25.7.2023 09:08

Moja Divnoláska alebo Kufrík s atómovými jadierkami

Tento posledný výbuch sme pozorovali z lietadla v bezpečnej vzdialenosti od epicentra. Bol to taký posledný vzdušný pozdrav z pekla. Už to s nami ani nehlo. Naučili sme sa s jadrovou bombou žiť...

Nová Kaledónia je zapadákov. Sem turistický ruch ešte nedorazil a myslím si, že ani nikdy nedorazí. Tu nič nie je. Nie každý pacifický ostrov sa automaticky rovná turistický raj. Všade sú tu samé povrchové bane na nikel, z ktorých sa po tropických dažďoch lejú do mora tony hnusného žltého bahna. Chudoba. Taká typická vybrakovaná kolónia na periférii záujmu Paríža. Som rád, že letíme odtiaľto preč...

Šesťtisíc kilometrový let z letiska La Tontouta na Novej Kaledónii v troch nákladných lietadlách CASA CN-235 na atol Mururoa je náročný. Letíme nad šírim oceánom, iba veľmi zriedka zahliadneme v diaľke nejaký ostrov či atol.

Prvých šesť hodín strávených v nákladovom priestore lietadla je otupných. Tešíme sa na prvé medzipristátie na ostrove Tonga. Prikurtované debny s meracími prístrojmi sa v trupe lietadla počas turbulencií ani nehnú. Sme ohučaní, ale na to si človek zvykne, mozog to po hodine, dvoch odfiltruje. Iba musíme stále na seba kričať a byť pripútaní lanom, lebo zadná nákladová rampa sa musí za letu kvôli splodinám od turbovrtuľových motorov pravidelne otvárať, aby sa citlivé meracie prístroje nekontaminovali a my nepriotrávili. A musíme mať stále na sebe padáky, čo je pri návšteve toalety tortúra, stále sa odstrojovať, na druhej strane pri turbulenciách nás hrubá vrstva padáku na chrbte chráni pred nárazmi o trup lietadla.

Keby sme mali Hercules C-130, dali by sme to na jeden záťah, ale CASA, hoci je menšia a šikovnejšia, schopná pristávať i na malých polynézskych letiskách, vyžaduje častejšie tankovanie. Ale aspoň si pretiahneme pri občasnom medzipristátí kosti.

S radosťou využívame hodinovú prestávku na dotankovanie na letisku Fuaʻamotu na ostrove Tonga, aby sme o ďalšie štyri hodiny zavŕšili dnešný deň príletom do civilizácie, na Rarotongu na Cookovych ostrovoch.

Ale dovolenka to nebude...

Prespíme v ubikáciách na letisku, sprcha, večerná cigara s posádkou, miestny polynézski likér Mahiki, no nič moc..., také babské pitie, prechádzame radšej na miestny rum (tu sa víno nepestuje), sparnú noc pod Južným krížom musíme nejak prežiť. Zaspíme ako mávnutím ruky.

Pred nami ostáva ešte posledný úsek cesty, necelých tisíc kilometrov vzdialené ostrovy Francúzskej Polynézie, cieľ nášho zajtrajšieho letu.

Ale dovolenka to nebude...

Na druhý deň nasleduje rutinná predletová kontrola, povolenie na štart a sme opäť vo vzduchu.

Po troch hodinách pristávame na letisku Papeete-Faa’a na Tahiti, vo vzdialenejšej časti letiska, vyhradenej pre Groupement Aéronautique Militaire.

Nás ale turistika nezaujíma, na exotiku sme zvyknutí, pohybujeme sa v nej stále, vo všetkých perifériách frankofónneho sveta, kde je nás aktuálne treba.

***

Uvedomte si, že toto bola polovica deväťdesiatych rokov, éra bez mobilov, bez digitálnych fotoaparátov, bez internetu, éra faxov, pevných liniek, zrkadloviek, kde každý jeden fotografický záber ste si museli dobre premyslieť a keď vám došiel film, to bolo, ako keby sa vám minuli náboje do pušky.

Vtedy tu neboli žiadne luxusné apartmány ako sú Le Moana na koloch v lagúne na ostrove Bora Bora, lákajúce štylizovanými obrázkami bohaté zamilované páriky na romantickú dovolenku.

