Vytúžená láska

Bol to deň ako každý iný. Bola som v práci, monotónne som si robila svoje povinnosti, keď sa zrazu zjavil v dverách. Bol nádherný. Snažila som sa nevyšilovať a tváriť sa normálne. Vytiahla som tie moje klasické esá z rukáva – trápne vtipy. Chvíľu sme sa len na seba pozerali a mňa k nemu niečo neskutočne ťahalo. Prirodzene som zrazu mala najviac práce práve v jeho blízkosti.

V tom sa mi predstavil. Meno, na ktoré nikdy nezabudnem – Mišo. V očiach mal iskričky. Ach, ako som sa len v tých očiach strácala. Bola to láska na prvý pohľad. Teda aspoň z mojej strany. Začala som sa červenať, no musel sa vrátiť do práce.

Prešlo pár dní a ja som premýšľala, že ho už nikdy neuvidím. Musela som odcestovať, bola som mimo dva týždne. Napriek veľkej snahe sa mi ho nepodarilo nájsť. Trochu som nedomyslela, že meno „Mišo“ má zrejme niekoľko tisícok mužov, haha. Zmierila som sa s tým, že svojho princa už nikdy neuvidím… keď vtom mi z čista-jasna pípla SMS.

Neznáme číslo. Zvedavosť mi však nedala a správu som otvorila. A tak to celé začalo.

Našiel si spôsob, ako získať moje číslo, a ja som bola nesmierne šťastná. Sympatie teda boli obojstranné. Písali sme si pár dní, keď sme sa opäť stretli v práci. Cítila som sa ako v siedmom nebi – bláznivo a hlúpo zamilovaná, ale bolo mi to jedno. Po dlhej dobe som opäť niečo cítila a bolo to krásne.

Zaujalo ma na jeho ruke niečo, čo sa skrývalo pod rukávom. Pristúpila som k nemu a jemne rukáv nadvihla. Kým som si uvedomila, čo som práve spravila, cítila som sa zahanbene – no on sa len usmial. Vyzeral, akoby sa mu to páčilo.

Po práci som na neho počkala a odprevadil ma domov. Na moje počudovanie vystúpil z auta a vystískal ma. Nie ako niekoho, koho práve spoznal, a nie ako kamarátku. Nechcel ma pustiť. A v ten deň som sa do neho zamilovala ešte viac.

Večer som sa mu cez správy priznala (áno, viem, odvážne 😅), že sa mi strašne páči a že sa pri ňom cítim veľmi príjemne. A tiež, že som ho túžila pobozkať. Vtedy sme zistili, že sympatie sú vzájomné. Povedal, že sa do mňa zaľúbil, hoci je ešte poznačený minulosťou.

Pozval ma na rande. Bolo to najneformálnejšie a najspontánnejšie rande, aké som kedy zažila – smiali sme sa, rozprávali, zabudli na čas. Bolo to dokonalé. A možno práve v tom bol ten háčik.

Ďalšie naše rande sa neuskutočnilo. Niečo mu do toho vbehlo a ja som opäť musela odcestovať. Napriek diaľke sme boli v kontakte každý deň. Písal, že sa už nevie dočkať, kedy ma znova uvidí, a že neveril, že ešte niečo také v živote zažije.

Konečne sme sa opäť stretli. Bolo to ako sen – prespala som u neho a bol neskutočne nežný, pozorný, iný. Cítila som sa bezpečne. Akoby som po dlhom čase konečne bola na správnom mieste.

A tak plynuli dni.

Dohodli sme si ďalšie stretnutie. Čakala som. Hodiny plynuli. Jeho nikde. Ustarostená som mu napísala, či je všetko v poriadku. Odpísal, že mu zase niečo do toho vliezlo. Samozrejme, chápala som – život je nevyspytateľný. Lenže takto to bolo stále.

Nakoniec som si ho posadila a úprimne povedala, čo ma trápi. Že chápem, keď niečo nevyjde, ale obyčajné „nestihnem to, prepáč“ by stačilo. Že ma bolí to čakanie a ticho. Že vo mne rastie pochybnosť, či som dosť.

Počúval ma. Poďakoval mi, vraj presne toto potrebuje vo vzťahu – komunikáciu a úprimnosť. Sľúbil, že na tom zapracuje.

Na chvíľu to zabralo. Ale len na chvíľu. Vrátilo sa to do starých koľají.

Keď sme boli spolu, bolo to úžasné. Bol gentleman, mal v sebe teplo, ktoré ma priťahovalo. Ale keď sme sa nevideli, prichádzali tiché dni, neodpísané správy a zrušené plány. Neustále čakanie. Neustála neistota.

Raz sme sa mali stretnúť po práci. Písala som mu, aby som vedela, kedy končí. Odpísal až večer: že to so mnou nedáva, že to ukončuje, lebo by som nebola šťastná.

Zrútil sa mi svet.

Volala som mu, chcela som aspoň vysvetlenie. „Nezmením sa,“ povedal. „Je to iné, keď to robím pre rodinu. Vieš… to je rodina.“ Slová, ktoré mi prebodli srdce.

Bola som zvyknutá na frázy typu „nie si dosť dobrá“, ale toto bolo iné. Bolestivejšie. Naozaj si nezaslúžim aj ja byť milovaná? Čo robím zle? Prečo si vždy vyberiem niekoho, kto ma zraní?

Úprimne, ani si nepamätám všetko, čo sa dialo potom. Len viem, že som túžila po vysvetlení. A o dva dni mi napísal. Zavolal ma k sebe. Išla som. Prečo? Lebo mi stále záležalo.

Cesta autom bola tichá a nekonečná. Ani sme sa poriadne neprivítali. Nalial víno. Počas toho som ho pozorovala – snažila som sa pochopiť, čo sa v ňom deje. Otočil sa a povedal, že cítil, ako ho prebodávam pohľadom. Nebola to pravda. Len som sa snažila pochopiť.

Zrazu sa nahol a pobozkal ma. „Ľúbim ťa,“ zašepkal. Ospravedlnil sa, že urobil hlúposť. Že to tak nemyslel. Že sa to viac nezopakuje.

A na chvíľu to vyzeralo, že sa zmenil. Bol nežný, pozorný, písal, navrhoval stretnutia. Ale o pár týždňov… bolo to znova tu. Ticho. Zrušené plány. Ja – čakajúca, on – neprítomný.

Nechápem, čo sa udialo. Nevidím mu do hlavy. Nezdieľa so mnou, čo cíti. Hrá sa so mnou? Neznamenám pre neho nič?