Nový rok - Afterlife [error:34.2]

Už hodinu sa neviem postaviť z pohovky, svet je strašne spomalený, moje prsty čo vytáčajú kontakt sú neuveriteľne spomalené, no hlava mi ešte funguje. Zelený čaj, čo tu zostal po náhlom odchode mojej femme fatale je fakt sila... Píše mi moja incestná skoro-sestra, no odpisovanie tými pomalými prstami trvá večnosť.

"Halooo"

"Nechápem, prečo sa na ňu nevykašleš. Mal by si ísť proste ďalej"

"Kašlal by som, keby som vedel, že som jej ukradnutý"

"Možno si to len namýšľaš..."

"Neviem... Miluješ ma?"

"(ticho) E... (ticho) Čo? Prečo sa ma to pýtaš?"

"Lebo myslím že dokážem rozpoznať pocity. Takže ak sa mýlim u teba, potom sa mýlim aj v nej. Potom si len debilne všetko namýšľam. Ak sa nemýlim, tak by som mal začať bojovať"

"Ja nie som ako ostatné baby"

"Ale to nie je odpoveď"

Zase ako vždy som nedostal odpoveď a ona vedela či teda mám nádej alebo nie. Tým že som to ale spojil s jej maličkosťou, som jej zároveň zabránil odpovedať. Brilantný ťah ty debil. Po dvoj hodinovom dohadovaní "chcem byť teraz sám - nemal by si byť sám" sme sa dohodli, že si urobím malý výlet do mestečka v alpách.

Život sa dovtedy začal vracať do starých koľají, pekne home alone, postel stála po ránu na tom istom mieste kde bola večer, žiadny neporiadok, dokonca som dokázal trochu poupratovať. Už to vyzeralo, že je nastavený správny kurz - mesto logiky, keď sa sa opäť na scéne (aspoň virtuálnej) objavila stratená FF. Začalo to najprv lajkom nejakej mojej chujoviny na fb, potom nejakým komentárom a nejako veľmi opatrne sme sme obnovili kontakt. Na nevinné podpichnutie či som jej chýbal, reagovala volaním a po malom formálnom pokeci ma zrušila s tým, ze nemám riešiť "p1čoviny". Wow. Stačilo povedať nie, stačilo povedať áno, alebo áno ako kamoš. Všetko by bolo jasné a bol by som možno rád aj za ranu z milosti, ale to nie... odpoveď musí byť - nerieš p1čoviny.

Dobre, dosť. Na druhý deň sadám do auta a o pár hodín som sa kochal výhľadom na hory. Konečne som trochu vypol, aj keď len veľmi zľahka. Čo nespravilo prostredie, dokončil Kapítán Morgan a moja skoro-sestra.

Večer vyčerpaný odpadávam v posteli, obklopený tmou, hlava takmer prázdna, keď v tom ucítim horúce a vášnivé bozky po strane tváre. Potom po krku. Skoro týždňová absencia sexu sa podpisuje na mojom dolnom krvnom obehu a behajú mi po hlave rôzne myšlienky.

(Zachovaj sa ako chlap)

No bozky začínajú byť až príliš príjemné.

(Nebuď debil, neublíž jej)

"Vieš že nemôžem"

Zastaví sa, "Chceš jej byť verný?"

"Ako môžem byť verný holke, s ktorou nechodím?"

"Tak potom?"

"Nemôžem ťa takto sprosto využiť... teba nie. A nemyslel by som pri tom na teba."

Položila hlavu na moje rameno a pokojne ležala. V tej tme som ich nevidel, ale vedel som že tam sú, ako jej napĺňajú tie jej studničky a potom začnú stekať po lícach. Snažila sa kontrolovať to hlboké nepravidelné dýchanie a občasné vzlyky, no márne.

Objal som ju a škrabkal vo vlasoch. V tom momente si uvedomujem, že asi prichádzam o najlepšiu kamošku akú som kedy mal.

----

"Máš dar robiť zo žien trosky" spomínam si na slová bývalky, ako by mi ich povedala pred pár minútami.