Obyčajný štandard s pokrivkávajúcimi službami, ale o to viac s milšími domorodcami. Ale nepredstavujte si žiadnych divochov s banánovými sukničkami okolo pása a s oštepmi v ruke. Toto je regulérna súčasť Francúzska so všetkými vymoženosťami a právami zámorského departmentu. I voľby do francúzskeho Národného zhromaždenia sa tu konajú.

Kedysi, za našich čias to tu všetko bolo také čisté, neskazené, prirodzene krásne...

Tahitské domorodé tance, zvané ote`a boli vtedy ešte prirodzené, miestni domorodci veľmi radi predvádzali svoje umenie turistom. Boli to vtedy všetko miestni pracujúci ľudia, ktorí popri práci prišli do turistických centier, aby tam turistov predstavili svoju tradičnú kultúru. O dvadsať rokov neskôr je to už iné. Profesionálni tanečníci, pre ktorých je to hlavné a jediné zamestnanie, tvrdo pracujúci na svojich vyšportovaných telách, vystupujúci ako registrovaní umelci po večeroch za peniaze v drahých hoteloch pred bohatými turistami z celého sveta, pozerajúcimi na nich cez obrazovku mobilov. Gýč. Ale kedysi, za našich čias tomu tak nebolo, kedysi to tu všetko bolo také čisté, neskazené, prirodzene krásne.

I tie kvetinové vence tiara boli vtedy dávané turistom okolo krku tak automaticky, z čistej pohostinnosti, až neskôr sa z toho stala povinná atrakcia tak, ako flaušové hotelové papuče či fľaša vína na izbe na privítanie, ako hocikde na svete. Ešteže tie kvetinové vence nie sú umelé.

***

Takže i zábava tu bola taká prirodzená. Miestne puby, prvé diskotéky, hrajúce francúzsku hudbu, trhy, výlety na lodiach okolo atolov, prvé lety na iné ostrovy pre dobrodružnejších turistov, no skrátka boli to pionierske časy. Ale o to prirodzenejšie, naturálnejšie, bez príkras.

Exkluzivita na konci sveta niečo stojí

Ale nás sa to netýkalo, my sme mali svoje zariadenia, svoje poriadky, svoje pravidlá. Ale večer sme si tiež radi zašli do miestnych pubov, ibaže vtedy tu ešte toľko turistov nebolo, skôr také dobre situované staršie páriky, to nebola éra influencerov, youtuberov, generácie X, ani Y. Oni si sem prišli oddýchnuť, zmeniť prostredie, nie sa upiť a utancovať a neviem čo ešte, ako niekde na Ibize. Preto je tu docela kľud oproti bližšie a lacnejšie dosiahnuteľným destináciám. Sem mládež cez pol sveta nelieta. Sem lieta len ten, kto veľmi chce a má na to. Lebo Tahiti či Bora Bora nie je dovolenka za pár stoviek ako v niekde v Rimini či Chorvátsku. Tu to ide do ťažkých tisícov. Exkluzivita na konci sveta niečo stojí.

***

Paríž im z času na čas pripomenie, že technologický pokrok a bezpečnosť impéria niečo stoja.

Alebo sem lieta ten, kto musí. Ako my. Pre nás je to práca, oprostená od romantiky. Samozrejme, beach party, kúpanie sa v tyrkysovom mori cez voľné dni či po službe, výstupy na sopečné vrcholy z neprístupnej džungle ostrova, to všetko áno, ale to sa vám všetko po čase preje a zvyknete si. Ani pre miestnych to nie je exotika, ale bežný život. Tu žijú, pracujú, živia rodiny. Nič iné než tento raj nepoznajú, pre nich je to niveau normal. Tak ako pre Parížanov Paríž.

Iba im ten vzdialený Paríž z času na čas pripomenie, že technologický pokrok a bezpečnosť impéria niečo stoja. Vtedy sa zem na ostrovoch zatrasie a nočná obloha rozjasní.

***

Tam, kde teraz stojí Hotel Hilton, vtedy stál skvelý bar Taitea, kam si chodili na drink sadnúť posádky lietadiel i personál základne. Večer po prílete sme si tam všetci zašli spolu s pilotmi našich troch lietadiel. Ospalí sme neboli, pásmová choroba nám nehrozila, leteli sme proti smeru otáčania zemegule, takže sme boli čerství, napriek prichádzajúcemu večeru.

