Zanzibar očami nadržanej samice!

Bol chladný stred januára, biznis tradične po Vianociach viazol a ja som dostala chuť niekam aspoň na chvíľu vypadnúť. Uprostred noci som začala googliť ceny leteniek a zistila som, že niektoré naozaj tropické destinácie idú celkom lacno. Taká India, letenka za 350 eur, splnený vlhký sen. Môj parťák pri spoznávaní nových krajín - brácho si kriticky zhodnotil môj návrh a svitalo mi na nádej. Zistil však, že v Bombaji sú pláže totálne zamorené fekáliami a neodporúča sa tam ani vstupovať. Ja osobne som skôr chcela spoznávať čaro miestnych zákutí, ako sa čľupkať v indických hovienkach (aj taký bahenný kúpeľ môže mať predsa svoje čaro, no nie?), ale že keď už do tepla, tak s možnosťou vykúpať sa v mori. O pár chvíľ neskôr mi už cez messenger prišiel link na lacné letenky na Zanzibar. Geografia nie je práve moja silná stránka a v prvom momente som netušila ani kam tento ostrov (to že je to ostrov chcelo tiež pár chvíľ googlenia) patrí, resp pod ktorú krajinu. Dozvedela som sa, že ide o mini africký ostrovček s brutálnymi plážami a čiernymi alfa samcami. Po tomto zistení som rýchlo prehodnotila svoj pôvodný zámer spoznávať kultúru a pamiatky za "poďme sa válať na pláži a riadne si užiť všetky miestne slasti''. Letenka za 400 eur bola booknutá. Čo sa týka oblasti, rozhodli sme sa pre dedinku Nungwi, ktorej pláž bola označená za najkrajšiu pre rok 2017. Alexandra si proste potrpí na kvalitku! Cez airbnb vyšlo ubytko jedného 100 eur na týždeň.

1. Vitajte v Chorvátsku!

Výber tejto destinácie ma napokon celkom potešil. To, že som nevedela, kde na mape sa to vlastne nachádza, znamenalo jedno. Nie je to Thajsko ani Bali. Aj keď som tieto krajiny zatiaľ nemala tú česť navštíviť, vďaka instagramu mám pocit, že už to tam hádam poznám lepšie ako miestni! Sú to momentálne horúci hráči pri výbere dovolenky každej slovenskej a českej instapersonality. Tým nechcem tvrdiť, že sa odtiaľ nabudúce nebudem škeriť aj ja, ale to že Zanzibar nie je úplný mainstream (zatiaľ) ma zahrialo pri srdiečku možno viac než miestne horúčavy. Omyl! Príchod do našej dedinky bola studená sprcha. Už v prvý deň, keď nám náš hostiteľ ukazoval okolie som znenazdajky započula, ''Hele Pepo, dones z izby ešte nejaké ti pivka!'' Brr, až ma striaslo, ale dobre, pár Čechov na rovnakom ostrovčeku uprostred indického oceánu, to je len náhoda... lenže nebola. Neskôr sme sa dozvedeli, že sa u nás letenky sem predávajú veľmi výhodne a zrejme každý druhý Slovák (každý prvý bol Čech) sa to rozhodol využiť. Shit happens. Najväčší šok prišiel, keď ma tam ešte aj pár ľudí spoznalo. Ok, sleduje ma na Instagrame pár tisíc ľudí, ale že ma niekto spozná v nejakej malej africkej zašitej dedine, totálne rozbitú a neupravenú po 30 hodinovom lete, to by som si nepredstavila ani v najdivokejšom sne. Život je niekedy vážne vtipný a tieto chvíľky si dosť užívam, aj keď na fotkách ktoré sme si spolu spravili pôsobím výrazom, že neviem napočítať ani do desať.

2. Súrodenecký incest na africký spôsob!

‌Na najromantickejšom mieste v mojom živote som sa ocitla so svojim mladším bratom. Vždy som snívala, že na takéto miesto pôjdem raz s láskou svojho života, alebo teda aspoň s aktuálnym trtkačom. Nedá sa povedať, že by sme nezapadli, lebo celkovo okolie tvorili hlavne páriky rôznych vekových kategórií, bez urevaných monštier zvaných deti. Väčšinou zazobanejšie typy, v zložení mladá-mladý, mladá-veľmi starý, veľmi stará-veľmi mladý černoch alebo moje obľúbené veľmi blond-černoch, veľká láska zo včerajšej beach párty. Každý mal pocit, že sme na svodobnej ceste a ja som to niektorým otravným typom nemala potrebu ani vyvracať a hrala s nimi túto silno incestnú hru. Okrem iného sme zdieľali jednu, nie práve veľkú posteľ, zahalení romantickou sieťkou proti komárom. To by sa ešte všetko dalo prežiť okrem takej drobnej maličkosti, že záchod nemal žiadne dvere! Vtedy nadobudlo cestovanie s bratom úplne iný rozmer, ale zároveň to bola celkom výhra. S frajerom by som to asi dosť ťažko rozdýchala a poslala ho vždy na opačny koniec dediny, alebo držala celý obsah v sebe až pokým by som neprišla domov a medzitým zrejme asi aj tak praskla zaživa. Každopádne pri bráchovi to problém nebol, sedel poslušne na verande s komármi a ja som mohla spokojne kakať :)

