Výber v najobľúbenejšom obchode v galaxii nepatril k svetovým špičkám. Maly útulný obchodík uprostred ničoho. Teda. Vedľa boli ďalšie 3 obchody, mäsiarstvo, zverinec a kostol, no len tu si od nás nepýtali občiansky každý týždeň, akoby nás nepoznali. Okrem toho, občiansky strácam častejšie ako vôľu nepiť.
"Tak kúpme ten fernet"
"Jebe ti ty kokot, budeme 5 a ty chceš pojebaný citrus?"
"Nie jeden šak, tu je darčekový box aj s týmto za desinu a ešte kúpime borku"
Deal is done
"Chalani, nie že sa ožerete"
Napriek tomu, že všetky peniaze ťažko nahrabané od rodičov idú stále práve do kasy tejto mladej panej, nikdy si neodpustí túto hlášku. Ppči. Bez nás by možno skrachovala.
Joseph s pofidérnym vreckom na telesnú s podivnými nápismi na nej hrdo vyšiel z obchodu, akoby vyšiel z bordelu po pretiahnutí bordelmami. Nikdy som nechápal to vrecko. Ako kus látky s dvoma ramienkami tenšími ako jeho nohy môže udržať litre životabudiča a nikdy sa neroztrhne? Možno vďaka tomu, že nás Boh stále sleduje. To sú už iné príbehy.
Cestou za babami sme sa stihli zhodnúť, že alkoholu je málo, a o deviatej pôjdeme k Furmimu na liter umu.
Už z diaľky vidíme, že kočky špúlia papule na telefón, veľké huby uvidí zhruba 300 ľudí na istagrame.
"Čo ste kúpili, kokoti?" začala Magda.
Joseph opatrne zložil dieťa z chrbta, zahodil špak a otvoril tašku s chlastom. Vyzeral ako John Travolta v Pulp Fiction.
"Kam ideme?" Spýtala sa Pi-Cha v nádeji.
"No, ty môžeš ísť dopiče. My asi Hokejbalko." Zahlásil som.
Baby sa v rýchlosti odtrhli a vyštartovali k posvätnému miestu. Joseph mal alkohol. Ja Josepha. Hrkli sme si z borovičky a nikam sa neponáhľali. Vedeli sme, že chlastanie je sviatok. Každodenná nedeľa. Aj tak vždy skončíme ako neposlušní miništranti po spovedi. Pomaly sme sa blížili k cieľu, hrkli sme si ešte niekoľkokrát a fľaša prestala vyzerať plná. Našťastie baby sú optimisti. Ako vidí optimista poloprázdnu fľašu?
Hokejbalko bolo posvätné miesto. Stali sa tu možno najdôležitejšie momenty našich alkoholických kariér. Spoznali sme Heňu a Magdu. Zvláštne ako sa všetko zmeniť vďaka pár flašiam lacných pičovín. A vôbec. Konečne sme nechodili von ako partia buzerantov.
Dobehli sme baby, ktoré už stihli privítať aj bratskú dvojku, Shórtyho a Ľuboša. Pijeme.
“Vám to jebe to koľko ste už vypili vy kokoti?”
“Ahoj Luboš, tiež som rád že žiješ!”
“Skap”
Láska je láska. Priamoúmerne so zvyšovaním hlasitosti na malom obúchanom repráčiku značky SKPL sa zvyšovalo aj percento alkoholu v krvi. Keby to bola hra, bol by som v tesnom závese za Josephom, na krk by mi dýchala Pi-Cha (nakoniec aj viac, ako len dýchala), ďalej bratia, Heňa a Magda. Veď ony nás dobehnú, keď budeme niekde spať, či plakať.
Travis Scott, Heimlichov chmat a zimomriavky. Zaujímavá lyrická pičovinka odmenená tančekmi, ktoré sám maestro Drake použil v jednom jeho hite. Stále viac a viac smiechu, svet sa zdá byť farebnejší aj keď je pol 10, vo vzduchu cítiť naše prijebané nápady. Všimol si vôbec niekto, že prišiel Dodko?
Dodko je tak trošku primitív. Inak dobrý chalan. Ale stále primitív. Má rád trávu, no nikdy nemá svoju. Vyjebanec.
“Chalani chalani nemali by ste trošičkaaaaa?”
“Kurva ten sa tu kde zjavil?” zaznelo dievčenským hlasom.
“Heeeeeej kde je Joseph?!”
Dodka mal raz a znova každý v piči.
Keby sa stratí Dodko alebo nejaký nechcený člen partie, určite by som sa nehneval, no Joseph mi musí zaplatiť cestu domov, pretože posledné centy som dal práve na milovanú Spišskú borovičku.
“Chalani, toto je v piči.” so slzou v ľavom oku odnikiaľ prišla Magda.
Pokračovanie...
pokračovanie až keď sa znova Najebem na čuráka
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď _pluto pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.