Ako sme tak sedeli, prisadla si k nám malá skupinka Francúzov. Už na prvý pohľad to neboli turisti, vôbec tak nevyzerali. Boli oblečení cestovateľsky, ako skupina fanúšikov Indiana Jonesa. Bavlnené kaki košele, šatky okolo krku, klobúky bush hat, kapsáče, trekové topánky. Profesionáli na prvý pohľad. Nepoznal som ich, ale jeden z nich sa mi zdal povedomý. Prisadli si k nám a hneď sa nás opýtali, či vieme, že zajtra letia s nami na Mururoa. Ahá, tak to sú oni. Chlapi z DGSE.

- Dúfam, že nehodláte poslať ku dnu ďalšiu dúhovú loď ..., hovorím s nadsádzkou jednému z nich, zjavne ich veliteľovi.

- To už nehrozí, doba sa zmenila, pred desiatimi rokmi sme to uhrali, Austrálčanom a Novozélanďanom sme sa povyhrážali, koho-toho podplatili, ale tým to zhaslo. Teraz by to už neprešlo, teraz by už padali hlavy tam hore, i tie najvyššie. Aj tá svetová žurnalistika je na takéto excesy oveľa citlivejšia a rýchlejšie reaguje na všetko. Studená vojna skončila, takéto veci sa už nepardonujú, už sa to nedá uhrať na bipolárny svet.

To jsou paradoxy...

Keby len vedel, že ešte pred štyrmi rokmi som bol s vtedy čerstvo založeným Greenpeace Československo prikurtovaný o bránu jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach počas prvej československej akcie Černobyl Day, asi by sa so mnou nebavil. Alebo možno naopak, chcel by vedieť viac, ako sme to všetko plánovali, trénovali, komunikovali s Amsterdamom a tak. Ale isté veci radšej nevedieť, ani neprezrádzať. Mladosť, pochabosť. Proti jadru som bojoval a teraz ho chránim. I jeho rozbíjačov, ale tých skutočných, atómových, Oppenhaimerovských. „To jsou paradoxy“, ako hovorí klasik.

***

V skupinke bola prítomná jedna mladá žena. Po hodine pri drinkoch pri západe slnka sme už viedli debatu každý s každým. Prisadol som si k nej, mala tak do tridsať rokov. Vysoká, štíhla bruneta s hnedými očami a výrazným nosom. Typická Francúzka súčasnosti. Lebo tie blondíny, ten filmový archetyp Jany z Arku zo šesťdesiatych rokov - Catherine Deneuve, to je už minulosť, doba sa mení, i predstavy krásy i tie ich gény. Mix stredomorských kultúr robí svoje všade v Európe, kultúrne výmeny predsa obohacujú genofond národov.

Volá sa Catherine, ako tá herečka. Jej rodičia pochádzajú z Československa, z okolia Galanty. Generácia 68. Emigranti. Ona sa narodila ešte v ČSSR, ale po sovietskej invázii emigrovala s rodičmi do Francúzska. A keď vyrástla, nastúpila do francúzskej tajnej služby DGSE. Znalosť češtiny a slovenčiny jej pomohla a priam ju predurčila pre službu v stredoeurópskom regióne. Po novembri 1989 pracovala na francúzskom veľvyslanectve v Prahe ako atašé.

A mne sa hneď zdala nejaká povedomá, niekde som ju už musel stretnúť, lebo s Francúzmi som sa už vtedy v Prahe bežne kamarátil. Svet je malý...

***

Tak sme sa v plážovom bare zabávali, tancovali bachatu, imitovali miestne domorodé tance ote`a a celkovo sa dobre zabávali. Chceli sme vypustiť paru. S Catherine sme si za ten večer mali čo povedať, predsa len regionálna a etnická príbuznosť je vždy istým spoločenským tmelom. Zvlášť v takejto vzdialených exotickej destinácii je spoločenský tmel potrebný.

Sediac na blízkom piesočnom brehu sme počúvali vzdialenú hudbu z baru a stmeľovali sme regionálnu príbuznosť. Musím otvorene priznať, že mi odovzdala také neoceniteľné skúsenosti, že predstavuje pre mňa referenčnú hodnotu tmelenia a môžem hrdo povedať, že odvtedy sa tmel pod mojimi rukami mení na umelecké dielo konceptuálneho umenia. A za to vďačím Catherine. No ale dosť bolo organickej chémie...

Nastupuje tvrdá jadrová fyzika...

