Bdelé noci po smrti

Nadpis mohol byť pokojne jednoduchší. Niečo lacné ako snová paralýza, živá nočná mora a bol by z toho bendžér ale.. píšem to ja, tak to bude podľa mňa!

Nie je to prvý a myslím, že ani poslednýkrát, čo sa prebúdzam hladná, mierne oťapená, poriadne rozrušená a ešte raz hladná. Rozplesknem oči, píšem Silve správu v nejakých haky baky znakoch. Rozlúštila, odpísala. Moja zlatá. Môžem sa vykecať. Hlasové správy saved my life.

Ale naspäť k tomu, o čom som sa odhodlala napísať. Nebude to žiadne prekvapenie, keďže gro témy som vsunula do prvého odseku a mám potrebu obhajovať nadpis alebo len naň poukazujem, pretože je fakt výstižne dobrý.

Presviedčam samú seba, že už je za tým. Ako som sa presťahovala, mám to ťažšie lebo moja lenivosť kúpiť si lampu ma núti prejsť ku dverám,aby som zažala a od mojich dverí ku chladničke nemám ďaleko. Chvalabooohuuuu!!

Dovolím si tvrdiť, že si čerstvo pamätám každú jednu. Od prvej až po túto, v momentálnom čase poslednú.

Nikdy som nemala problém zaspať. Hocikde, hocijak, nie s hocikým. Pokus o vtip a mne je do plaču. Frajerina.

K začiatku. Skaja ide po birmovnej slávnosti spať. Kresťanská škola rules. Zlé sny sa snívajú tak ako tie dobré a taktiež zanechávajú určitú stopu, dojem, pocit. Niekedy sa stane, že človek ani nemá šajnu, čo presníval. Ďakujme nevedomiu a podvedomiu. No toto malo od zlého sna na míle ďaleko. Zbadala som tri páry červených očí, patriacich trom démonom. Sympoši to veru neboli. Keď som začala pociťovať úzkosť a bezbrannosť, stav sa kráááásne prehĺbil. Nad hlavou mi viseli otázniky, no čo bolo horšie, že okrem otáznikov sa tam priplietli aj títo traja králi. Akože odľahčujem. Ich tma ma pohltila a môj cieľ bol prežiť. Ale ako, keď sa nemôžem hýbať?! V návale nazbieranej energie, na sklonku posledného nádychu vyletím z izby ziapajúc, čo sa to deje. Vpálim do spálne rodičov, ako malé dieťa, nech sa láskavo idú pozrieť, čo sa mi odohráva v izbe. Mamke plačem na ramene, tatko veselo oznamuje, že to bol len zlý sen. Trt makový. Viem, čo som zažila! Znechute sa spracem do postele, svetlo ostáva svietiť a keby bola v tej chvíli šanca určite si zoberiem reflektor. Tento moment evidujem ako spúšťač toho, čo sa mi už štvrtý rok deje.

Prečítala som nie jeden článok v súvislosti so snovou paralýzou a žiadny z nich nezodpovedal, konkrétnosti toho, čo sa mi skutočne neskutočne dokáže dostať do spánku. Áno aj štúdia, rôzne definície, lekárske tvrdenia...atď. Mozog hore, telo spí. Aktívny stav bez pohybu. Stotožňujem sa s rozdelením na jednorázovú paralýzu, s ktorou sa človek stretne raz zaživot a chronickú, ktorá sa nemusí diať pravidelne ale za to často a v mojom prípade intenzívne.

Môžem za to sama.

Môj deň bol vždy nabitý. Skoro ráno vstávať, ísť do školy, nahodiť si niekoľko tanečných trénigov, po nich zbehnúť ešte na jeden do inej skupiny, aj v inom meste, medzitým stihnúť kopu maličkostí. Zastaviť sa na pivko za kamošmi a len tak tak naskočiť na posledný spoj domov, pri najhoršom to opäť vyrieši taxík. Počas tohoto párhodinového kolobehu som do hlavy nazbierala veľa nápadov, podnetov, informácií, zádrheľov. Domov som prišla vždy neskoro a unavená. V tom čase, z poslednej sily, zo zvyku, do seba nahadzujem nejaké jedlo a ľahám do postele. Tu namiesto pokoja moje myšlienky vybuchnú, začnú prúdiť a všetky udiané i neudiané skutotočnosti sa začnú spracovávať. Premýšľam, plánujem, riešim, zhodnocujem. Fyzická vyčerpanosť uspala telo ale nie hlavu.

Častokrát som pred paralýzou počula hlasité dunenie = proces upadania. Niekedy som sa vedela prebrať už v tomto stave, inokedy to bolo silnejšie a ja som tým peklom prešla zas.

Najhoršie sú tie, kde vidím svojich blízkych. Moja, už nebohá, starká mi krvavá umierala v náručí a ja som sa pozerala na zohavené telo bezmocne. Svoje "zážitky" som sa rozhodla neopisovať tu po jednom ani podrobne. Nemám problém o nich hovoriť ale nie všetkým je príjemné ich počúvať, tak ich tu nemusia všetci čítať. Pár spomeniem. Ide mi o podelenie sa s vami. Prečo? Lebo viem, že nie som v tom sama.

