ČASŤ 3
„Nechaj, ja ti to zoberiem.“ povedal otec a zobral mi veľkú krabicu mojich vecí.
Bol piatok a my sme sa konečne sťahovali do nášho bytíku. Bola som rada, že to otec zobral tak dobre a rozhodol sa, že nám so všetkým pomôže.
„Ďakujem oci.“ Bola som naozaj šťastná.
Nový byt, super spolubývajúci, starostlivý otec a práca, ktorá ma baví. Možno si niekto povie, že by sa hodil ešte chlap, ale teraz som nemala chuť riešiť nejaké vzťahy.
Vynášali sme posledné krabice, keď som si všimla známu osobu. Bol to muž, ale nevedela som ho zaradiť, lebo nebol otočený na mňa. Zdalo sa akoby niečo hľadal.
Keď sa otočil srdce mi vynechalo. Bum...nič...bum...nič. A potom, práve naopak sa rozbúchalo akoby som bežala maratón. Zbledla som a bolo mi hrozne zle.
„Nie to nemôže byť on“ mrmlala som si. Zakrútila sa mi hlava. Prvá ku mne pribehla Des.
„Čo sa deje zlato??“ spýtala sa zmätene.
Ukázala som jej chlapa na druhej strane. Najprv nechápala, ale keď videla moje trasúce sa ruky, pochopila.
„Prosím vás chlapci zoberte tieto škatule, my idete uvariť čaj.“ Povedala Des a už ma brala hore.
„A prečo nie rovno šampanské??“ spýtal sa oco s úsmevom. To sme už boli na schodisku.
Brala som dva schody naraz a ani neviem ako som sa objavila v byte.
„Zlatko myslíš, že to bol on? Veď si vravela, že si ho nevidela poriadne. A možno sa na neho len podobal.“ Des nervózne pobehovala po byte.
„Určite to bol on!“ do očí sa mi tlačili slzy.
Určite to bol chlap, ktorý sa ma pokúšal znásilniť asi pred dvomi rokmi.
Bolo neskoro večer a ja som išla z mesta sama domov. Zvykla som chodiť busom, ale mala som ťažký deň a chcela som sa prejsť. Prechádzala som parkom, keď na mňa vybehol nejaký úchylák. Myslela som si, že je opitý, ledva sa tackal. Prešla som rýchlo okolo neho a zrýchlila som krok. No bohužiaľ sa za mnou otočil a začal ma prenasledovať.
Začala som utekať, ale bohužiaľ som sa potkla o konár stromu a on ma dohnal. Hodil sa na mňa, alkohol som necítila, ale vedela som, že je mimo. Začal mi vyzliekať bundu a vyhrnovať tričko. Bránila som sa ako som vedela, kopala som ho búchala a on nič ako by necítil bolesť. Pomaly si začínal rozopínať nohavice a vtedy som ho kopla do rozkroku. To už cítil a udrel ma do tváre. Veľmi to bolelo, ale stále som sa snažila brániť. Kopala som nohami ako som mohla, pretože mi držal roku. Kričala som o pomoc a znovu ma udrel. To už som nezvládala a začala som plakať a prosiť o pomoc. Potom akoby ho vyplo a na pár sekúnd bol mimo, takže mi uvoľnil trochu ruky. Mala som možnosť niečo urobiť. Nohu som mu dala na bruchu a zatlačila. Nejako sa mi podarilo ho zo seba dostať, zobrala som si tašku a utekala som rýchlo preč. Po chvíli som sa obzrela, ale ešte stále ležal na zemi. Asi bol sfetovaný alebo niečo. Čistý určite nebol.
Keď som bola v bezpečí zavolala som Des, pretože domov som nechcela ísť. S roztrasením hlasom som sa spýtala či môžem u nej prespať. Súhlasila hneď a spýtala sa či mi má ísť naproti. Povedala som, že nech čaká len pred domom.
Keď som ku nej prišla rýchlo sme sa zašili do jej izby a ja som sa rozplakala. Nezvládala som svoje emócie. Bolo mi hrozne. Plakala som strašne dlho a bola som vďačná, že sa ma Des nič nepýta a iba ma držala. Keď som sa upokojila, povedala som jej čo sa stalo. Hneď so mnou chcela ísť na políciu no ja som odmietla. Povedala som jej, že v tej tme som ho ani poriadne nevidela, čo bola síce lož, ale naozaj som nemala chuť tam ísť. Po našom rozhovore som išla do sprchy a strávila tam aspoň pol hodinu. Potom som si k Des ľahla a tá ma celú noc držala v náručí. Odvtedy sme sa o tom nebavili a ja som jej bola za to vďačná.
„Zlato, poď sem. Možno len prechádzal ulicou. Ak ho budeme znovu vidieť rovno ho zabijem a bude pokoj! Nedovolím, aby ti niečo spravil“ objala ma a ja som jej za to bola vďačná. Išiel z nej taký úžasný pokoj.
Chlapci prišli do bytu a videli nás v objatí.
„Stalo sa niečo??“spýtal sa prekvapene Damián.
Utrela som si slzy a Des rýchlo zareagovala za nás obe: „Máme nostalgickú chvíľu, pridáš sa?“
„Nie vďaka“ a išli spolu vybaľovať veci z kuchyne.
„Tania si v poriadku?“ spýtal sa ma otec a podišiel ku mne.
„Áno oci, len vieš, je to zmena, ale teším sa z toho. Neboj, všetko je v poriadku.“ usmiala som sa.
„Máš krásny úsmev po mame. Miloval som ten úsmev.“
„Ja viem oci, aj mne veľmi chýba.“ Objala som ho pretože sme to obaja potrebovali.
„Hej vy dvaja, kuchyňu nechajte pre na mňa, ešte mi tam všetko rozhádžete.“ Zakričala som na nich.
„To bude náročný víkend“ poznamenala som.
Snažila som sa na toho chlapíka zabudnúť a začali sme rozbaľovať a upratovať.
V pondelok v práci som si na neho už ani nespomenula. Mali sme naozaj veľa práce v byte a bola som rada, že ešte žijem. Mali sme to tam krásne a tešila som sa z toho.
Mala som veľmi dobrú náladu. Snažila som sa usmievať a užívať si deň, no v tom som ho zbadala vo dverách. Celá som sa roztriasla....
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď katus pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.