***

Iste tušíte, kvôli čomu sme sem prileteli. Na 7. septembra 1995 bola plánovaná francúzska jadrová skúška na atole Mururoa. Je to francúzska atómová strelnica. Doviezli sme nové meracie prístroje, samotnú jadrovú nálož dopravilo vojenské námorníctvo ponorkou. Kedysi sa v 60tych rokoch testovali atómové bomby na Sahare v Alžírsku, ale to boli prvé, malé kilotonové bomby. A po získaní nezávislosti Alžírska museli Francúzi svoje pokusy odpratať inam a zvolili si koniec sveta, kde to tak nevidieť. A paradoxne, aj po toľkých rokoch prinášajú saharské vetry nad Francúzsko svoje rádioaktívne pozdravy. Karma je zdarma.

Na druhý deň ráno sme vyštartovali z Papeete, náš cieľ bol na atole Mururoa.

O tri hodiny sme pristáli na úzkom letisku na atole. Pristátie tu je veľmi náročné, lebo ak nedobrzdíte, alebo netrafíte v zlom počasí presne dráhu, zídete i s lietadlom do lagúny, alebo na druhej strane útesu do hlbočiny oceánu. Niečo ako pristátie na lietadlovej lodi. Máte iba jeden pokus. Ale dopravné transportné lietadlá sú našťastie pomalé stroje, s tými sa pristáva ľahko. Po piatich minútach všetky naše tri stroje po sebe bezpečne dosadli na dráhu a odrolovali k letiskovým budovám. Tu začala vykládka zariadenia. Trvala až do večera. Na noc sme ostali v barakoch, prešli sme sa okolo celej lagúny.

Tu slúžia naši kamaráti z 5e RE , ale po incidentoch s loďami aktivistov v posledných rokoch tu potrebovali vypomôcť posilami od nás, z dvoch jednotiek SAED a SANS z našej 3e REI, špecializovaných na takéto obojživelné operácie.

Na druhý deň ráno sme sa začali pripravovať na test. Pracovníci Centre d'expérimentation nucléaire Français, ako sa vznešene tento testovací jadrový bitúnok volá, pobehovali po základni, nastavovali prístroje, okolo atolu lietali dva prieskumné vrtuľníky, aby sa na poslednú chvíľu do perimetra testovacieho výbuchu nedostal nejaký nezvaný návštevník, letový a námorný priestor vo vzdialenosti päťdesiat kilometrov bol preto na šesť hodín uzavretý.

Dnes išlo o hlbokomorský výbuch v hĺbke jedného kilometra, vo vzdialenosti asi 500 metrov od úpätia atolu. Bomba zvaná Téthys bola už bezpečne uložená v hlbinách. A čakala.

O pol dvanástej doobeda miestneho času začalo odpočítavanie. Nebolo treba sa schovávať do protiatómových bunkrov, toto bola menšia, niekoľko kilotonová bomba, ktorej cieľom bolo testovanie dopadu na podmorské objekty. Žiadny ohnivý kužel nehrozí.

Vypustite Krakena, teraz!

Z ampliónu sa ozvalo odpočítavanie poslednej minúty. Všetci, ktorí sme neboli pri prístrojoch, sme vyšli pred hangár a pozerali predpokladaným smerom výbuchu s pripnutými dozimetrami. Boli tu i naši známi z tajnej služby, takéto niečo si nechcel nikto nechať újsť. Pozerali sme sa smerom na sever. Posledných desať sekúnd.

5,4,3, ... Zo srandy som v predposlednej sekunde pred odpalom do vypnutej vysielačky len tak pred Catherine povedal „Vypustite Krakena, teraz!“... akože to mám všetko ja na povel.

2,1,0 ... čakáme, nič sa nedeje. Catherine na mňa s úškrnom pozrela.

Zrazu zahučalo, zemou pod nohami nám trhlo, až sme to cítili v kostiach.

Hangár za nami sa otriasal v základoch ..... regály s naskladanými pracovnými kombinézami pochodovali ako vojaci na prehliadke, kombinézy z nich vypadávali ako voda z Niagarských vodopádov. Napokon sa začali skladať na zem i samotné regály. Pojazdné montážne skrine na kolieskach sa pohybovali po betónovej ploche ako korčuliari na hrádzi. Montážne kľúče spadávali z hákov a s ohlušujúcim cinkotom odskakovali od zeme. Svetlá, predtým pevne zavesené na strope, sa hompáľali vyvesené iba na kábloch ako podprsenka striptérky. Vyplašené vtáky vylietavali z kríkov. Buuuum.

Zrazu všetko ustalo. Bolo po zemetrasení. Desať sekúnd bol kľud.

