21.11.2017 16:07

Je to válka. Buď anebo...

Ocitol som sa v krajine, kde oslavujú víťazov a nadávajú porazeným. Z ľudí som však cítil záujem a vášeň pre futbal a to ma lákalo.

Po nočnom prílete som si nastavil budík na 10:15 aby som stihol svoje prvé libanonské raňajky. Všade kam sa pozrel a pohol bol chlieb. Nie taký, ktorý je bežný u nás, ale arabský. Takže to bolo v zmysle chlieb a čo k tomu. Väčšinou to teda bol chlieb s humusom, baranie rohy a olivy, ktoré čo sa týka výskytu konkurujú chlebu. Po pár dňoch som sa  pozabudol a dal som si chlieb s chlebom.

Premýšľal som, že keď som toho vela nenaspal, ľahký výklus by mi dnes úplne stačil. Chalani ma ale pripravovali, že mám čakať aj nečakané, tak som bol v strehu. Pamätám sa ako mi Dávid hovoril, že tam stále hrajú zápasy, ale že ho budem hrať hneď dnes to by ma nenapadlo. V ušiach mi zneli jeho slová: “Je to válka o bytí a nebytí, tak se tak nastav. Nikdo ti nepomúže, právě naopak. Hodí tě tam a dajou na první dojem. Buď anebo…”

Vedel o čom hovorí, pretože sám tu ešte nedávno hral. Snažil som sa predstaviť ako to asi bude vyzerať a najviac mi k tomu sedel film Gladiátor, kde Maximus bojuje proti presile. Pamätáte sa na tú scénku? Taktiež som myslel na to, že aby uspel, musel si získať chalanov na svoju stranu.

Zdroj:http://emojiry.com/wp-content/uploads/2017/05/Gladiator-wallpaper.jpg

Marwan bol presný ako hodinky. “Hi habibi, how are you?” “I am great habibi. Yalla.”

Cesta na štadión trvala asi pol hodinu lebo “za traffic was too much”. O premávke a jej pravidlách, ktoré má každý zadefinované inak, napíšem neskôr. Bolo to ako GTA, akurát že počet životov je obmedzený. Pristáli sme na základni Ansar, všade neznámi ľudia, ktorí ma bozkávali. Rýchlo som pochopil, že tu je taký zvyk, podať si ruku a pobozkať sa raz alebo trikrát na líce. Bolo to pre mňa mierny šok, ale po chvíli som sa už ad tým ani nezamýšľal a zvykol som si na to.

Nevysoký džentlmen, ktorý rozhodne nebol z Libanonu sa mi predstavil ako tréner. Neskôr som zistil, že je skvelý človek. Rozprával veľmi jasne a stručne: “Ahoj, som šťastný, že si prišiel. Prvý polčas si pozrieš ako sa tu hrá a druhý polčas budeš hrať. Keď nastúpiš, choď do každéo súboja, buď dôrazný a bude to fajn.” Môj sen a výkluse sa rýchlo rozplynul.

Šatne neboli nové, umelá nespĺňala európske kritéria a keby som hľadal dôvody ako stihnúť novoročnú oslavu na Slovensku, tak by som ich našiel nespočetne. Na druhej strane bolo cítiť z ľudí záujem a vášeň pre futbal. Po čase som zistil, že všetko na čom tu záleží je víťazstvo. Keď vyhráte ste pre ľudí kráľom, keď prehráte nie ste ničím a nikto sa s vami nebaví. Pár skalných je s vami v dobrom aj v zlom a tým potom venujete víťazstvo.

Cez polčas som sa s hráčmi snažil prehodiť pár slov, predstaviť sa, otázne je koľkí mi rozumeli. Futbal je však univerzálna reč, pri ktorej netreba veľa rozprávať. Z techniky niektorých hráčov som bol úplne mimo, bolo priam nemožné im zobrať loptu. Bavili sa hrou, všetci chceli útočiť a na bránenie vela ľudí neostalo.

Začal som chápať, že na to som tu asi ja, aby som to tu organizoval a zabezpečil obranu. Herne sa mi darilo, na útočníkovi som mal pár slušných zákrokov a súbojov. V 80. minúte sme kopali rohový kop, dostala sa ku mne odrazená lopta, možno 15 m od brány a ja som z otočky half-volleyom trafil šibenicu. Doslova. Taký gól som nedal ešte ani na tréningu, nie to v zápase. Všetci začali na mňa skákať a keď rozhodca odpískal koniec, vedel som, že ma len tak ľahko nepustia.

Diváci prichádzali za mnou, bozkávali ma, fotili sa so mnou. Zažil som si svoj kúsok slávy a bolo to veľmi príjemné. Na druhej strane niečo, čo tak rýchlo prišlo, ešte rýchlejšie odíde…

Všetko do seba zapadalo, až kým som prišiel na hotelovú izbu, priniesli mi hranolky, colu, hamburger a moja myseľ sa nezastavila: “Tá umelá je hrozná, nemôžeš tam trénovať každý deň, po jednom zápase ťa všetko bolí. Libanon? Zakopeš sa tu a nikdy sa nevrátiš do Európy. Máš na viac. Skúsil si si, videl si, choď domov. Čo tu budeš sám robiť? “ O druhej ráno som si našiel letenku na Slovensko a plánoval som si ráno vziať taxík na letisko. Za to, že som ostal vďačím mojmu agentovi, ktorý mi ukázal iný uhol pohľadu. Na druhý deň prišli so zmluvou a do pár hodín sme ju podpísali.

Ako som si zvykal na úplne nový svet? Čo bolo iné? Pokračovanie už čoskoro. Stalkovať ma môžeš na instagrame @dalsomto. Díky moc :)

M.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
2
Poslať správu
Jediné, čo nikdy nevrátiš späť, je premárnený čas. Možno teraz máš všetkého po krk a chceš so všetkým skončiť a “užívať si” život, ale ver mi, že sa o pár rokov budeš budiť zo sna s otázkou: “Čo ak by som vydržal? Aké by to bolo?"

Chceš vedieť, keď dalsomto.sk pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.