3. Nadpriemerné čierne banány!

Na nič iné som sa netešila viac, ako to, kedy ochutnám poriadny šťavnatý africký banán. Ako ho slastne vložím hlboko celý do úst a telom mi prejde omamné vzrušenie. Budem ho pomaličky sať a užívať si tú chuť na jazyku. Ach tá divoká predstava ma držala pri živote, ale na trhu prišlo veľké sklamanie. Banány predávali len nejaké zakrpatené, pripomínajúce wursty na viedenských vianočných trhoch. Stáli pár centov a po prvotnom šoku z veľkosti som musela skonštatovať, že boli nakoniec dosť chutné, čo ma doviedlo k zisteniu, že aj malý gašparko vie urobiť kvalitné divadlo, minimálne teda v mojich ústach.

Okrem banánov to bol raj aj na iné pre nás nie vždy dostupné ovocie. Ako štyri roky žijúci na raw vegánskej forme stravovania sme si konečne prišli na svoje. Ovocie malo chuť ovocia (čo sa o tom našom z Lidlu nedá vždy úplne povedať) poctivo vypestované a čerstvo nazbierané. Práve prebiehala sezóna jacfruitov, máng a marakuj, takže na tejto africkej trojke sme si fičali celý týždeň. Ten pocit, keď je mango tak šťavnaté, že ti až ostrieka tvár a ty nemusíš prvý krát v živote fejkovať radosť a užívaš si, ako ti to celé steká po brade!

4. Luxusné zákaznícke služby!

Na Zanzibare sa platí za všetko a keď píšem všetko, myslím za každú jednu prkotinu, ktorá ti len napadne. Babenka ti urobí copík z farebných nitiek, (pôvodne si chcela ''naúčtovať'' 25 eur) ktorý sa ti ale už o hodinu celý rozvíja, lebo ho zle upevnila. Slečna ti ho veľmi ochotne opraví a na konci si za opravu milo vypýta 10 eur a ty neveríš vlastným ušiam. Pošleš ju s tým ťažko do prdele a o hodinu sa zo svojho pôvodne krutého správania ticho tešíš, lebo cop sa opäť rozpadáva a s tým aj tvojich celých 7 eur, ktoré si zaňho vysolila. Okrem toho, že sa tam za všetko tasia ich lepkavé doláre, po ktorých si máš chuť hneď dezinfikovať ruky, tak sa tam všetko aj zjednáva. Zrejme ja ani brat sme na zjednávanie neboli zrodení, lebo keď si pani vypýtala 5 dolárov za niekoľko kilový Jackfruit, ktorý by u môjho domáceho dílera vietnamského pôvodu stál tak 80 eur, ani nám nenapadlo pýtať si nižšiu cenu. Mám taký pociť, že sa na nás tetuška slušne nabalila, ale aspoň nám dala vždy mango zdarma (stálo pár centov).

V galérii všetkých tých bizarností v rámci služieb aj tak kraľuje internetová kaviareň bez internetu, letisko, bez schopnosti vykonať check-in (o následnom tlačení štítkov na batožinu radšej pomlčím), či nákup internetovej simky, ktorú nám do mobilov inštalovala celá dedina presne dve hodiny. To nie je vtip, to je Zanzibar. Doteraz som ten princíp predaja internetu nepochopila, každopádne zahŕňalo to jeden nákladiak, veľa ľudí sediacich na tom nákladiaku a dvoch mladíkov, ktorí zrejme zohrávali úlohu technikov, ale naozaj len zohrávali, lebo rýchlejšiu inštaláciu by vykonal aj slovenský dôchodca, ktorý nikdy nemal styk s modernými technológiami. Nám dvom to inštalovali teda presne 120 minút (zapadlo medzitým slnko), keď si predstavím, že v Telekome by to plynulo takto podobne, dvaja zamestnanci by mali spolu štyroch obslúžených zákazníkov denne. Ak ma niečo Zanzibar naučil, tak určite veľkej trpezlivosti s ľuďmi a menej frflania na našej okresnej pošte, keď čakám pri okienku ''až'' 5 minút.

5 . Kto sa bojí bacilov, ten do Afriky nechodí!