Nedalo sa, aby si po čase niekto nevšimol, že moje nočné výlety sa premieňajú na komplikáciu v reálnom svete. Opuchnuté oči, menej veselosti a viac nervozity.

Maratón. Maratón? Jop, dvojtýždňový. Plný hororových scén v mojej hlave. Ten ma donútil pristúpiť k ráznejšiemu riešeniu a navštíviť psychologičku. Nepovažujem sa za labilnú osobu. No tápala som. Myslíte, že jej rady pomohli? Pffff...

Jedno z najťažších období môjho života. Báť sa zaspať, nevedieť otvoriť oči. Bol to sen? Prízrak? Silný moment v mojom zmätku bol, keď som z paralýzy,resp. v stave prebúdzania, udrela osobu mne v tom čase veľmi blízku. Prepáč Adam. Nevedome.

Ubrala som z tempa. To bolo ako také riešenie. Nie nadlho, keďže si neviem predstaviť žiť inak ako aktívne.

A nie je to doslova nočná mora! Ja som si "pokojne" tým prešla i za bieleho dňa. Poobedný "nevinný šlofík". Trt makový po druhéé.

Aaaale bolo dlhšie hluché obdobie, kedy som na narušenie spánku nepomyslela, aj by som zabudla.

Bdenie po smrti.

Vždy sa to točilo okolo utrpenia, krviprelievania, ubližovania, prenasledovania a väčšina mala záver smrti. Neviem prečo. Dokonca nikdy nešlo o moje úmrtie. Až na tú zo 6.1., kedy píšem. Troch kráľov v úvode som asi nenapasovala len tak. Umrela som. Vau. Žijem.

Kráčam so Sisou po stanici v Prievidzi. Pocítim slabosť celého tela a padám na chodník. Odpadla som. Veľa som v tej chvíli chcela povedať ale vyslovené nebolo nič. Vidím ju skláňať sa nado mnou. Kričí so slzami v očiach, vyberá telefón, volá, snaží sa mi pomôcť. Hladí ma po tvári a ja sa cítim bezpečne. Strach zatvoriť oči odišiel. Usínam.

Zrazu sedíme všetci spolu vo veľkej reštaurácií. Vidím tam kamarátov z detstva, spolužiakov, blízkych, rodinu. Príliš sa nebavíme, celkom pochmúrna atmosféra. Divné. Príde časník a každý diktuje svoju objednávku. Ja som si poprosila kávu. Obsluha príde po druhýkrát a nesie tácky plné nápojov. Všetkým len mne nie. Čo ma nepočul? Idem za ním. Prihovorím sa a zopakujem, čo by som si dala. Nič. Ako keby som bola vzduch. Vyletím z podniku, trošku urazená, že si ma nikto nevšíma. Do riceee prečo je všade taká hlma a ja ani nevidím kam stúpam. Ja to vlastne ani necítim. Obzriem sa vpravo za hŕstkou ľudí. Jeden z nich vystúpi, vezme ma za ruku a doslova ma niekam vlečie. Nie po zemi, lebo sa vznášam. Čože? Zasmejem sa na tom a v škreku mu poviem, že sa cítim ako mŕtva. V tom zastal, otočil sa a prikývol. Začínam sa báť. Hmla sa rozostúpila a ja pod sebou vidím seba a Sisu na stanici.

Paralýzy sa stali súčasťou môjho bytia a ja si už nejaké halo z toho nerobím. Recept na ne nie je ťažký. Problémy, zlú životosprávu, stresové situácie a neupokojené myšlienky primiešanie s vysokou fyzickou námahou. Dochutíme spánkom na chrbte.

A čo potom?

Prebebratie z mdlôb ma stojí kopu úsilia. Prvá je mimika tváre, snažím sa otvoriť oči a sústrediť sa na veci navôkol mňa, aby som si uvedomila realitu.Vždy, keď sa mi to podarí mám pocit ako keby to bol môj najväčší úspech. Potom zažínam svetlo, čím rozhýbem končatiny. Svoje miesto som si našla na koberci v kúpeľni, kde viem presedieť hodiny a hodiny a netajím, že si tam aj poplačem. Medzitým na instagram nevinne zavesím story, kde mykám nohami. Teraz už viete, čo to znamená.

Keď sa preberiem mám extrémny hlad, ktorý prebije nechuť.

Ak sa mi úplne prebratie nepodarí do paralýzy upadám zas a zas. Potom ma veľmi bolí hlava. Tlak pociťujem najmä v rukách a celé telo mi pomalinky odtŕpa.

Áno toto sa naozaj ľuďom deje. Viem, že nie som prvá, ktorá sa k tomu vyjadrila. Končím, ďakujem.

Na záver vám výnimočne neprajem dobrý deň, ani dobrú noc. Prajem vám dobrý spánok.

S láskou Skaja.

@skajakrom