jones v chráme skazy, iba ten odletený klobúk mi chýba. Miesto neho mám úplne mokrú šatku. Nikto ma nezaregistroval. Dych sa mi skľudňuje, odvážim sa hlbšie do svätyne. V strede je hlboká obetná šachta, strácajúca sa v temnotách. Keby som sem spadol, ostal by som tu mumifikovaný bez povšimnutia navždy.

Bezpečne ukrytý v tieni kamennej svätyne vykukujem dole. Okolo pyramídy sa ako na potvoru zdržiavajú desiatky fotografujúcich turistov. To bude sranda, až si doma v kľude budú prezerať fotky a na vrchole pyramídy uvidia moju hlavu...

Po okolí sa prechádzajú debatujúci strážcovia. Dúfam, že žiadneho blázna dnes nenapadne zopakovať moju akciu.

To som nedomyslel. No veď... inštinkt je divoké zviera.

***

Až teraz mi došla jedna vec, Dole sa bez povšimnutia nedostanem. Budem tu musieť počkať do súmraku. Nočné operácie zvládam dobre, tie mám nadrilované ešte z regimentu, tak sa potom nepozorovane vyplazím von z pyramídy a cez húštinu vyjdem z areálu.

Napijem sa z mlieka. A keď bude najhoršie a Carolina Reaper sa ozve druhý krát, turecký záchod tu mám priam epický.

Stmieva sa, poslední turisti odchádzajú, strážnici ležérne kontrolujú celý areál a po obchôdzke ho bez záujmu zatvárajú. Veď tu niet čo ukradnúť.

O dve hodiny je už úplná tma. Jasné hviezdy na oblohe dávajú Kukulkánovej pyramíde magický nádych. Všade je ticho.

Je jedna hodina po polnoci. Sedím na okraji hornej svätyne a kochám sa nočným horizontom, osvetleným Mliečnou dráhou. Počkám ešte hodinu a potom vyrazím. Nebudem tu predsa ráno cvičiť Surya Namaskar, tibetský pozdrav slnku. Tak dlho tu kempovať nehodlám.

Zrazu začne z hĺbky obetnej šachty svätyne preblikávať svetlo. Najprv len tak, ako keď poletujú svetlušky, ale po chvíli sa svetlo šíri stenami ako Eliášov oheň, prská a točí sa po hranách kamenných stien, postupuje dokola celej svätyne. Magické svetlo pripomína fluoreskujúce mračno morského planktónu pri splne mesiaca. Celá svätyňa zvnútra svieti magickým jasom.

Zrazu začína rotovať, čoraz rýchlejšie. Dostávam strach, či to nie je nejaká kliatba, trest na to, že som sem nepovolane vstúpil.

Ó ty veľký Chimango! Čím som sa previnil... dušujem sa.

Pripadám si ako v mystickom filme La Fountain od Darrena Aronofského, v scéne z mayskej pyramídy, presne takto tá scéna začínala.

Svetelný vír sa zväčšuje.

Hup a nejaká sila ma vtiahla do jeho stredu a už v ňom bezvládne rotujem, neviem či hlavou hore, či dole, strácam orientáciu.

Trvá to asi minútu. Toto je môj koniec...

***

Zrazu sa ocitám niekde … vo vzduchoprázdne, pred sebou vidím modrú zemeguľu a mesiac, za sebou malý oranžový Mars, v diaľke vidím žltý slnečný kotúč.

Veď som si nedal ayahuascu, ani som nič nenakúpil od rastafariánov na Jamajke, i to mlieko bolo trvanlivé z tetrapaku, tak čo sa to so mnou deje?

Levitujem vo vzduchoprázdne, v absolútnom tichu. Zrazu okolo mňa začne celý ten vesmír blednúť, hviezdy a planéty sa v ňom jedna po druhej strácajú v modroružovej žiare.

Odrazu sa okolo mňa vynárajú krásne ženské postavy s aurou okolo svojich astrálnych tiel.

Zreteľne ich rozoznávam. Veď to sú... tie vedomé ženy zo ženských kruhov, spirituálne bytosti, ezoteričky, tantričky... Teraz som to konečne pochopil, oni sú v skutočnosti mimozemšťanky. Krásne mimozemšťanky.

Krásna a éterická ezoterička Andrea zo salsy, ohybná tantrička a jogínka Eva z lode, nežná a cnostná Adriana, hrajúca sa s plechovým bubienkom.

Levitujú okolo mňa. Dotýkajú sa ma, s ľahkosťou si ma pohadzujú v bezváhovom stave ako kedysi ja redaktorku Gabrielu na ISS. Smejú sa.

Éterická Andrea priplávala ku mne.

Tancujem s ňou v beztiažovom stave, pohadzujem si jej hebké telo medzi mojimi silnými pažami, ona sa v nich otáča, dotýka sa mojich ramien, hrudníka...

