Neviem byť s tebou, neviem byť bez teba [error:34.3]

(nájdi v sebe silu)

"To chceš ísť o takejto hodine za mnou? Ty si fakt blázon"

"Bol by som blázon, keby som sediel pri telke, namiesto toho byť s tebou"

"neviem... však ráno vstávaš do práce..."

"Sú dôležitejšie veci než práca"

"Napr?"

"Ludia s ktorými chcem byť, ktorým sa chcem venovať"

"Tak sa im venuj..."

"To práve robím"

"nwm... je to na tebe"

"Jo, ale chcieť musíme obaja"

"...."

"Tak?"

"Už som zbalená :)"

Vedel som do čoho idem. Vedel som ako sa to skončilo naposledy. Či by som to spravil znovu, keď viem že je šanca iba 1%? Áno. Žiadny dobrý príbeh nezačína sedením pred telkou a ľutovaním sa. Má zmysel bojovať, keď je to vopred prehrané? Áno. Som už raz taký a ona za to stojí.

Plno zmiešaných pocitov, vnútorný hlas mi vraví aby som bol opatrný.

(too good to be true)

Po pár hodinách sa nám opäť stretli pohľady. Mohol som sa hnevať koľko som len chcel, bolo to preč. Jediný pohľad do jej očí, ucítenie jej vône, dotyk pier, celý svet zmizol niekde za nami.

Všetko bolo opäť ako má byť. Teda skoro. Bola naspäť, ale len tak na 90%. Snažím sa vynechávať debilné otázky typu "čo sa deje" a "čo je s tebou". Keď bude chcieť, sama mi povie.

(Vieš že ti nič nepovie)

Napriek tomu sa veci bleskovo vrátili do "normálu". Užívame spoločný čas, ako sa len dá. Užívame je slabé slovo, lebo sa zase cítim ako by som na niečom frčal. Dozvedám sa (od nej), že sme predsa vo vzťahu.

(What? Nechcela náhodou spomaliť?)

Cez deň sme spokojný párik a žijeme si doma bežný život, alebo ideme, kam nás proste napadne, noci celé prekecáme. Do postele ideme pred pol nocou, ale zaspávame o 4tej ráno. Milovanie, kecanie, hádka, udobrenie, bitka, udobrenie, kecanie, zaspávanie v náručí. Toľko emócií čo za jednu noc, som niekedy s holkami nezažil ani za mesiac. Zvyčajné odpadnutie po vyblbnutí sa, proste nehrozí. Stále je si čo povedať. Ležíme v klude jeden vedľa druhého a ani jednému sa nechce zatvoriť oči. Pomaly mi odkrýva svoje tajomstvá, veľa častí skladačky do seba začína zapadať a vykreslujú komplikovanú, životom poznačenú osobnosť. Absencia lásky v detstve, traumaticke zážitky, kritizovanie namiesto objatia, keď to krehká mladá duša najviac potrebuje, nedôvera rodičov, sebadeštruktívne konanie, ktorým sa človek snaží kričať o pomoc... To všetko dobre poznám aj z vlastnej skúsenosti. Napriek tomu jej dnes oči iskria, tiene v tvári pomaly ustupujú.

(Občas mať s niekym trpezlivosť a nevybrať si ľahšiu cestu je to pravé)

Raz za čas sa treba ukázať aj doma, no opäť sa to odkladá, ako sa len dá. Všetko je fajn a nikomu sa to nechce trhať. Posledný večer zisťuje, že jej naj-kamoš odchádza pracovať do zahraničia. Snaží sa tváriť normálne no nedokáže to skryť. Posledný diel skladačky zapadá do seba. Niekto tu proste neurobil bodku za veciami minulými. Na druhý deň ticho, žiadna pusa na rozlúčku.

"Nemám rada lúčenia".

Večer sa snaží zaujať moju pozornosť fotkou žiletky. Na zápästí už má síce jazvy, ale obaja vieme, že už nič také neurobí. Len nevie inak vyjadriť svoju náladu. Samozrejme mám obavu, na dotaz či mám prísť, píše že nesmiem.

"Nie"

"Nie"

"Nie"

"Moj život! len moj!"

"nie som tvoj majetok aby som ti bola stále po ruke!"

Sme opäť tam, kde sme už raz boli. Jej život je iba jej. Uvedomujem si, že doň (opäť) nepatrím. Bojovať o niekoho srdce je jedna vec, ale ten druhý o to musí aj stáť.

O pár dní mi posiela foto dorezanej ruky, všade krv... Bezmoznosť ma zožiera. Ako ti mám pomôcť?

(Si aký si, ale nikdy si sa neotočil chrbtom)

"NEVLÁDZEM!"

(To posledné čo v tebe zostalo...)

"Ak chce niekto pomoc, musí to dať aspoň najavo, nemienim sa vtierať!" Opäť čakať kým si to rozmyslí? A čo potom? Tváriť sa akoby nič?

(tak to pochop, už je konec...)

Neviem byť s tebou... A neviem byť bez teba

(život ťa potrestá.... si sám)

____________________________________________________

EDIT: toto je môj posledný blog. Vyčerpal som si svoju rokmi nahromadenú dávku patetickosti a ďalej... ďalej už nič. Chcel som ešte napísať story, ktorá by objasnila, prečo ma karma tak trestá a prečo si to zaslúžim... ale už stačilo. Možno práve taký mám byť, to je moja cesta. Ak toto je to, čo cíti väčšina ľudí... Radšej sa stanem tým, čím som bol kedysi

Nie každý z nás je predurčený k tomu, aby bol správny chlap.