Hor sa na hory! Babiu horu zvládnu aj baby, ale netreba ju podceniť

Môj plán bol začať opisom prechodu Polonín na východe. Tam však po novom NIČ nie je a ja si musím overiť, či nežijem v sebaklame. Moje fotografie z Oravy však pôsobia hodnoverne a to dokazuje, že nasledujúci text nebude fikciou.

Orava, to je slovenský sever. Orava, to je Oravská priehrada. Orava, to sú Oravské Beskydy a Oravské Beskydy, to je Babia hora. Ak slovenské pohoria meráme podľa ich najvyššieho bodu, Oravské Beskydy sú tretím najvyšším pohorím Slovenska a to vďaka Babej hore s výškou 1723 metrov nad morom. Tesne nad malofatranským Veľkým Kriváňom (1708 m n. m. ). To je ten vrch, ktorý si niektorí mýlia s vysokotatranským Kriváňom :).

Pre našu partiu to bola jedna z prvých viacdňových túr a dali sme si záležať na príprave. Dobrá obuv, variče, priteplené paličky (stále ich používam) a jedlo boli predmetom siahodlhých mesendžer diskusií. Kamoš Karol tiež nič nezanedbal a fľašu priemernej vodky nenechal zbytočne ležať v regáli na dialničnej OMV. Za fajn cenu sme prespali vo fajn hoteli v Trstenej a dali si fajn hotelové raňajky. Karol pred nimi ešte stihol pár glgov vodky. Karol je proste taký. Nebuď ako Karol, vraveli sme si.

Oravské Beskydy sú korunou Oravy. Na pohorí sú nepriehľadnuteľné vrchy Pilsko (1557 m n.m.) a spomínaná Babia hora. Ak do týchto končín prichádzate po prvý raz, mohutnosť pohoria vás prekvapí. Aj v apríli zvyknú byť najvyššie body pokryté snehom.

"Trekuchtiví" jedinci z mapy vyčítajú, že typický dvojdňový okruh začína v dedine Oravská Polhora, prechádza Babou Horou, následne zelenou slovensko-poľskou štátnou hranicou prejdete po riadnom výšlape na Pilsko a naspäť do Oravskej Polhory.

Pri prechádzaní Oravskou Polhorou nadobudnete pocit, že je to nielen najsevernejšia slovenská obec, ale i najdlhšia. Túru môžete začať od Jednoty v strede dediny a vykročiť k Slanej vode po červenej značke, kde zvoľte žltú značku doprava, inak vás to vyvedie k vrchu Malá Babia hora.

Náš Karol mal už pri Jednote veselší pohľad, fľašu vodky poloprázdnu, no prvú nenáročnú časť zvládal spoločne s nami. Výstup na hlavný vrch znamená prekonanie kilometrového prevýšenia, čo nie je málo. V istom bode trasy narazíte na začiatok strmého stúpania, kde pochopíte, že výstup nebude len tak zadarmo.

Tu Karol povedal, že "môže je*ať", sadol si, oprel sa o ruksak. Pochopili sme, že s ním nepohneme. Bol pekný jarný deň, chodník relatívne frekventovaný, preto sme išli ďalej s presvedčením, že na Karola počkáme vyššie, resp. až na vrchole. To sa nestalo a nedalo sa mu dovolať. Jeden párik, ktorý vystúpil na vrchol asi polhodinu po nás, nám prezradil, že videli Karola pomaly kráčať naším smerom. Dodali nám nádej, že budeme opäť kráčať v pätici.

Vrchol Babej hory, Poliakmi nazývanej Diablak, je známy svojou veternosťou. Hore je z kameňov vystavaný val, pozostatok starej útulne, ktorý zmierni účinky silného vetra. No ani tam sa nedá vydržať večne. Zvolili sme preto ísť ďalej, aby sme ešte pred zotmením došli k útulni blízko vrcholu Beskydok. Stále sme dúfali, že si to Karol strihol skratkou na pokračujúci hrebeň.

V ten deň sme už Karola nevideli a nepočuli o ňom.

Stojí za to si vrchol Babej hory vytrpieť. Výhľady pokrývajú slovenské Fatry, Chočské vrchy, Vysoké Tatry z nového uhla a tiež vrchy na poľskom území. Poliaci svoju stranu povýšili na Babiogorski Park Narodowy. U nás oblasť národným parkom nie je, no v slovenských reáliách to neznamená vyššiu mieru ochrany.

Doraziť k nocľahu pred zotmením nám nevyšlo a po dlhom tápaní v blate a snehu sme potme našli útulňu na kraji lúky.

Útulňa (na poľskej strane) bola na horské pomery luxus. Až na pár maličkostí. Okrem nás sa tam zabývali drobné hlodavce, ktoré srali na každom metri a chodili po nás, keď sme spali. V noci sme počuli čosi väčšie chodiť kolo útulne, no identifikovať sa to neodvážil ísť nikto. Kvôli vareniu sme topili špinavý sneh plný trávy, len aby sme ráno našli studničku päť metrov od nocľahu.

Rannú mdlú náladu nám viac ako východ slnka zlepšil pohľad na lúku, keď sme k nám zbadali kráčať obrys Karolovej postavy. Karol (nebolo to jeho prvé zmiznutie) prišiel akoby nič - živý, zdravý a triezvy. Noc strávil na vykurovanej poľskej chate pod Malou Babou horou. Ozaj sme si trochu vydýchli. Pre prípad, že to náš nezvestný parťák nevzdal a išiel stále správnym smerom, sme nechali celú noc na streche blikať najsilnejšiu baterku smerom k turistickému chodníku. Zbytočne.

Druhý deň sme vzdali výstup na Pilsko a zároveň zvýšili motiváciu sa do oravských končin ešte vrátiť. Od cestného prechodu sme to zamierili rovno k Oravskej Polhore, následne na salaši za Námestovom zakončili celý trek haluškami. Ani vám neviem zhodnotiť, či boli dobré. Vtedy všetko chutí.

Prechod Oravskými Beskydami zvládne každý fyzicky zdatný človek. Na Babej hore bola kedysi útulňa, ktorá lákala turistov už začiatkom dvadsiateho storočia. Medzi najznámejších patri i Ján Pavol II a V. I. Lenin (na ich prípadnú povýstupovú debatu by som bol zvedavý). Útulňa vyhorela, no históriu miesta pripomína pamätná tabuľa. V roku 1935 tam víchrici zahynuli štyria poľskí turisti. Jeden vraj pár desiatok metrov od útulne. Mali podobnú trasu ako naša štvor-päťčlenná skupinka.

My sme napriek vetru a nočnému mrazu ocenili prajnosť počasia, no v daných nadmorských výškach je nutné predvídať. My sme nepredvídali, že fľaša vodky padne príliš rýchlo a mali sme šťastie, že všetko dobre dopadlo.