Vlci, prízraky a imaginácie

10.1.2018

Rana na ruke bola veľmi hlboká a visela z nej koža, bolo dosť pravdepodobné že ak sa nedostanem k pomoci tak do večera vykrvácam."Snáď ma tam vonku niekto nájde"...

Potácal som sa riedkym lesom. Z ranenej ruky, som za sebou, v snehu zanechával krvavú stopu. Vedel som, že ak ma nenájde človek, dobehnú ma tie nenásytné beštie. Obloha začala tmavnúť, čo bolo veľmi zlé znamenie. Stratil som už príliš veľa krvi. Padol som na kolená: "Myslel som že je to koniec!", život sa mi prehrával pred očami. Ľahol som si do mäkkého snehu, mal som pocit, akoby som bol doma v posteli, no realita bola iná. Sneh, ktorý bol pod mojou rukou, topila teplá krv. Pozeral som hore, uvidel som niečo zvláštne. Vtedy keď som sa zmieril so smrťou, na koruny stromov sa zlietlo mnoho vrán, ich zvuk mi vtedy prišiel ako orgán v kostole, ozývalo sa to celým údolím, ako byzantské spevy v chráme Hagia Sofia.

Jedna vrana zletela k mojej hlave, pozrel som na ňu, v jej očiach bola cesta, vlci na mojej stope, žena ktorá ma ošetruje. Zavrel som oči, a padal som do hĺbok svojich myšlienok, dopadol som a to ma prebudilo. Ťažko som sa nadýchol, otvoril oči a dostal silu postaviť sa, pokračovať. Obzrel som sa, vrán nebolo, až na jednu ktorá sedela v diali na strome. Vydal som sa smerom za ňou. Chodilo sa mi ťažšie, sneh bol hlbší. Prišlo mi to, akoby som schádzal schodmi dole, no bol som v snehu stále hlbšie a hlbšie.

Hlasité praskanie mokrého snehu pohlcoval les, a snehové vločky vznášajúce sa vo vzduchu vytvárali hmlu, nevidel som poriadne ani na krok, no počul som tie hlasy, ten spev tiahnúci sa lesom. Bol to chorál ktorý som predtým nikdy nemal možnosť počuť: "Som mŕtvy?", povedal som pre seba. "Nie, nie si!", odpovedal niekto hrubým hlasom, vystrašilo ma to, pretože nikto široko ďaleko nebol! Bolo to tým že som bol zmierený s tým že ma tu už nikto nenájde, a vytvorilo si moje podvedomie novú osobu ? Bol som pripravený pokojne zomrieť ? "Dnes nie", s prižmúrenými očami som pred sebou zazrel siluetu osoby ktorá kráčala ku mne, zastala priamo predo mnou, so zatajeným dychom som pozoroval len tmavý tieň "Kto si?", opýtal som sa. Prízrak dvihol ruku, ukazoval akoby smer cesty. Zrak som upol na stranu, kde ukazovala ruka tieňa: "Nič nevidím.", čakal som že mi povie viac, no keď som sa pozrel späť, kde stál ale už tam nebolo nič, zmizol.

Začul som vitie vlkov za mnou, boli za mnou asi 15 minút cesty. Určite idú po pachu krvi, ktorú za sebou nechávam, nervózne som vykríkol: "Poďte, roztrhajte ma vy svine". Úplne vysilený som kľakol znova. Už bol večer, vrana ma sledovala stále. Nadýchol som sa no už to nebolo to čo predtým, nadýchol som sa zúfalstva, strachu a bolesti. Zdvihol som zrak, na oblohe uvidel Auroru borealis, ktorá ako jediná vtedy pomáhala nemyslieť, na to kde som, o čo všetko ide, a tiež mi prinášala akýsi druh radosti, ktorú som pociťoval ako dúšok teplého čaju.

Kolísavo sa vo mne striedala chuť žiť a beznádej, kde by som len ležiac pozeral na tú krásnu žiaru. Aj napriek bolestiam som sa vždy dvihol a pokračoval. Vlci už boli veľmi nablízku, cítil som ich prítomnosť, zahrávali sa so mnou, nechali ma trápiť sa. Vedel som že ak padnem vrhnú sa po mne. Oči sa mi zatvárali, podlamovali kolená, no stále som to nechcel vzdať, nesplnil som si všetky svoje sny, nemôžem...proste nemôžem znova spadnúť! Žasol som nad trpezlivosťou svorky, ktorá ma len sledovala, akoby som mal okolo seba silové pole, ktoré ich od mňa odráža. Cítil som ich dych, počul ich kroky a vrčanie. Prišlo mi to na sekundu vtipné, potácam sa sám lesom a tí blázni sa na mňa len pozerajú.

Otočil som sa, zastal a skričal: "No tak poďte! Na čo čakáte vy štence!" zakričal som to už zachrípnutým, slabým hlasom. No padol som, nie preto že som bol pripravený zomrieť, len kvôli tomu že som už ďalej nemohol. Prostredie bolo pre smrť nádherné. Polárna žiara, čistinka uprostred lesa, sám človek zoči voči štyrom vlkom. Zazrel som ako vrana z konára odletela. Ruky som rozpažil, zrak som uprel na vrch nad ktorým sa vznášala Aurora. "Som pripravený!"...

Ak chceš vedieť čo sa stalo 11.1.2018 a ak ťa tento príbeh zaujal, rád by si čítal/a pokračovanie tejto série, tak sleduj moje blogy, komentuj, hodnoť aj ďalej a dočkáš sa! Do čítania v ďalšom blogu.

zdroj fotiek

náhľadový obrázok