Tábor

Intro, oslovenie čitateľa, úvod do deja. To, čo sa mi akurát písať nechce.

Opäť som prikývla a vydala sa na trip. Odjakživa v sebe živým myšlienku slobodnej duše. Som vlastníkom svojich rozhodnutí.

Znelo to fajn. Heeeej ideš s nami do táábora? Jasnééééééééééé.

Debilka. Ako dieťa som v tábore nebola. Neviem, prečo teraz taká nadšená idem. Bavili ma iné veci, ktoré som cez prázdniny vyhľadávala a na takýto odklad od rodičov nebola moja osoba stavaná. Mamin cecek.

Každopadné, určitú predstavu o nich mám. Deti pokope, prvé odovzdané sliny v podobe bozku, ohne, špekačky, nútenie do aktivít, súťaže, nočné plašenice (to by ma asi bavilo najviac, checht)... ale nie. Tábor uznávam a kvitujem.

/ak ťa napadli vyhladzovacie, pracovné tábore.. k ním nesmerujem/

Ja som poslednú noc jeden navštívila. Nezáleží na tom, že už mám skoro 2+3+4+1+2+8+1 rokov.

Predtým ako moje teleso zadrichmalo, sebecky čítam komentáre pod vrhaniamislov. Jakí ste zlatí. Dala som na odporúčanie jedného z vás a nechala sa uniesť prúdom toho kam ma vraj moja paralýza chce dostať.

Tak si balím veci. Gacky, pondy, tričulda. Lampáš, nôž, sekera, dynamit? Okeeee. Vyzerá to na bomba výlet.

Autobus pristavil pri mojom dome a ja zamávam nikam, nikomu. Zbadám felákov v buse, tanečným krokom, jak mačo, prejdem uličkov, zasadnem. Lec get d párty staaardeed!

Prestrih.

Stojíme.

Otvorili sa dvere.

Vystupujem.

Tma.

Dážď.

Puch.

Blato.

Ticho.

Strašidelné ticho.

Ostala som nesvoja. Otočím sa za seba. Autobus nikde, kamoši nikde. Myknem plecom , asi skúška z odvahy. V taške našmátram svetlo. Ty jo vago wat kde som? Chliev, chliev, za chlievom chliev, vedľa neho chliev. Hm. Hádžem vak na rameno a prechádzam pomedzi ne. Viete, mám ten nepríjemný pocit, že sa niekto na mňa pozerá. Spomalím, vyslovím to najjemnejšie halo s tým, že odpoveď neočakávam. Ani neprišla. Len ma vyplašil šuchot od dverí jedného chlievku a podvedome zacúvam k druhému. Blízko. Tak, aby ma niečo chytilo za nohu. Rázne sa strhnem a nasmerujem svetlo k nohám. Čo ti j***????? Ľudia pohádzaní cez seba s prelepenými ústami a s tým najneprítomnejším pohľadom v očiach. Nemám šajnu koho tá ruka je. Uvoľním nohu, zahodím veci a bežííím. Sú v každom jednom. Desiatky ?Stovky? Viac? Prečo? Kde som?

Po členky sa zabáram do premočenej zeme, neuteká sa mi najlepšie. Padám a moje sily mi už nestačia. Veľmi chytré. Na to, aby ma dolapili vedia, že ma nemusia naháňať.

Prehrala som.

Teraz to najlepšie. Toto nebola paralýza.

S láskou Skaja.

@skajakrom

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].

Ohodnoť blog
3
Poslať správu
Kade chodím, tade kráčam a kde sa zastavím, tam mi je dobre.

Chceš vedieť, keď skajakrom pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
26.12.2018 23:58
360 > 180
3.11.2018 21:04
ČLOVEČE NEHNEVAJ SA..
27.4.2018 22:18
Štvorlístková tyčka