Posuň sa, alebo neplač!

Kedy je čas odisť? Neviem, lebo som stále tu. Zotrvávam na jednom hnusnom kúsku svojho života už roky. A nie je to pracou, životným štýlom, či vzťahom. Je to akousi začarovanou bublinou, ktorá ma nechce pustiť von. Možno je to tým, že mám malo sebazaprenia, alebo je to preto že si malo vážim samu seba. Zatiaľ mi dáva zmysel len odpoveď láska. Je to láska k ľudom, ktorí sú okolo mňa a bojím sa aké by to bolo kebyže odídem. Čo by sa s nimi stalo? Sú na mne závislí? Potrebujú ma vôbec? Alebo je to len mojou neskonalou túžbou uistiť sa, že je všetko v poriadku. Prečo niekto môže nechať všetko za sebou, všetkých opustiť a ísť si vlastnou cestou? A prečo iný zas nesmie, nevie, ... nechce? Je to pohodlnosť? Je to zodpovednosť? Zodpovednosť ku sľubom, ktoré dali dávno, či už sebe alebo niekomu inému. Aké je to však porušiť sľub?

Sľuby sa porušujú každý deň. Dá sa s tým žiť. Ale porušiť sľub, ktorý si si dal sám spôsobí v duši a hlave strašný chaos. Túžba po slobode a bezstarostnom živote bude stále vrhať tieň pochybnosti. Pochybnosti o tom, či si sklamal. Sklamal si určite ale koho.

Aj utrpenie patrí k životu, no človek má neskonalý dar sa zubami nechtami brániť utrpeniu. Bolesť človeka ničí. V strachu z obavy z bolesti ľudia zabúdajú, že ak bolesť niečo prinesie. Prinesie poučenie, posun, pokrok a hlavne zistenie, čo už v živote nechceš mať ani zažívať.

Preto sa človek snaží vyhovieť ako sebe tak aj druhým. Ale vždy sa v prvom rade snaží vyhovieť druhým. Možno sú to často veci, ktoré osoba nevie ale snaží sa. No v hodnoteniu druhých aspekt snahy absentuje. Vždy sa hodnotí len výsledok. To, že sme sa snažili je každému prd platné. Nie sme malé deti, ono sa snaha skutočne neráta. Je to tak v škole, v práci aj v osobnom živote.

Proste snaha nie vždy prinesie ovocie. A to sklamanie, že snaha proste nestačí bolí. Treba prijať, že to proste nejde, že ja nie som ten človek, čo to dokáže. Ďalším krokom je pokora. Sú veci, ktoré sa nenaučíš, na ktoré cvik nestačí. Je to zakorenené vo tvojom vnútri a nezmeníš to. Potom je na tebe, či zatrpkneš alebo či zložíš klobúk pred tými ktorí to dokážu.

Zabudnúť, opustiť a odpustiť sú tiež tie vlastnosti, ktoré nedokáže každý. Môže to v tebe prehrmieť, ale stále niekde v kútiku to budeš cítiť a bude ťa to neskutočne štvať.

Občas treba zahodiť zodpovednosť aj sľuby. Nezachrániš celý svet a divil by si sa koľkí ľudia nechcú zachrániť ani teba. Tak prečo ty ich?

Cítiš výčitky, že by si bol sebeckí? NO A? Veľa ľudí ťa nikdy neprijme. Tak prečo sa pchať do zadku niekomu, kto o to nestojí? Lebo ty si si to tak vysníval? Aké by to bolo super?

To je tvoj problém.

Tak sa rozhodni, či tu ostaneš so mnou, čo snímam klobúk alebo či pôjdeš ďalej.