Vitaj v novom roku [error:34]

Každý v živote máme dobré aj zlé dni, niekedy dobré aj zlé roky. Niekto si to vyberie hneď na začiatku a nešťastné detstvo nahradia úspechy v živote dospeláka, niekto naopak. Sú ľudia čo sú looseri celý život.

Bol to ťažký rok. S manželkou sa snažiť zalepiť vzťah deravý ako ementál, deti, dom, práca, opätovné lepenie vzťahu, všetko dookola. Po vytriezvení a získaní nadhľadu bolo treba urobiť radikálne kroky. Rozhodnutie ukončiť manželstvo bolo asi najťažšie v mojom živote. Už len pre to, že som si sľúbil, že mojim deťom dám kompletnú rodinu, akú som nemal. Mamina sa samozrejme snažila, ale oboch rodičov proste nahradiť nejde. Nie že by zo mňa nevyrástol chlap, ale sú v živote momenty, keď to človeku chýba, napr. “Synak, žiletkou sa ide smerom nadol, nie naopak”, “upchatý drez? Povolíš rúru tu a tu...” alebo “nesprávaj sa k svojej holke ako hulvát, správaj sa ako chlap a nie ako idiot”.

Napriek tomu som vyrástol z malého zakomplexovaného decka na veľkého zakomplexovaného dospeláka, ktorý sa vie o seba postarať, vie vyčistiť sifón a teší sa pozornosti nežnejšieho pohlavia, viac než by si zaslúžil (sám nevidím na sebe nič zvláštne).

Takže, trvalo mi to par nocí a pár fliaš Finlandie, ale pochopil som, že pre všetkých bude najlepšie, keď svoj sľub poruším. Čo som nadrobil (a bolo toho veru dosť), už som nezvládal zalepiť. Manželka, ktorá si uvedomila že ma vlastne nikdy nemilovala nebola proti, na druhý deň sa urazene zbalila a naraz som sa ocitol v desivo tichom dome… Veci po podaní žiadosti nabrali spád a rozvod bol ešte pred koncom roka na svete. S mojimi dvomi chlapcami sa snažím byť ako sa dá. Nevynahradím im to čo som sľúbil, ale aspoň sa budem snažiť. Každopádne lepšie, ako vyrastať v neustálom kriku a stresoch, čo som si sám zažil.

Prežil som si večerné depky a záchvaty náhlej potreby, nahradiť manželku inou nešťastníčkou. Smútok ešte zo mňa nevyprchal a už som veselo podnikal “pohovory” na obsadenie danej nelukratívnej pozície v mojom srdci. Kandidátok bolo dosť, až som bol sám zaskočený. Vždy to ale skončilo tak isto - to nie je to čo hľadám. Holka nemusí vyhrať súťaž krásy, či malá, či veľká, može byť blond, alebo tmavá… ale pokiaľ sa mi pri nej nerozbuší srdce, je len ako menu z mekáča. Zasýti a po čase spôsobí nevoľnosť. Keď sa obzrem do minulosti, možno ani moja ex nebola to čo som hľadal. Bola fajn, vedeli sme spolu len tak prekecať hodiny, sex výborný, ale to proste nestačilo.

Na štedrý deň som urobil takú bodku za tým všetkým. Prvý krát som pod stromčekom nemal žiadny darček, no napriek tomu som nebol smutný. Uvedomil som si že zostať sám nie je vôbec ale vôbec na chybu. Zarobím si, navarím si, upracem si (som tak či tak robil všetko už pred tým), nepotrebujem nikoho aby mi ťahal domácnosť, ani žiadnu prispievateľku na hypotéku. Dokonca som si začal samotu užívať, mať svoj vlastný program, žiadny stres, stíhať veci, ktoré som doteraz nestíhal. Zrodili sa plány na výlet do Marockej púšte a na Island, začal som pravidelne cvičiť, po drobnej operácii čo ma čaká, sa bude konať kurz Krav Maga.. Venujem sa foteniu, deťom, keď mi chýbajú sociálne interakcie, zájde za mnou kamoš s kapitánom a vodnou fajkou, alebo idem na caffe s kamoškou, ktorú považujem pomaly za svoju (aj keď trochu incestnú) sestru. Idem potom čo sám chcem, po tom čo ma napadne, som 100% pánom svojho osudu. Nirvana.

Po dlhej dobe som sa naučil žiť sám so sebou a s týmto úžasným pocitom som vykročil do nového roku. Koniec príbehu.

Osud má ale zvláštny zmysel pre iróniu a vždy keď sa mi podarí v živote nastoliť rovnováha, rád mi uštedrí ďalší úder.

Moja skoro-sestra sa rozhodla dať ešte poslednú 34-tú šancu manželovi, takže mi odpadol plán na silvestra. Vôbec som sa za to nehneval, vždy som jej fandil, aby to dobre dopadlo. Skôr som sa obával, aby opäť netrpela. Ach, ja naivný hlupák.. Veď vesmír sa predsa točí okolo mňa nie? Ona bola len vedľajšia rola v danej schéme.