Veľkou výhodou dovolenky na Zanzibare je, že človek tam nepotrebuje, na rozdiel od Kene, kde sme mali medziprílet, očkovanie. Na Zanzibare už roky nebol výskyt Malárie. To nemení ale nič na fakte, že tam človek nemôže chytiť nejakú inú srandu, minimálne dobrú hnačku! My sme sa našťastie týmto africkým radostiam vyhli, ale nie vždy nám bolo do smiechu. Voda pitná samozrejme nebola a náš apartmán zahrňoval jednu externú nádržku so studenou vodou, ktorá sa minula vždy, keď ju človek najviac potreboval. Každý koho sme stretli, resp. každý z miestnych kto nás videl trápiť sa na pláži s otváraním nejakého ovocia mal čudnú obsesiu utekať pre nôž s vnúrnou pohnútkou rozrezať nám ho (samozrejme za poplatok). To bola naša najhoršia nočná mora, nožík, ktorému sa dostalo pod čepeľ už všeličo, ale tá čepeľ sa nikdy nedostala do umývačky riadov. Zhmotnenie všetkých strachov z baktérii prišlo v jedno dopoludnie. Nachádzali sme sa na farme s koreninami a dvaja usmievaví miestni sprievodci (ten úsmev by ich prešiel, keby vedeli, aké nízkorozpočtové prepitne po prehliadke dostanú) nám práve predvádzali strom, ktorého plody obsahujú farbivo, ktorým si Indky kreslia na čelo bodku. Černoch č.1, s kvetinovým vencom na krku mi to išiel názorne predviesť na svojich perách, narúžoval sa pekne do oranžova a nám sa naskytol zaujímavý pohľad na travesty show v zanzibarskom podaní. V momente sa tým istým prstom, ktorým si rúžoval pery, natiahol k mojim perám a začal robiť to isté. To sa veľmi páčilo sprievodcovi č.2, ktorý nadobudol pocit že je MUA z instagramu a dal tomu, ako sa hovorí ''finishing touch''. Bola som zamrznutá, v hlave sa mi prehrával celý život a zároveň predstava, čo všetko asi tak obsahujú ich sliny a čo v tých rukách v ten deň držali, ach bože doteraz pevne verím, že len tie banány, ktoré na tej farme pestovali!

6. Ghetto Life Madrfakr!

V rezorte pri pláži je všetko naozaj krásne až dokonalé, od čistých bielych pláži, tyrkysového mora a luxusných hotelov s ochotným personálom, akoby si svet sledoval cez ružové okuliare. Túto spomienku na Zanzibar sme mohli mať v pamäti aj my, nebyť nášho airbnb apartmániku, ktorý mal byť údajne vzdialený max 10 minút od pláže. Desať minút to bolo, ale jedine behom keňanského vrcholového šprintéra, cez uličky, v ktorých si sa po zotmení nechcel ocitnúť. My sme mali dve možnosti ako sa vrátiť k večeru z pláže domov. Ísť prírodnou cestou cez pláž, ktorá už k večeru bola totálne zaplavená a voda siahala často až po prsia, alebo cez dedinu. To bola tá riskantnejšia voľba a museli sme najprv zbierať riadnu dávku odvahy. Hneď ako človek zabočil do niektorej z uličiek, ktoré viedli z pláže, ocitol sa v inom svete a čím išiel hlbšie, tým menej bielych tvári stretol. Na mieste nášho bývania sme bielych nevideli ani raz. Bol to síce stále Zanzibar, ale nebolo to niečo, čo by vám nadšene odprezentovali v cestovke. Pár holých domov z kameňov, bez dverí, či okien, prašná hrboľatá cesta lemovaná odpadkami, voľne pasúce sa slepice a ľudia, ktorí poväčšine nevlastnili topánky, zato poriadny smartfón áno! Musím ale priznať, že čím častejšie sme tým slumom prechádzali, tým menej strachu som cítila. V noci by som sa tadiaľ neodvážila ísť ani keby som vypila celú fľašu vodky na odvahu, tým pádom sme večere trávili na izbe s knihou (šetrilo sa internetom) a hodovaním nad 5 kilovým lepkavým jacfruitom, ktorý sme si potom zvyšok večera snažili odstrániť z prstov pod studenou vodou. Divoké party nights, to je také naše!

7. Vychodoeurópska nevesta!

Čo sa týka miestnych mužov, (o turistov som nemala záujem, angličanov cikajúcich v piatok v noci do fontány na hlavnom námestí máme dosť) mala som len dve možnosti. Na výber boli buď plážoví predavači, ktorí ti vedeli zabezpečiť všetko, od nepotrebnej ručne vyrezávanej sošky, výlet loďou počas západu slnka, kokosov až po mäkké drogy. Drogami väčšinou svoju širokú škálu služieb zašepkaním zakončili, prípadne si toho jointa ubalili a spokojne vyfajčili pod našim slnečníkom. Nedalo by sa povedať, že by oplývali práve sexy šarmom alebo aspoň vyšším vzrastom. Druhá skupinka boli masajovia. Údajní strážci pláže a našej bezpečnosti. Miestni mali pred nimi rešpekt a masajovia vás radi za pár dolárov sprevádzali (nejedna rozvášnená turistka to využila). Všetci boli vysokí, štíhli a prirodzene vyrysovaní v rajcovných červených krojoch. V mojom prípade, aj keď to bude znieť šokujúco, zostal celý výlet len pri chlipnom slintaní z pod slnečníka. Pri predstave, že by som si domov priniesla suvenír v podobe exotiky v gaťkách, som si slinku radšej utrela a išla sa hrať do mora s mladším bratom...