Na Slovensku som nikdy nepracovala, radšej namiesto toho cestujem po svete

Nie, nemám bohatých rodičov, ani bohatého priateľa, ani vo svete nemusím žobrať, nestopujem, nežijem v aute a nie som backpacker, ktorý žije z 5 eur na deň. Žijem každý rok inde, milujem palmy a trópy a práve preto trávim už celý rok na Hawaii.

Už je to skoro 5 rokov čo cestujem po svete, no slovo cestovateľ mi na mňa moc nesedí. Turista? To je skôr urážka. Milujem cestovanie, ale mojím životným štýlom je skutočne žiť v daných krajinách dlhšie, aby som sa tam cítila doma natoľko, že mi tam príde všetko prirodzené. Dávam si načas, a preto som aj v posledných rokoch navštívila len pár krajín. Áno, sú krajiny, v ktorých žiť nemusím a ktoré prejdem za niekoľko týždňov, to ale nezistím, kým tam nevkročím.

Tak napr., posledný rok som strávila celý na Maui. Okrem cestovania po okolitých Havajských ostrovoch ma to zatiaľ nikam neťahalo, aj keď už mám divoké plány do budúceho roku. Je tu tak nádherne, že nič iné k životu nepotrebujem. Maui je neskutočný raj na Zemi a ja sa každé ráno budím s obrovskou úprimnou vďačnosťou, že môžem otvárať oči práve tu.

Nemám nič proti klasickému spôsobu života a viem, že nie každý vie ako na to, alebo o tom sníva. Cestovanie nie je pre každého. Ale tí, ktorí to cítia v kostiach, ktorí cítia to volanie sveta, by sa mali zbaliť a odísť. Nečakajte na "správnu chvíľu, správneho človeka alebo správne okolnosti". Zahoď výhovorky a konaj. Nikto iný to neurobí za teba. Nech sa to už týka čohokoľvek, nie len cestovania. Konaj.

Za tieto roky som strávila na Slovensku dokopy asi 8 mesiacov a len dvojo Vianoc. Vždy som chcela cestovať a zažívať stále niečo nové, ten pocit keď vchádzaš do novej krajiny a všetko je pred tebou sa nedá porovnať s ničím, čo som zatiaľ zažila. Som v totálnej eufórií, cítim sa ako na tej najlepšej droge na svete. Ocitám sa v absolútnej prítomnosti a to je pocit, ktorý sa dá len ťažko opísať. Ľudia meditujú, aby sa ocitli v momente, skáču bungee aby si navodili pocit šťastia a adrenalínu, potápajú sa so žralokmi.... Ja to mám najsilnejšie pri pristávaní a pri prvých dňoch, snažím sa to udržať, ale je to prchavá emócia.

A ako je to teda možné, že môžem stále cestovať? Ako si to môžem dovoliť? Keď raz začneš, spustíš domino efekt a veci sa začnú dávať do pohybu. Nemusíš mať naplánované tri roky dopredu s presným rozpočtom. To je úplna blbosť :D Áno, sú ľudia, ktorí cestujú s minimálnym rozpočtom, stopujú z krajiny do krajiny bez toho, aby minuli cent a títo majú môj absolútny rešpekt. Sama som kedysi precestovala Usa tak, že som prakticky žila v aute. Nie preto, že som nemala na motel, ale preto, že som chcela túto skúsenosť a slobodu. Celkovo to tak ale nerobím, keď sa niekde rozhodnem žiť, je to ze vším všudy. Nikto nepovedal, že cestovanie musí byť drahé alebo naopak, že musíš šetriť natoľko, že nemáš ani na jedlo. Nie je v tom žiadny trik ani háčik.

Ja som po prvý krát pred rokmi odišla s 300eur v kapse hneď po dokončení bakalára, v Kanade som si našla do týždňa prácu a začala šetriť. Vo svete sa ale zarába trošku inak ako u nás, a tak to šetrenie nebolo až také bolestivé. Začiatky sú občas kadejaké, ale pokiaľ je to tvoja priorita, nič ťa nezlomí. Nikomu nič nedlžím, vždy mám na účte dosť na to, aby som mohla cestovať ďalej, väčšinou pracujem online a ešte nikdy sa nestalo, že by som sa nevedela o seba postarať alebo ostala úplne bez peňazí.

Slovensko mám rada, je mojou rodnou krajinou, ale to neznamená, že tam musím prežiť celý svoj život. Ani to neznamená, že tam musím umrieť. A ani to, že tam patrím. Ja cestujem, lebo som vždy vedela, že ma niekde niečo čaká a doma to proste nie je. A k tomuto volaniu sa každou krajinou posúvam bližšie.