A preto, keďže som nebol na ceste do AT, na ktorej som mal byť, mohol som byť svedkom jedného úsmevu, ktorý dokázal zastaviť čas okolo mňa. Iba na stotinu sekundy, ale pocitovo ako minúta. Úsmev, pre ktorý som sa - nech to znie šialene ako chce - rozbehol v prvý deň nového roka cez pol slovenska, aby som ho opäť uvidel. Nie, viem ako to znie a až taký šialený nie som, bral som to skôr iba ako spestrenie času, nakoľko som nemal žiadny iný program. Celkom mi aj padlo za dobré urobiť si výlet a niečo čo sa vymykalo mojim zvykom, aby som neupadol do stereotypu (čo býva podľa mňa hodne podceňovaný problém). Daná slečna bola proti mne šteňa, nakoľko by som mohol byť už (teoreticky) jej otec, takže som to bral skôr iba taký relaxačný výlet, spoznať úplne iný, svieži typ človeka než na akých som zvyknutý, prípadne zabaviť sa niekde na párty. Toť všetko, žiadne ďalšie očakávania. Úprimne. Čo sa stalo ďalej, je asi každému jasné. Ale nie je to tak. Skutočnosť je totiž ešte horšia. Na to človeku nestačí fantázia, to treba zažit.

Vždy som odsudzoval lásku na prvý (druhý) pohľad. Je to za hranicami môjho sveta logiky, hranice ktoré sú pevné a neomylné. Sám ich občas porušujem, ale keď sa veci nevyvíjajú dobre, šup a sme naspäť v bezpečí v svete logiky, kde nám nehrabe. Iste, môžu existovať výnimky, napr. svojich chlapcov som tiež miloval od prvej chvíle, čo ich moje oči uvideli. Ale ani to môj názor na takéto instantné pocity voči ženám nezmenilo. Láska na prvý pohľad je proste iba kombinácia hormonálneho kokteilu, ktorý máme momentálne v sebe a sexuálnych preferencií premietnutých na danej osobe, do ktorej sme sa “zamilovali”. Žiadna chémia, žiadne hrdličky, motýliky a iná háveď, prosté a jednoduché. A tu sme opäť opustili náš bezpečný svet logiky. Opustili, aby sme zažili jedny z najkrajších chvíľ v živote.

Nikdy som si ani v najbláznivejšej predstave nemyslel, že v nasledovných dňoch uvidím seba ako spievam o tretej ráno karaoke, alebo ako sa so svojou holkou smejem na mojom vlastnom svadobnom videu, ako sa celý deň napriek mojim prísnym návykom napchávam sladkosťami a čumíme na horrory, ako sa spolu trieskame pri sparringu a pri tom sa priam topím v záplave endorfínov. Samozrejme človek má ešte nejaké zbytky pudu sebazáchovy, snaží sa držať aspoň ručnej brzdy. Áno, moje potreby sú len moje, ale STOP! v prvom rade som predsa otec.

Keď ale deculá uvideli “kamarátku” a reagovali na ňu lepšie než na väčšinu príbuzných, ručná brzda prestala plniť svoju úlohu. Počuť od mojej holky (kedy sa to vlastne sakra stalo?), že im chce byť druhou mamou? Mohol som v životnej lotérii dopadnúť lepšie? Odpoveď ja jej otázku “Láska, ľúbiš ma?” bola jasná.

No ale každý sen raz končí. Väčšina z nich nad ránom, skončí aj s REM fázou. A presne takto nad ránom, náhle, po nejakom zvláštnom telefonáte zmizla aj moja femme fatale. Urobila vonku zo mňa hlupáka, povedala že ona to tak necíti, mám jej dať pokoj, uštedrila mi pár úderov a už som ju viac nevidel.

Nespal som, triaslo ma od zimy, únavy a nervov, chodil bez duše po dome a rozmýšľal, čo sa vlastne stalo. Rozmyslela si to? Videla v tom nejaký druh zábavy? Zľakla sa toho, že je slobodný duch zostane so mnou uväznený v klietke?

Vysvetlenie by bolo jasné - proste ma mala plné zuby. Prečo ale ešte sama chcela zostať so mnou o deň dlhšie než plánovala? Keď chcela odísť, prečo si nepobalila veci? Nikdy som ju nedržal na silu, neprehováral… Mohla v kľude odísť o pár hodín ráno, prečo teda zrovna takto? To sú žiaľ otázky, na ktoré si zobrala odpovede so sebou a ja sa odpovede nikdy nedozviem.

Začína druhý týždeň nového roka a ja rozmýšľam, čo si pre mňa pripravil osud na ďalších 51. Báť sa toho ale nemienim, keď to bolí, viem aspoň že ešte žijem.