Hor sa na hory! Lučanská Malá Fatra je v slovenskej trekovej extralige. Ľudia ju však môžu stiahnuť nižšie

Nie, nejdem tu kydať na pohorie ako také. V skratke: Lučanská Malá Fatra je nižšia ako Krivánska. Ak vám názov veľa nehovorí, tak určite poznáte Martinské hole (tam, kde musíte nasadzovať reťaze a výstupy a zostupy do strediska sú regulované ako severokórejká hranica). Vrch Kľak je veľmi fotogenický a na Minčol chodia radi tí v zelených tričkách.

Krivánska M.F. je možno krajšia (pozri blog), Lučanská je menej "busy". S chalanmi sme to dali od Strečna po Vrícko. Miesto más ľudí sme našli masy dreva. Myslím to horizontálne, porezané a pripravené stať sa nábytkom či školským zošitom.

Na prejdenie hrebeňa vám stačia dva celé dni. Výstup na Kľak sme vynechali. Usúduli sme, že stojí aj za samostatný výlet. Výhlady sú typické horské stredoslovenské a teda vidíte materiál na tisícky slovenských pohľadníc.

Všeobecne platí, že v horách je menšia šanca na stretnutie nepríjemných ľudí (chujov) ako mimo nich. Z mojej skúsenosti sa počet týchto ľudí rovná skoro nule. Ktovie, možno som ja ten chuj a tým neustálne vypĺňam výnimku na daný deň.

Pri Minčole sme stretli ženskú skupinku. Evidentne dcéry, mama, sesternica, teta, čokoľvek. Došlo nám, že výstrely, ktoré sme počúvali poslednú hodinu, patrili plynovej pištoli prítomnej pani. Hrdo sa priznala, že to má na odstrašenie medveďov. Preto preventívne vystrelí raz za čas. Kamoš sa jej pokúsil vysvetliť, že medveďov týmto veľmi srať netreba. Možno ho odplašíte od vás, ale zároveň nervózneho medveďa naženiete do cesty inému dobrákovi. Argumenty sa nestretli s pochopením. Legenda vraví, že tam strieľa dodnes.

Ľudský faktor nám skrížil plány aj na mieste nocľahu. Úmysel bol prespať v obnovenej útulni Grand Hotel Partyzán (názov je skutočný, hotel to však nie je) pri Veľkej Lúke. No stali sme sa svedkami toho, čo ohrozuje aj samotnú existenciu útulne. Miesto sa po vyhorení opäť obnovilo vďaka vyzbieraným peniazom a práci dobrovoľníkov. Nanešťastie si z toho miestne decká začali robiť "lowcost" chatovačky. Keď sme tam došli, útulňu obklopovalo asi šesť človekoidov. Hlasná hudba, pálenka (v ich prípade skôr destilát) a sklenené pohľady. Preto sme sa zložili pri vyššie položenej horárni. Útulňa má aj vlastnú FB stránku, podľa ktorej so spomínaným druhom zábavy zvádzajú už dlhoročný súboj, rovnako aj s bordelom, ktorý tam po nich ostáva.

Zdroj: FB útulne

Horáreň sa ukázala byť mimoriadne vhodným miestom. Vonku sme našli ohnisko, lavicu, stôl a veľký nápis: PRI POŠKODENÍ STRIEĽAME BEZ VYZVANIA. Asi tým nemysleli plynovú pištoľ.

Odzipsovať si spacák ráno pod holým nebom nie je žiadna výhra. Chvíľu to trvá, kým ste schopný aspoň falošného úsmevu. Ja som to dokázal až po hodine studeného výšľapu vo vetre. Keď trafíte počasie, pohľady z vrchov Hnilická Kýčera a Skalky vám opäť vrátia zmysel celej túry. Ak ste lenivý na Kľak (ako my), za Skalkami zostúpte do dediny Vrícko. Pivo si môžete dať rovno pri zastávke autobusu.