Vlci, prvé stretnutie a prežitie v tundre

9.1.2018

Splniť si svoje sny je určite pre každého z nás veľmi dôležité, každý má iné ciele. Mojím bolo vždy cestovanie po svete. Hneď ako som zbadal výhodné letenky do mesta severu: Stockholmu neváhal som, letenky som okamžite rezervoval. Aj keď som z lietania vystrašený (viac ako z klaunov) aj po viacerých letoch, vždy to nejakým spôsobom prežijem (Boh bol zatiaľ vždy na mojej strane). Pristátie prebehlo hladko. Skontroloval som si mobilné dáta...aktívne, offline mapy ? "Fungujú!". Super...kapitola Stockholm môže začať.

Hoci na severe najteplejšie nebolo, ta krása architektúry, žien, prostredia a úplne inej morálky ľudí ma zahrievala (viac ako medovina z vianočných trhov v Krtíši). Takže k veci, celé to nordické mesto som si stihol prezrieť za desať hodín, no aj tak som pár pamiatok a zaujímavých miest nestihol navštíviť pretože som chcel vidieť aj prírodu, čo bol v mojom živote bod zlomu.

Zobral som si najteplejšie veci ktoré som mal, a vydal som sa na divoké pláne arktickej tundry v severnom švédsku, do oblasti nazývanej tiež Laponsko.

Len čo som vstúpil do lesa cítil som sa ako v inom svete, veľmi motivovaný seriálom "Vikings" sa mi v mysli premietali scény z dôb keď sa tu ešte prechádzali starí, obávaní bojovníci a ako veľmi sa táto pôda drží ruka v ruke s históriou. Nádych...svieži, čerstvý vzduch mi udrel do pľúc viac ako prvá cigareta hneď ráno. Pokoj, len ja, nikto iný. Široko ďaleko po nikom ani chýru ani slychu. Pozrel som sa na hodinky, práve bolo 12:37. Povedal som si že ešte mám 2 hodiny času dostať sa späť k chodníku.

V snehu som našiel stopy troch, štyroch zvierat rovnakého druhu, celkom čerstvé. Zľakol som sa, pretože sa podobali na psie, a vedel som že to asi "maltezáci" nebudú. Začul som prasknutie medzi stromami, zvrtol som pohľad na druhú stranu, zazrel som siluetu za jedným z porastov. Bleskovo som sa otočil na ďalšiu stranu a tam stál. Hrdý postoj, s hlavou hore, snehobiela srsť.

Vedel som že utiecť šancu nemám, iba zo seba spravím ľahšiu obeť. Urobil som prvé čo ma napadlo, pozeral som mu priamo do jeho modrých očí, dostával som závrat, bolo to ako pozerať do očí smrti. Tento očný kontakt som nemohol prerušiť prvý. Vlk zavrčal, ako otvoril ústa, hneď som zazrel jeho tesáky. "No poď!", povedal som si. Nič iné som nemohol robiť ako tam stáť a pozerať ako sa ku mne približuje. Vlk svoje čerstvé stopy krok za krokom zanecháva v snehu. Prikrčený postoj, pohľad dvihnutý priamo na mňa akoby mi chcel povedať: "Chlapče, zlý čas aj miesto". Napadlo ma že mám v taške, v poslednej priehradke malý nôž.

Mal som plán :"možno to dnes prežijem pane Bože!". Keď sa vlk priblíži na 5 metrov hodím vak a skúsim ho raniť ako prvý. Siaham do priečinku s nožom, našiel som ho! Nôž držím pevne v ruke. Rukavicu som si dal pre istotu dole, aby sa mi nôž nevyšmykol. Hlboko som sa nadýchol, vlk sa rozbehol. V tú chvíľu sa mi to zdalo všetko spomalené.

Postavil som sa pred strom, zadnou nohou som sa oň zaprel. Zdvihol som hlas a zakričal z plného hrdla. Pokúsil som sa hlas použiť ako zbraň, no biely majestátny vlk si razil cestu snehom priamo na mňa. Skočil. Ľavú ruku som vystrel proti nemu, pravou som sa pokúsil bodnúť vlka do hrdla, no vlk sa zahryzol do pravej ruky. Krvácam, teplé kvapky krvi padajú na zem.

Je to moja krv, ktorá topí sneh okolo. Všetko okolo mňa sa farbí do bordovej. Pomyslel som si že už asi nikdy neuvidím rodinu, priateľov, nenájdem si životnú lásku, pretože ma tu zožerie nejaký psík. Vlkovi po útoku stekala po srsti moja krv a znova sa rozbehol proti mne, niečo cez dva metre za sebou som mal nôž ktorý mi samozrejme z ruky vypadol. Doskočil som k nemu práve vtedy, keď vlk šiel skočiť po mne a spraviť si zo mňa večeru.

"Haha", zasmial som sa v duchu "Dnes to nebude!". Vlk nad mojou tvárou zahryzoval na voľno, netrafil ma, držal som si ho ranenou rukou od krku čo najďalej no, nevedel som ako dlho vydržím. Jeho sliny mi padali do tváre a jeho teplý dych som cítil na líci a krku. Nahmatal som nôž po mojej ľavici a hneď som ho bodol. Zakňučal. Odkotúľal som sa od tej beštie, ešte nebol koniec. Cúval som od neho, vlk kríval za mnou. Bol prekrásny, bolo mi ľúto ho dokončiť, prosil som ho za odpustenie.

Prišiel som k nemu, bol tak slabý že si pri mne už len ľahol. Jedným kolenom som si kľakol na jeho hruď, pomalým ťahom som mu podrezal hrdlo, za malú chvíľu sa vlk objavil v kaluži krvi, vznikol kontrast snehu, znázorňujúci život a telo vlka v krvi ktoré poukazovalo na smrť. Sledoval som ako sa z jeho modrých očí vytráca život, prišlo mi ho na chvíľu ľúto, no viac by ma malo trápiť aby som sa do zotmenia dostal z lesa. Rana na ruke bola veľmi hlboká a visela z nej koža, bolo dosť pravdepodobné že ak sa nedostanem k pomoci tak do večera vykrvácam."Snáď ma tam vonku niekto nájde"...

Ak chceš vedieť čo sa stalo 10.1.2018 a ak ťa tento príbeh zaujal a rád by si čítal/a pokračovanie tejto série, tak sleduj moje blogy aj ďalej a dočkáš sa! Do čítania v ďalšom blogu.

zdroj fotiek: pexels.com , google.com