A potom to začalo. Explózia z morských hlbín dorazila k hladine.

Plesk, hladina sa nadvihla takých dvadsať metrov do výšky, vystrekujúc spenenú vodu ako keď naplno spustíte vírivku.

Ale to bol len začiatok. O päť sekúnd dorazila hlavná tlakové vlna. Zrazu zaznel obrovský dunivý tresk a gigantická masa vody vytryskla do obrovskej výšky, dvesto sto metrov široký a sto metrov vysoký stĺp vody zatienil celú oblohu. Stáli sme tam pred ním, hlavy vyvrátené vo výšky, pripadali sme si ako mravce pri slonovi.

Až keď ten výbuch zažijete na vlastnej koži, zistíte, akú odstrašujúcu silu to na celý svet má

Keby zafúkal vietor, tak by sme pred tou masou vody nemali šancu, spláchlo by nás to až k Južnému pólu. Na vrchole sa vodný stĺp zastavil a ako v spomalenom filme masa spenenej vody dopadala nazad do mora ako prúdy Niagarských vodopádov.

Ohlušujúci šum dopadajúcej vody nám cvičí s ušnými bubienkami.

Po minúte je po všetkom. Stojíme tam ako obarení. Až toto sme nečakali. Kraken bol vypustený. Atómová bomba fakt nie je hračka, až keď ten výbuch zažijete na vlastnej koži, zistíte, akú odstrašujúcu silu to na celý svet má. A to sme boli svedkami iba 8 kilotonovej bomby .

Na október sa však pripravuje odpal 97 kilotonovej bomby. To bude iná pecka.

***

Od septembra do januára nasledujúceho roku sme letecky monitorovali okolie atolov Mururoa a Fangataufa, či na okolitých ostrovoch nepristávajú lode aktivistov, robili sme letecké a námorné patroly v okolí hlavného ostrova Tahiti a Bora Bora, monitorovali podozrivé aktivity a po operatívnych informáciách od DGSE sme občas nejakej podozrivej lodi zničili vrtuľu zapletenou oceľovou rybárskou sieťou, poškodili navigačné a komunikačné prístroje či znečistili naftu, čím sme ich trvalo vyradili z prevádzky. Čisto, v rukavičkách. Skrátka rutina.

V piatok sme boli s Catherine v letnom kine v Papeete na starom filme Doktor Divnoláska, alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu. Taký tématický film na dnešné časy a na toto miesto.

***

1. október 1995

Tento výbuch - to bola iná šupa. 97 kilotonová bomba Ploutos bola mnohonásobne väčšia než septembrová Téthys. Odpálená bola priamo v lagúne atolu. Tentokrát bol celý letový a námorný priestor Francúzskej Polynézie až do vzdialenosti päťsto kilometrov od atolu na pol dňa uzavretý. Vyžadovalo to oveľa väčšiu logistickú prípravu. My sme tento odpal sledovali z bezpečia štyridsať kilometrov vzdialeného atolu Fangataufa, nášho druhého testovacieho polygónu.

O pol druhej poobede nastal skutočný armagedon. Sedeli sme na pláži atolu so zapnutými vysielačkami, aby sme neprepásli odpal. Zrazu obloha na severnom horizonte stemnela. Spoza horizontu začala pomaly stúpať oslnivá guľa, ktorá rástla do šírky i do výšky, až sa nakoniec odlepila od horizontu a stúpala do stratosféry, nekompromisne za sebou vyťahujúc biely, do neba stúpajúci stĺp pary. O minútu žiara v hríbe zmenila farbu a ohnivý hríb sa zmenil na hnedobielu svietiacu masu variacej sa pary.

Za tridsať sekúnd vidíme, ako sa k nám po vode extrémne rýchlo blíži nízka, biela spenená vlna. Ale nie je to cunami, je to tlaková vlna. Podvedome napnem telo.

Wufff...

Wufff... to bol taký prudký ofuk teplého vzduchu, že niektorým z nás zhodil barety, ale inak sa nič nestalo. Ako keď okolo vás preletí v tesnej blízkosti kamión.

Keby sme stáli kilometer od výbuchu, to by sme veru lietali rukami nohami vo vesmíre, ale tu je to už bezpečné.