- Aj keď nie je Valentína, želaj si niečo... hovorí mi telepaticky a nežne sa na mňa usmieva.

- Pusti mi do éteru Knocking on Heaven´s Door, v rockovej verzii od Guns N’ Roses.

Éterická Andrea sa zarazí.

- Hmmm? chcela si, želám si... hovorím jej mačovsky.

Tak kam to chceš...

Éterická Andrea si povzdychne a luskne prstami. Vesmír sa rozozvučí na plné pecky rockovým slaďákom.

- Ty si také hovädo... hovorí mi telepaticky a krúti nado mňou nechápavo hlavou.

- Tak kam to chceš...? pokračuje Éterická Andrea v otázkach, levitujúc v medzipriestore.

My sme vesmírny escort

- Čo ako... odpovedám hlbokým hlasom a pritiahnem si Éterickú Andreu z medzipriestoru na centimeter blízko k svojim ústam, až sa takmer dotýkame perami.

- Kam ťa máme vysadiť, myslím... Tahiti, Nový Zéland, Južná Afrika... povedz si... my sme vesmírny escort..., vraví mi odhodlane, bubnujúc mi po mojich svalnatých ramenách.

- Čo si si myslel, že čo ako... my sme éterické bytosti, nám sú svetské slasti cudzie... rozohní sa. Tantrička Eva a Nežná Adriana jej prikyvujú, pohupujúc sa za ňou, čakajúc sa moju vysnívanú destináciu.

***

- Lübeck, Nemecko, tam chcem ... poviem rázne.

Všetky tri astrálne ženy si tľapnú po čele.

- Stredoveký, hrboľatý, hrazdený Lübeck, ani pes odtiaľ nie je dobrý. Ja som si myslela, že aký si ty romantik... vraví mi sklamane spoza Andreinho ramena Nežná Adriana.

- Zrazu chceš romantiku? ... odvetím jej.

Musíš našpúliť ústa...

Nežná Adriana ma vychytí za ruku Éterickej Andrei z náručia a odfúkne ma k Saturnu, rozrážam ľadové kryštály jeho prstencov ako kuželky a jeho gravitácia ma vracia okolo tejto obrovskej planéty nazad k Nežnej Adriane.

- Tak zbohom v Lubecku ... vraví mi Nežná Adriana.

- Ü, je tam nemecké Ü, nie slovenské U , musíš našpúliť ústa, takto... a ukazujem jej to. Nežná Adriana našpúli ústa: ÜÜÜÜÜ

Dlaňou jej posielam symbolickú vzdušnú pusu.

- To aby si nepovedala, že nie som romantik... smejem sa. Teraz si nežná ako revolúcia...

Nežná Adriana ostáva v pomykove, so zmiešanými pocitmi, nezvyknutá na flirtovanie s neastrálnymi bytosťami, ale na druhej strane je rada, že sa jej to Ü podarilo vysloviť správne nemecky.

***

- Tak dievčatá, vďaka za odvoz... lúčim sa s nimi.

- Máš za čo... jednohlasne mi odpovedajú.

Počujem hlasné spláchnutie, padám cez tenké stratosférické mraky dakde dole do prázdna.

Dopadám mäkko do žltého, prezretého, nezožatého ražného poľa. Dlhé ražné osiny mám zabodnuté v každom kúsku oblečenia. Kúšu ma ako blchy.

***

Je skoré ráno. Nad historickým nemeckým Lübeckom práve svitá.

Zrazu sa nado mnou rozžiari lúč svetla a obilie okolo mňa samo začína poľahýňať, robia sa kruhy, cestičky, ornamenty, vzorce. Úžasné divadlo a ja som uprostred toho všetkého, ani nedýcham...

Kruhy v obilí sú skutočné, nerobia ich ľudia tajne v noci, ale astrálne bytosti. Mám dôkaz! Stojím tam uprostred kruhov ako obarený.

Zrazu ma niekto pobozká na ucho a zašepká:

- To som ja, Tantrička Eva, nechcela som pred kamarátkami...

***

Po štvrťhodine sa pozviecham z tohto celého zážitku. Opäť pociťujem kúsanie osín po celom tele, vyzliekam sa do boxerok, pripadajúc si ako Til Schweiger vo filme Knocking on Heaven´s Door a kráčam cestičkou v obilí vytvorenou astrálnymi ženami.

Zrazu počujem:

- Halt, Polizei...! Od cesty sa ku mne cez obilie predierajú dvaja nemeckí policajti.

- ÓÓÓ, Scheiße...

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps

https://www.imdb.com/title/tt0414993/?ref_=ttmi_tt

https://br.freepik.com/

https://en.wikipedia.org/wiki/Crop_circle