Rádioaktívny spad z podmorských výbuchov nie je takmer žiadny, tu nie je žiadna zem, ktorú by rádioaktívny kužeľ nasal a kontaminoval čiastočky prachu. Okrem čistej pary, ktorá sa rozplynie nad oceán, bomba vlastne nemá čo kontaminovať. Rovnako ako testovacie výbuchy vysoko v atmosfére. Ibaže tie spôsobujú poruchy elektromagnetického pola po celom svete, silno narúšajúc ionosféru, preto sa od nich v sedemdesiatich rokoch všade vo svete upustilo. Ale voda znesie veľa. Naše dozimetre preto zaznamenali iba mierne zvýšenie rádioaktivity.

***

Šou po desiatich minútach skončila. Hríb ostal na oblohe viditeľný ešte hodinu, potom sa začal odspodu rozpadávať, prúdenie ho odvievalo kamsi na východ do stredného Pacifiku ako vzdušný bozk.

Naučili sme sa žiť s bombou

Od konca októbra do decembra 1995 sa uskutočnili na Mururoa ešte tri výbuchy. Pre nás to začala byť rutina. Naučili sme sa žiť s bombou.

27. januára 1996

Na vedľajšom atole Fangataufa sa uskutočnil šiesty jadrový výbuch za našej účasti a vôbec posledný celého francúzskeho jadrového programu. Deň predtým sme do plytkého atolu zhodili podmorské monitorovacie zariadenia, nakoľko na ňom nie je žiadna pristávacia dráha pre lietadlá, iba pre vrtuľníky a je príliš rozbitý a nestabilný na akékoľvek stacionárne pozorovania.

Tento posledný výbuch sme pozorovali zo vzduchu v bezpečnej vzdialenosti od epicentra. Bol to taký posledný vzdušný pozdrav z pekla. Už to s nami ani nehlo. Ale vedeli sme, že už sa to nikdy nezopakuje, ledaže by nejaký šialený atómový diktátor stlačil gombík na svojom jadrovom kufríku ...

Po tridsiatich rokoch sa tak francúzska atómová šou definitívne skončila.

***

Máme natestované na desať jadrových vojen ...

Dva dni po poslednom teste francúzskeho jadrového programu si nás všetkých zavolal veliteľ testovacieho polygónu a povedal nám:

- Končí jedna skvelá éra. Máme natestované na desať jadrových vojen dopredu... Vyzeral pritom ako paranoidný generál Buck z filmu Doktor Divnoláska.

Bolo vidieť, že mu koniec jednej éry a zároveň jeho kariéry v práve zrušenom Centre nie je pochuti, ale rozkaz je rozkaz. Doba sa zmenila....

***

Tri dni pred našim odchodom vo februári 1996 sa začalo pracovať na demontáži zariadenia. Odviezlo sa všetko, čo sa dá a čo má technickú hodnotu. Kontaminované zariadenia sa zvrhli do hlbokých vôd okolo atolu. Ostávajú tu v prevádzke iba zariadenia na monitorovanie radiácie.

Počas monitorovacích preletov nad atolom sme na nich pozerali, ako to všetko hádžu cez okraj atolu do mora.

Ale to už nie je naša starosť. My sme sem len doviezli náklad.

***

Táto oblasť ale vždy priala atómovej vede. Američania testovali svoje jadrové bomby za severozápadným horizontom na atole Bikini, Briti zasa povedľa nich na Kiritimati. Nikto si nemal čo vyčítať. Ibaže Francúzom všetko trvalo dlhšie a kým sa dokončili, aktivisti sa stihli prebudiť. A nakoniec zvíťazili...

V súčasnosti sa jadrové simulácie testujú iba na superpočítačoch. Doba sa zmenila.

***

A my sme tu pol roka žili medzi jadrovými výbuchmi, pod ohnivými hríbmi, týmito údajnými prejavmi vyspelosti civilizácie. Tak nejak som si na to zvykol.

Somewhere over the rainbow

Lebo keď niekto nakoniec predsa len stlačí ten červený gombík na jadrovom kufríku a my na oblohe uvidíme iba jasný oranžový záblesk a o pár sekúnd bude navždy po všetkom, čo už narobíme...

***

Partia z tajnej služby DGSE odletela dva dni pred nami. Strávili s nami pol roka. Lúčime sa, možno sa niekedy niekde opäť stretneme. S Catherine možno v Prahe...

Na tretí deň odlietame i my. V lietadle si spievame skladbu Somewhere over the rainbow...

Tak načo sa báť. Joie de vivre. Radosť žiť.

A čoho sa vlastne bojíte vy?